Mešné pobožnosti ako inšpirácia k väčšej sústredenosti počas svätej omše (1. časť)

P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.

Opakovane ma – niekedy viac, niekedy menej – zamestnáva myšlienka na to, ako dobre prežívať omšu. „Rok eucharistie“, vyhlásený našimi biskupmi, to ešte umocnil. A tak – mimo iné – keď sa mi príležitostne dostanú do rúk staré modlitebné knižky alebo aj starý katechizmus, skúšam si nalistovať, čo sa tam k tomu píše. O niekoľkých objavoch, ktoré som takto v poslednej dobe našiel, sa s vami chcem podeliť.

Tie príslušné kapitoly bývajú nadepsané Modlitby k omši alebo Omšová pobožnosť a nájdeme ich asi v úplne každej katolíckej modlitebnej knihe. Omšová pobožnosť (v nemčine Messandacht) bol priamo terminus technicus pre modlitby, ktoré boli v modlitebných knihách ponúkané veriacim, aby sa ich modlili počas omše – zatiaľ čo ju kňaz slúžil.

Mladším z nás to môže pripadať nezmyselné, pretože sme dnes už päťdesiat rokov zvyknutí na to, že omša:

• je spoločná modlitba všetkých – kňaza rovnako ako nás ostatných,
• aj keď niečo pri omši recituje iba kňaz sám, modlí sa to väčšinou nahlas a povie to aj za nás alebo pre nás či dokonca k nám (v tom prípade na to potom my odpovedáme),
• omša prebieha v jazyku, ktorému rozumieme.

Takže zbožnosť, ale už aj obyčajná spoločenská slušnosť vyžadujú, aby sme sa na priebeh omše sústredili a náležite sa do neho zapojili. Ani by nás už nenapadlo, že by tomuto všetkému, čo som v niekoľkých bodoch spomenul, mohlo byť inak. A preto sa divíme a pri pohľade do starých kostolných „knižiek“¹ nechápeme, ako by sa človek pri omši mal modliť nejaké svoje modlitbičky, nejakú omšovú pobožnosť. Ba dokonca, že k tomu bol – chce-li sa omše zúčastniť zbožne – pobádaný! Aby sme tomu porozumeli, je potrebné sa aspoň krátko pozrieť späť do dejín liturgie, akými premienkami slávenie omše prešlo.²

Ako tomu bolo pri eucharistii zpočiatku

Na samom počiatku slávil Pán Ježiš s učeníkom veľkonočnú večeru – spôsobom u Židov obvyklým, avšak vložil do nej nový obsah. Potom sa kresťania schádzali – predovšetkým v nedeľu – v súkromných domoch k modlitbe, pri ktorej po čítaní z Písma biskup pronášal ďakovačku (grécky eucharistia) a lámal „jeden chlieb, pokrm večného života“ (sv. Ignác z Antiochie). Až neskôr vznikli skutočné kostoly, bohoslužba nabrala na bohatosti čo do modlitieb, gest, liturgických odevov, zvyklostí a pod. Historici pritom potvrdzujú, že liturgia cirkvi ako na západe tak aj v krajinách kresťanského východu bola od svojich počiatkov modlitbou celého zhromaždeného spoločenstva.

A takisto to na nej bolo viditeľné. Výzvy celebranta ako: „Pán s vami,“ alebo: „Vzhůru srdce,“ každý z prítomných vzťahoval na seba a hlasno na ne odpovedal. Kňaz pronášal modlitby v množnom čísle, hovoril ich menom všetkých prítomných. Sv. Jeroným (zemřel asi r. 420) píše, že odpoveď: „Amen,“ duní v rímskych bazilikách ako hrom z neba... Inou formou spoluúčasti ľudu boli odpovede na litanie a prímluvy (z rímskej liturgie následne oboje vymizlo,³ z východných liturgií nie). Teda nikto nebol nezúčastneným pozorovateľom. Veriaci prinášali v prúdu svoje dary, eucharistiu prijímali všetci. Biblické čítania a prednáška zrozumiteľne zaznievali ku všetkým a boli účinnou katechézou. Čítania čítali lektori, odpoveď žalmu pronášali všetci prítomní. Rovnako aj piesne, označované ako tzv. omšové ordinarium: Kyrie, Gloria, Sanctus, Agnus Dei. Neskôr pribudlo aj Credo.

