schválené generálnou kapitulu konanou v septembri 1995 v Ríme,
ako nariadil vydať generálny preceptor P. Joseph Chalmers*
LIST GENERÁLNEHO PRECEPTORA
Milí spolubrátři,
s veľkou radosťou vám predkladám text našich nových stanov, schválených generálnou kapitulu v septembri 1995. Sú ovocím našich príspevkov, približne deviatich rokov práce rôznych odborníkov, ako aj štúdia a hodnotenia pri stretnutiach bratov.
V prvej časti je vykreslené naše charisma a naše poslanie: sme kontemplatívne bratské spoločenstvo uprostred ľudu a jemu na službu.
Bratskému životu je venovaná druhá časť, ktorá vyzýva naše komunity, aby boli večeradlom spoločenstva, modlitby a služby, áno, aby sa stále viac stávali viditeľnými a vierohodnými ikonami Najsvätejšej Trojice.
Proces výchovy je vysvetlený v tretej časti a je predstavený – vo svojich rôznych fázach – nie ako množstvo mnohého, čo je potrebné robiť, ale ako životný štýl; posledná časť je potom venovaná riadeniu rádu, ktoré považujeme za službu, vedenie a animáciu.
Výsledkom je text veľmi bohatý a podnetný pre dnešný život nás karmelitánov a pre náš apoštolát. Nesmie teda skončiť na čestnom mieste v poličkách našich knižníc. Je nevyhnutné nájsť vhodné formy, ako obsah stanov prehlbovať a osobne žiť; ale aj s nimi, aspoň v základných rysoch, oboznámiť všetkých, ktorí patria do našej rodiny.
Cenným prínosom tu môžu prostredníctvom vhodných pomôcok prispieť tí z nás, ktorí sa venujú štúdiu. Vďaka Bohu máme v ráde dobre pripravené osobnosti, ktoré tento úkol môžu splniť. Chceme ich teda povzbudiť, aby nám svojimi objavmi a postrehmi pomáhali zakúšať, milovať a uskutočňovať ducha Karmelu, aby nám dali na prahu tretieho tisícročia pocítiť, že sme dedičmi slávnej minulosti, ktorá sa nestáva zkamenelinou, ale zostáva živá a činná prostredníctvom života a nasadenia sa v dnešnej cirkvi a svete. Odevzdejme sa ochotne Duchu svätému a prijmime s vďačnosťou príspevok Márie, našej Matky a Sestry: pocítime, že sme povzbudení rozvažovať o tomto texte a prijímať ho ako skromnú, ale vzácnu pomoc na našej ceste zasväteného života.
Bratsky v Karmeli
P. Joseph Chalmers, O.Carm.
generálny preceptor
V Ríme 25. marca 1996
o slávnosti Zvestovania Pána.
PRVÁ ČASŤ
CHARISMA A POSLANIE KARMELU,
ZÁKLADNÉ CHARAKTERISTICKÉ RYSY
I. kapitola • Rád ako dar a poslanie
1. V Ježišovi Kristovi, Synu Otca a „prvorozenom celého stvorenia“,1 žijeme nový spôsob spojenia s Bohom a s blížnymi. Tak sa nám dostáva podielu na poslaní Vteleného Slova v tomto svete a vytvárame cirkev, ktorá je v Kristovi „akoby sviatosť neboli znamenie a nástroj vnútorného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“.2
2. Životom v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi3 a prijatím jeho evanjelia za najvyššiu normu nášho života4 smerujeme v moci jeho Ducha, ktorý priděľuje každému svoje dary, ako chce,5 k vzájomnej službe – a či medzi nami, alebo voči druhým ľuďom. Týmto spôsobom prispievame k tomu, aby sa v tomto svete uskutočňoval Boží zámer zjednotiť všetkých v svätý ľud.6
3. Jedným z týchto darov Ducha je tiež život podľa evanjelných rád, ku ktorému sa zaväzujeme rehoľnými sľubmi. Ako rehoľníci sme Kristom povolaní k tomu, aby sme žili a šírili jeho pretransformujúcu a oslobodzujúcu silu a život podľa evanjelných rád – vlastným, účinným a aktuálnym spôsobom. A tak sa tento život vyznačuje usilovným hľadaním Boha v úplnom prilnutí ku Kristovi, čo sa prejavuje v bratskom živote a apoštolskom zanietení.
4. Toto povolanie vyžaduje plne prijať podmienky, ktoré Kristus kladie tým, ktorí ho touto spôsobom života chcú nasledovať: prijímanie vôle Božej akožto účasti na poslušnosti Kristovej; život v chudobe a v spoločenstve majetku akožto výraz našej jednoty v Kristovi a vzájomnej evanjelnej jednoty s bratmi; a konečne zasvätenú čistotu akožto výraz lásky voči Bohu a voči bratom.
5. Náš zasvätený život považujeme predovšetkým za pozvanie a veľký dar Boží, ktorým nás Boh zasväcuje sebe, aby sme slúžili bratom podľa príkladu Kristovho. Toto povolanie v nás v našom spoločnom bratrstve zdokonaluje – rovnako charizmatickú – moc života prijatého pri krste a pri birmovaní tým, že nás osobitným spôsobom spája s cirkvou a že nás činí pohotovými k službe Bohu a ľuďom, „aby Kristovo kráľovstvo v dušiach zakoreňovalo a upevňovalo sa a aby sa šírilo do všetkých častí sveta“.7
6. Preto sa my, bratia blahoslavenej Panny Márie Karmelskej, pýtame sami seba, ktoré zvláštne prvky, medzi tolika rozmanitými charismami a povolaniami, dávajú našej rehoľnej rodine v cirkvi jej vlastný ráz.
7. V období krížových výprav do Svätej zeme sa na rôznych miestach Palestíny usadili pustovníci. Niektorí z nich „viedli podľa príkladu svätého muža a pustovníka proroka Eliáša pustovnícky život na hore Karmel, v blízkosti pramena, zvaného prameň Eliášov. V celách, podobných skromným včelím úľom, pripravovali ako včely Pána med duchovnej sladkosti“.8
8. Potom, na žiadosť samotných pustovníkov, sv. Albert, patriarch jerozolimský, spojil ich do jedného „collegium“ a dal im pravidlá pre život – v súlade s ich pustovníckym ideálom („propositum“),9 ktorý zodpovedal duchu takzvaného putovania do Svätej zeme a prvotnej kresťanskej obce v Jeruzaleme.10 Títo pustovníci, podnecovaní „láskou k Svätej zemi, sa v nej zasvätili tomu, ktorý ju získal preliatím svojej krvi, aby mu slúžili v rúchu zbožnosti a chudoby,“11 setrvávaním „vo svätej kajúcnosti“12 a vytváraním bratskej komunity.
9. Toto pravidlo pre život bolo potom v roku 1226 schválené Honoriem III., v roku 1229 Grégorom IX. a v roku 1245 Inocentom IV.;13 posledne menovaný pápež je nakoniec v roku 1247 definitívne schválil ako pravú a vlastnú rehoľu a zároveň ich prispôsobil podmienkam života na Západe.14 Toto prispôsobenie bolo nutné, keď karmelitáni začali presídľovať na Západ, aby unikli prenasledovaniu, a keď prejavili ochotu osvojiť si taký spôsob života, „v ktorom by si mohli radovať z toho, že s pomocou Božou sebe i blížnym napomáhajú ke spáse“.15
10. Schválenie rádu Inocentom IV. umožnilo, aby sa karmelitáni dali do služieb cirkvi životom podľa spoločného ideálu žobraných rádov neboli rádov – apoštolských bratstiev. Zachovajú však zvláštnosti svojho počiatočného charizmu,16 ktoré budú v priebehu storočí žiariť ako výsada Karmelu, a to ako medzi jeho členmi, tak v celej cirkvi, zvlášť vďaka majstrom duchovného života, ktorých Boh rádu daroval.
11. Ráhule vytyčuje základné prvky karmelského života v poslušnosti voči Kristovi podľa ducha rádu: rozjímať dňom i nocou nad zákonom Pánovým,17 v mlčaní a samote, aby slovo Božie hojne prebývalo v srdci a v ústach toho, kto sa ním zaoberá;18 vytrvalo sa modliť, zvlášť vigílie a žalmy;19 obliecť si duchovnú zbroj;20 žiť v bratskom spoločenstve vyjadrenskom každodenným slávením eucharistie,21 stretnutím kapituly bratov22 a spoločným vlastníctvom;23 láskyplné bratské napomínanie za prehrešky;24 prísnosť života spolu s prácou a umŕtvením,25 založená na viere, nádeji a láske; zhoda vlastnej vôle s vôľou Božou, hľadaná vo viere spolu s dialógom a so službou preceptora bratром.26
12. Charakteristickými rysmi spirituality Karmelu sú tiež eliášsky ráz, ktorý karmelitáni rozvinuli vedomi si toho, že žijú na Karmelu – na mieste pôsobenia veľkého proroka, a dôvernosť duchovného života s Máriou. Výmluvnými znakmi tejto dôvernosti sú (mariánske) pomenovania bratov a prvý kostol na hore Karmelu, ktorý bol zasvätený Márii.