Od 6. či 7. storočia bola eucharistia obohatená o iný trojitý spev (zpravidla žalmu) a modlitbu. Totiž pri vstupe celebranta s asistenciou, pri prinášaní chleba a vína a pri svätom prijímaní. Všetky tri tieto časti bohoslužby boli spojené s pohybom zúčastnených po liturgickom priestore a nejakú chvíľu trvaly, preto na tieto miesta obradu boli vložené spevy (ľahko prispôsobiteľné čo do dĺžky), po ktorých nasledovala výzva k modlitbe, potom chvíľa ticha a na záver krátka modlitba celebranta. Chvíľa ticha bola mnohokrát spojená s pokľaknutím na obe kolená a počas nej každý v tichu prednášal Bohu svoju osobnú modlitbu. Pri tom všetkom boli teda všetci prítomní stále aktívne zapojení.

Ako sa vytvorilo „hrubé sklo“

V rannom stredoveku však okrem slávenia eucharistie celou cirkevnou obcou sa čoraz častejšie slavila eucharistia aj súkromne, napr. v domácej kaplnke. Dôvod k tomu bol rôzny: osobná zbožnosť biskupa či kňaza, v kláštoroch rastúci počet mníchov s kňazským vysvätením (a koncelebrácia, akú poznáme dnes, vtedy nebola), presadzujúca sa každodenná slúženie omše každým kňazom (súvisiace aj so zavádzaním celibátu), ale zvlášť: prijímanie omše ako prosebnej modlitby, obetovanej na konkrétny úmysel jednotlivca či rodiny alebo za jednotlivé zosnulé. Zpočiatku sa aj také súkromné eucharistie zúčastnil aspoň úzky okruh veriacich, od 6. storočia už často len kňaz s ministrantom alebo aj úplne sám. V kostoloch sa k slúženiu takých privátnych omší začali budovať postranné oltáre. Takto slúžená eucharistia bola nazývaná „tichá omša“ (missa lecta), pretože prebiehala bez spevu, na rozdiel od slávenia so spoločenstvom veriacich, ktoré malo dvojitú podobu: „spievaná omša“ (missa cantata) alebo – často pontifikálna – „slávna omša“ (missa solemnis). Niekedy okolo roku 800 sa oltár pritisol bližšie k stene kostola a kňaz či biskup od tej doby celebroval omšu chrbtom k ľudu. A keď bola omša teraz považovaná aj za súkromnú pobožnosť, potom zatiaľ čo doteraz kňaz tým častiam omše, ktoré prednášal niekto iný (lektori, speváci), len naslúchal, teraz si úplne všetko paralelne sám pre seba čítal. Tak pri omši súkromnej, tak verejnej. Ruku v ruke s tým preto vtedy vznikol nový typ liturgickej knihy, tzv. misál, obsahujúci úplne všetky texty, ktorých pri bohoslužbe bolo treba. Tak si kňaz nadále vystačil aj sám.

Zároveň od ranného stredoveku prestali byť aklamácie ľudu pronášané celým zhromaždením. Boli totiž spievané a ich melódie boli hudobne stále náročnejšie (chorálne melódie, neskôr polyfónie), takže ich spievala už len schola alebo neskôr spevácky zbor. Ostatní ľudia na to nestačili a umlčali. Ostatne slovo chorál pochádza od slova chór (kňazisko), čo dobre ukazuje, že išlo o piesne spievané tými, ktorí boli v chóre kostola a tvorili zbor spevákov. Nadto všetko zostávalo v latinskom jazyku. Taká liturgia bola krásna, ale náročná a stále menej dostupná porozumeniu zo strany všetkých.