13. V čase, keď ľudské pokolenie začína novú etapu dejín, snažíme sa my karmelitáni, podnecovaní Duchom, ktorý pôsobí v cirkvi, prispôsobiť náš životný program27 novým podmienkam a usilujeme o porozumenie znamením času, aby sme ich skúmali v svetle evanjelia, nášho charizmu i nášho duchovného dedičstva28 a toto mohli vniesť do rôznych kultúr.
II. kapitola • Charisma rádu
14. „Žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristu a verne mu slúžiť s čistým srdcom a dobrým svedomím“29: táto veta, opierajúca sa o výroky sv. Pavla, je výchozím bodom všetkých prvkov, z ktorých sa skladá naše charisma, a základom, na ktorom Albert postavil náš životný program. Špecifické podmienky vzniku rádu vo Svätej zemi a jeho schválenie Svätým Stolcom – v onom historickom vývoji, akým prešiel – obohatili „pravidlá pre život“, obsiahnuté v rehoľe, o nové podnety.
Karmelitáni žijú v poslušnosti voči Kristovi tak, že usilujú o hľadanie tváre živého Boha (kontemplatívny rozmer života), o bratstvo a o službu (diakonia) uprostred ľudu.
15. Duchovná tradícia rádu zdôraznila, že tieto tri základné prvky charizmu nie sú hodnotami samostatnými, navzájom nesúvisiacimi, ale že sú medzi sebou úzko spojené.
Táto tradícia široko rozpracovala skúsenosť púšte ako dynamický proces zjednocovania oných hodnôt: karmelitán má usilovať o to, urobiť ukrižovaného Krista, človeka obnaženého a všetkého zbaveného, základom vlastného života, zamerať k nemu prostredníctvom viery všetky svoje sily a bořiť pritom každú prekážku, ktorá sa staví proti úplnej závislosti na ňom a proti dokonalé láske k Bohu a k bratom. Tento proces oproštenia, ktorý vedie ku spojeniu s Bohom – posledným cieľom celého rastu človeka – je v našej spiritualite predstavovaný témami „puritas cordis“ a „vacare Deo“, výrazmi pre úplné otvorenie sa voči Bohu a pre postupné zbavenie sa všetkého.
Keď v tomto procese dospievame k tomu, aby sme videli skutočnosť očami Božíma, mení sa náš postoj k svetu, takže zodpovedá Božej láske, a kontemplacia láskyplnej Božej prítomnosti sa prejavuje v našom bratskom živote aj v našej službe.30
1. Kontemplatívny rozmer života
16. Od samotného počiatku totiž spoločenstvo karmelitánov prijalo kontemplatívny ráz, ať co do usporiadania spoločenstva alebo čo do základných hodnôt. A taký ráz zreteľne vyplýva z ráhule. Tá vykresľuje komunitu bratov úplne oddanú naslúchaniu Božiemu slovu prostredníctvom modlitby31 a setrvávajúcu vo slávení chvál svojho Pána;32 komunitu pozostávajúcu z osôb, ktoré sa chcú nechať naplniť a utvárať hodnotami Ducha: čistotou, svätými myšlienkami, spravodlivosťou, láskou, vierou, očakávaním spásy,33 pokojnou prácou,34 mlčaním, ktoré – ako hovorí Prorok – je úsilím o spravodlivosť a ktoré dáva múdrosť slovám i jednaniu,35 rozlišovaním, ktoré „usmerňuje cnosti“. 36
17. Rádová tradícia vždy hodnotila ráhule a prvotné charisma ako vyjadrenie kontemplatívneho rozmeru života a k tomuto kontemplatívnemu povolaniu sa vždy vracajú veľkí duchovní majstri karmelskej rodiny. Kontemplace začína vtedy, keď zveríme sami seba Bohu, ať už on k tomu, aby sa nám priblížil, zvolí akýkoľvek spôsob. Je to postoj otvorenosti voči Bohu, ktorého prítomnosť objavujeme všade.
Kontemplace tak predstavuje vnútornú cestu karmelitána, vychádzajúcu zo slobodnej iniciatívy Božej: Boh sa ho dotýka a pretransformuje ho, vedie ho k jednote lásky s Ním, pozvedá ho, aby sa z tejto nezaslúženej lásky mohol tešiť a žiť v jeho láskyplnej prítomnosti. Ide o pretransformujúcu skúsenosť podmanenia lásky Božej. Táto láska nás zbavuje našich obmedzených a nedokonalých ľudských spôsobov myslenia, milovania a jednania; premieňa ich na spôsoby božské.
18. Kontemplace má aj hodnotu evanjelijnú a eklesiálnu.37 Uskutočňovaná kontemplace nie je len prameňom nášho duchovného života, ale určuje aj kvalitu nášho bratského života a našej služby uprostred Božieho ľudu.38
Hodnoty kontemplace vskutku – žijeme-li je v spletitém dění každodenného života verne – činí bratské karmelitánske spoločenstvo svedectvom živej a tajomnej prítomnosti Božej uprostred Božieho ľudu. Hľadanie Božej tváre a prijímanie darov Ducha mu dáva väčšiu pozornosť voči znamením časov, citlivosť k prítomnosti Slova v dejinách, a to aj prostredníctvom vnímania a hodnotenia skutočností a udalostí v cirkvi a v spoločnosti.39
Tak Karmel – solidarne s dramatami a nádeje ľudstva40 ako Ježiš Kristus – bude s to prijímať patřičná rozhodnutia, ktoré povedú k premene života a k jeho prispôsobeniu vôli Otca.
Mimo to bude ku prospechu cirkvi podporovať tých, ktorí sa cítia povolaní k životu pustovníckemu.
2. Bratstvo
19. Kontemplatívny postoj k svetu okolo nás nám v tom, čo každodenne prežívame, dáva objaviť prítomnosť Božiu a dáva nám nachádzať Boha zvlášť v našich bratiach. Týmto spôsobom sme vedení k tomu, aby sme si cenili tajomstvo osôb v našej blízkosti, s ktorými zdieľame náš život. Naša ráhule požaduje, aby sme zásadne boli „fratres“,41 a pripomína nám, že kvalitu osobných kontaktov a vzťahov medzi nami, ktoré charakterizujú život karmelskej komunity, je potrebné rozvíjať podľa príkladu prvotnej komunity kresťanov v Jeruzaleme.42 Byť „fratres“ pre nás znamená rásť v súdržnosti a v jednote,43 v prekonávaní rozdielov a výsad,44 v spoluúčasti a spoluodpovednosti,45 v zdieľaní dober,46 spoločného životného programu a osobných charizmov;47 a tiež byť pozornými k duchovnému i duševnému blahu osôb a kráčať pri tom cestami dialógu a zmierenia.48
20. Tieto hodnoty bratstva sú vyjadrené a čerpajú silu vo slove Božom, v eucharistii a v modlitbe. Božím slovom – naslúcháním mu, modlitbou nad ním, jeho prežívaním v mlčaní, samote a v spoločenstve,49 a zvlášť formou „lectio divina“ – sú karmelitáni každodenne privádzaní ku skúsenosti podloženému poznávaniu tajomstva Ježiša Krista.50 Podnecovaní Duchom a zakorenení v Kristovi Ježišovi, prebývajú v ňom dňom i nocou51 a inšpirujú jeho slovom všetko svoje rozhodovanie a jednanie.52
Povzbudzovaní Božím slovom a v spoločenstve s celou cirkvou „fratres“ spoločne chvália Pána53 a zvú druhých spolusdielať skúsenosť modlitby.
K sláveniu eucharistie, zdroja a vrcholu ich života,54 sú „fratres“ volaní zo samoty a od apoštolskej práce – nakoľko je to možné – každý deň, aby okolo stola Pánovho55 boli spolu „jedno srdce a jedna duša“56 a prežívali pravú bratskú koinóniu v nezaslúženosti obdarovania a vzájomnej službe,57 vo vernosti spoločnému programu a v zmierení podnecovanom Kristovou láskou.58
Ako kontemplatívne spoločenstvo hľadáme tvár Božiu a slúžime cirkvi v srdci sveta alebo prípadne v pustovníckej samote.