Mnohí sa však asi nemohli pripraviť tak, aby naozaj krásy dosiahla. A bola dlhá, predsa len pôsobila únavne a pre svoju nejasnosť zostávala pre väčšinu veriacich „zapečatenou knihou“. Ani alegorické výklady omše (o ktorých sa teprve zmíníme) tu veľa nezachránili. Predsa len boli len náhradou a postupne strácali na obľube.

A tak už to zostalo na dlho

Pre úplnosť krátko doplníme: ani obrodné prúdy v cirkev nej na počiatku novoveku, teda v 16. storočí (medzi ktoré patrila mimo iné aj tereziánska reforma Karmelu), vzniknutú prítop medzi duchovenstvom a ostatným ľudom pri omši neodstránili. Ani nemohli, to už bolo v silách iba najvyššej autority v cirkev – pápežov. Ony sa vydali inou cestou. Nové rehole liturgiu čo najviac zjednodušili a skrátili (o jezuitoch sa hovorilo: „Jezuitské piesne sa nespievajú“), prednosť dali tomu, aby sa kňaz pomodlil omšu „tichú“ (zvonku z pohľadu: viac-menej sám pre seba) a ľudia sa medzitým tiež modlili – tak, ako toho oni boli schopní.

Ďalšie storočia už na rímskej omšovej liturgii nezmenili v podstate nič. A tak až do 20. storočia vyzerala omša takto:

• liturgia bola latinská, aj keď v Európe už všetci hovorili národnými jazykmi;
• celebrant čítal všetko sám, odpovedal mu len ministrant; a ospravedlňovalo sa to, napr. Schallerov misál⁴ vysvetľuje, že po výzve kňaza: Dominus vobiscum (Pán s vami), „Ľud mu potom ústami prisluhujúcich odpovedá: Et cum...,“ alebo inokedy: „ministrant tlmočí odpoveď prítomného ľudu...“;
• bohoslužbu obete celebroval kňaz chrbtom k ľudu;
• eucharistickú modlitbu (tzv. omšový kánon) čítal potichu, vrátane slov pri premenení.

Omšu teda naozaj dobre sledovať mohol len kňaz, ostatní od nej zostávali v istej izolácii: videli a počuli z nej málo, nerozumeli... Medzi kňazom a ostatnými veriacimi sa postupne vytvorilo (keď si vypožičíme príklad a výraz, ktoré sme používali v detstve) „hrubé sklo“.

Na čo môžeme byť hrdí: Cyril a Metoděj boli opačného zamerania

Všimnite si: práve v čase, keď v západnej Európe vývoj liturgie aktívnu účasť veriacich na omši ochromil a vyhradil ju kňazom, na Veľkej Morave sv. Cyril a Metod objavujú liturgické texty do staroslovienčiny, aby bola omša zrozumiteľná pre všetkých prítomných a mohli sa jej zúčastniť tak, že liturgiu sledujú a rozumejú jej.

Pretože však na Západe bola následne presadená liturgia karolínska (a zbytky staroslovenskej liturgie boli postupne u nás potlačené), objavila sa laickým veriacim, keď prichádzali na omšu, ťažkosť, ako a čo sa pri nej modliť. Kňaz si vystačil so svojím misálom a veriaci museli hľadať, čo zatiaľ „budú robiť“ oni...

Čo teda pri omši robiť?

Táto otázka doliehala v kostole na veriacich nielen v priebehu bohoslužby obete, ktorú kňaz recitoval tiše, ale aj (keď latině nerozumeli) počas čítania z Písma a ostatných modlitieb a piesní.