3. Služba uprostred ľudu
21. Ako kontemplatívne spoločenstvo hľadáme Božiu tvár tiež v srdci sveta. Veríme, že Boh prebýva uprostred svojho ľudu, a preto bratské spoločenstvo Karmelu sa cíti živou súčasťou cirkvi a dejín: ako spoločenstvo otvorené, schopné naslúchať svojmu okoliu a nechať ho klásť otázky; ochotné prijímať výzvy dejín a dávať autentické odpovede života podľa evanjelných rád na základe vlastného charizmu;59 ako spoločenstvo solidárne a pohotové k spolupráci so všetkými ľuďmi, ktorí trpia, dúfajú a namáhajú sa pri hľadaní kráľovstva Božieho.60
22. Putovanie, na ktoré nachádzame v ráhule narážku,61 je totiž výrazom evanjelně-apoštolského charakteru žobravých rádov a je karmelitánskemu spoločenstvu výzvou k rozlišovaniu a nasledovaniu ciest, ktoré komunite a jednotlivcom vytyčuje Duch Pán. Zároveň je znamením solidarity a veľkorysej služby ako univerzálnej i miestnej cirkvi, tak dnešnému svetu.62
23. Konvent, teda miesto, kde žije komunita, je (ako napovedá názov odvodený od „convenire“ – stretnúť sa) pre Karmel tiež miestom pohostinného prijatia prichádzajúcich,63 takže ono spoločenstvo sŕdc, ono bratské zmierenie a onu skúsenosť s Bohom, ktoré prežívame v komunite, zdieľame s ďalšími ľuďmi.
24. Tento spôsob prebývania „uprostred ľudu“ je potom znamením a prorockým svedectvom nových vzťahov, priateľstva a bratstva medzi mužmi a ženami, všade. Je proroctvom spravodlivosti a pokoja v spoločnosti a medzi národmi, prinášaným ako podstatná súčasť radostnej zvesti a v činorodom úsilí o spoluprácu na premene systémov a štruktúr hriechu v systémy a štruktúry milosti.64 A je tiež rozhodnutím „zvoliť si delenie života s tými, ktorí kráčajú dejinami ako „minores“, aby sme týmto bratom povedali viac životom než ústami, slovo nádeje a spásy.“65 Taká voľba je logickým dôsledkom nášho sľubu chudoby, ktorým sme sa zaviazali v spoločenstve bratov žobravého rádu a v súvislosti s poslušnosťou voči Ježišovi Kristovi, ktorú žijeme tiež v poslušnosti voči chudobným a tým, v ktorých predovšetkým sa zrkadlí tvár Pána.66
4. Eliáš a Mária, postavy, ktorými sa inšpirujeme
25. Všetko, čím dnes túžime a chceme byť, vidíme uskutočnené v živote proroka Eliáša a blahoslavenej Panny Márie. Oni totiž, každý svojim spôsobom, „mali rovnakého ducha, (…) rovnakú formáciu, rovnakého učiteľa: Ducha svätého“.67 Keď sa dívame na Máriu a na Eliáša, môžeme ľahšie pochopiť, niterně prijať, žiť a zvestovať pravdu, ktorá nás oslobodzuje.68
26. Eliáš je osamelý prorok, ktorý uchováva žízeň po jedinom Bohu a žije v jeho prítomnosti.69 Je človekom kontemplace, uchváteným žhoucim zanícením pre Božiu svrchovanost,70 ktorého „slovo plálo ako pochodeň“.71 Je mystikom, ktorý sa po dlhé a namáhavé ceste učí vnímať nová znamenia prítomnosti Božej.72 Je prorokom, ktorý zasahuje do života ľudu, bojuje proti falošným modlám a vedie ľud znovu k vernosti zmluve s jediným Bohom.73 Je prorokom solidárnym s chudobnými a opomíjanými a bráni tých, ktorí trpia násilím a nespravodlivosť.74
Od Eliáša sa karmelitán učí byť mužom púšte, nerozdeleného srdca, stojacim celkom pred Bohom, úplne oddaným službe Bohu, človekom, ktorý si bez kompromisov zvolil Boha a plane preň zanícením. Ako Eliáš verí aj karmelitán v Boha, necháva sa viesť Duchom a Božím slovom, prijatým do hĺbky vlastného srdca, aby dosvedčoval Božiu prítomnosť vo svete – tým, že dovolí, aby Boh bol v jeho živote skutočne Bohom.75 A konečne vidí karmelitán v Eliášovi – spojeného s hŕstkou jeho prorockých učeníkov – vzor bratstva žitého v komunite76 a učí sa spolu s ním byť prostredníkom Božej nehy voči núdznym a pokorným.77
27. Mária, zastíněná Duchom Božím,78 je pannou nového srdca,79 ktorá dáva ľudskú tvár Slovu, ktoré sa stáva telom.80 Je pannou múdreho a kontemplatívneho naslúchania, ktorá uchováva vo svojom srdci udalosti a Pánova slová a rozvažuje o nich.81 Je vernou učeníčkou múdrosti; učeníčkou, ktorá hľadá Ježiša – Múdrosť Božiu – a jeho Duchom sa necháva vychovávať a utvárať, aby si tak vo viere osvojila štýl, ako žiť a čo voliť.82 Takto vychovaná je potom Mária schopná vnímať „veľké veci“, ktoré v nej Boh naplnil pre spásu pokorných a chudobných.83
Mária, aj keď bola Matkou Pána, stáva sa dokonalou učeníčkou, ženou viery.84 Nasleduje Ježiša, putuje spolu s apoštolmi a zdieľa s nimi namáhavú a náročnú cestu, ktorá vyžaduje predovšetkým bratskú lásku a vzájomnú službu.85 Na svadbe v Káne nás učí veriť jej Synovi;86 u paty kríža sa stáva matkou všetkých veriacich87 a prežíva s nimi radosť zo vzkriesenia. Sjednocuje sa s ostatnými učeníkmi „v neustálej modlitbe“88 a prijíma prvotiny Ducha, ktorý naplňuje prvotnú kresťanskú komunitu apoštolskou horlivosťou.
Mária prináša radostnú zvesť spásy všetkým ľuďom.89 Je ženou, ktorá nadväzuje vzťahy nielen s úzkym okruhom Ježišových učeníkov, ale aj s ostatnými: s Alžbetou, s novomanželmi v Káne, s ďalšími ženami a s Ježišovými „bratmi“.90
V Panne Márii, Matke Božej a vzore cirkvi, nachádzajú karmelitáni dokonalý obraz všetkého toho, čím sami túžia a dúfajú byť.91 Preto bola Mária vždy považovaná za Patronku rádu, bola rádom nazývaná tiež Matkou a Ozdobou, a ji by karmelitáni mali mať stále pred očami a v srdci ako „Pannu najčistejšiu“. Keď sa na ňu dívame a žijeme v dôvernosti duchovného života s ňou, učíme sa stáť pred Bohom a spolu ako bratia Páně. Mária naozaj žije uprostred nás ako Matka a ako sestra, pozorná k našim potrebám, a spoločne s nami očakáva a dúfa, trpí i raduje sa.92
Škapulíř je znamením Mariinej materskej, ustavičnej a pevnej lásky k bratom a sestrám v Karmeli.
Podľa svojej tradície, predovšetkým od XVI. storočia, vyjadruje Karmel láskyplnú Mariinu blízkosť Božiemu ľudu prostredníctvom škapulířovej zbožnosti. Škapulíř je znamením zasvätenia sa Márii, prostriedkom pridruženia veriacich k rádu a prístupným a účinným nástrojom evangelizácie.93
5. Rodina Karmelu
28. Mnohotvárnosť spôsobov prežívania charizmu Karmelu je pre nás dôvodom k radosti. Potvrdzujú tvořivú plodnosť,94 ktorú pôsobí Duch a už chceme prijímať s vďačnosťou a rozlišovaním.
Všetky osoby i spoločenstvá, ako oficiálne, tak neformálne, inšpirujúce sa ráhou sv. Alberta, jej tradíciou a hodnotami vyjadrenými v karmelitánskej spiritualite, tvoria dnes v cirkvi karmelitánsku rodinu.95
K tejto rodine teda patríme my a naši bratia tereziánskej reformy, sestry jednej i druhej rádu, pridružené rehoľné kongregácie, tretie rády vo svete, sekulárne inštitúty, tí, ktorí sú priradení k rádu skrze svätý škapulíř, tí, ktorí z nejakého iného dôvodu či záväzku sa tešia priradeniu k rádu, ona hnutia, ktoré – aj keď z hľadiska právneho k rádu nepatria – hľadajú inšpiráciu a oporu v jeho spiritualite, a rovnako každý muž a žena, ktorí sú priťahovaní hodnotami žitými v Karmeli.
POZNÁMKY
(Pretože predpokladáme, že poznámky použijú len najhorlivejší čitatelia, spoliehame sa tiež, že si budú vedieť vysvetliť aj použité skratky. Mimo biblických kníh sa odkazy týkajú dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a Svätého Stolca, ráhule sv. Alberta (s použitím nového číslovania kapitol – pozri časopis Karmel č. 1/2000) a v niekoľkých prípadoch tiež historických prameňov alebo vnútrorehoľných dokumentov, ktoré sú však u nás prakticky nedostupné.)