P. Čala túto ťažkosť v roku 1941 popisuje s kúsok kazateľského patosu, no bezpochyby presne:

„Kto si všimne v nedeľu správanie veriacich pri omši svätej ať v meste alebo na dedine, uvidí, že mnohí z nich majú dlhú chvíľu; nevedia, čím by sa tu pôlhodinku zamestnali, netrpezlivo čakajú na koniec. Iní idú do kostola, aby si vypočuli nejaký krásny spev. Iní listujú v modlitebnej knižke или odriekajú trebárs litániu k sv. Jozefovi alebo modlitby za úrodu atď.“⁵

Zpôsobov, ako sa počas omše modliť, bolo teda praktikovaných niekoľko:

1. naslúchať liturgickej hudbe a vnímať prostredie chrámu,
2. modliť sa ruženec, litanie či akékoľvek iné modlitby;
3. pripravovať sa na sväté prijímanie (ak k nemu daný mal pristúpiť)
4. modliť sa modlitby, ktoré sa snažili aj cez to „hrubé sklo“ udržať na omši predsa len nejakú návaznosť – tým sa práve dostalo označenia omšová pobožnosť.

Ak autoři omšových pobožností usilovali o to ctiť obsah omše svätej, bolo dôležité, ako jej rozumeli. Priznajme si, že nám samým by možno spôsobilo horúce chvíle, keby sa nás niekto spýtal: „O čo vlastne pri omši ide?“ A keby sme pritom vedeli, že odpoveď musí byť výstižná a pritom čo možno krátka a zrozumiteľná... Zároveň by nám však taká horúca chvíľa hodne priniesla. Hoci trebárs len tým spôsobom, že by sme si až príliš dobre zapamätali svoju neuspokojivú odpoveď a následne si dohľadávali dôkladnejšie informácie...

V kostolných „knižkách“ bývalo obvykle najprv krátke poučenie, čo omša svätá je, a potom rôzne omšové pobožnosti. Niektoré z nich a teda rôzne spôsoby, ako sa pri omši svätej skôr ľudia snažili modliť, aj keď ju nemohli dostatočne sledovať a nerozumeli jej, by som nám rád predstavil.

Prvý spôsob: vidieť v omši svätej alegóriu dejín spásy

Jedným pokusom, ako preklenúť odcudzenie medzi dianím u oltára a veriacimi v kostole, bolo úsilie dať tomu, čo veriaci z omše svätej videli a počuli, alegorický výklad. Priekopníkom v tomto smere bol biskup Amalar z Metz († kolem roku 850), ktorého výklad bol zhruba takýto:

Zpiev, ktorý zbor spieva pri príchode kňaza k oltáru, naznačuje hlas prorokov, ktorí zvestovali príchod Vykupiteľa. Zpiev Sláva na výsostiach Bohu znamená zpěv anjelov pri narodení Spasiteľa. Nasledujúca modlitba kňaza (uvedená výzvou: Modlime sa) poukazuje na prvé Ježišovo vystúpenie pred verejnosť – v jeruzalemskom chráme vo dvanástich rokoch. Epištola (čítanie z Písma) predstavuje kázanie Jána Krstiteľa, pri čítaní evanjelia prehovára potom Ježiš sám. Prinesenie obetných darov veriacimi naznačuje uvítanie Pánovej jásajúcimi zástupmi pri jeho vjazde do Jeruzaléma. Nasledujúce tiché modlitby kňaza a eucharistická modlitba znamenajú umučenie a smrť Pána. Pozdvihovanie Tela a Krv Pána a ich znovupoloženie na oltár ukazujú snatie Ježišovho tela z kríža. Keď kňaz vkladá časť premenenej hostie do kalicha, toto spojenie Pánovej Telesa a Krv symbolizuje jeho vzkriesenie. Sväté prijímanie predstavuje stretnutie Zmŕtvychvstalého Pána s učeníkom a jeho spoločné jedlo s nimi. Modlitba požehnania znamená lúčenie Pána s nimi pred jeho nanebovstúpením – odchodom k Otcovi.

Tento alegorický výklad zostal medzi zbožnými veriacimi živý po stáročia. Napríklad aj výborný spevníček brnianskej diecézy z r. 1911 Cesta k večnej spáse uvádza u piesne č. 287 nadpis: Omša svätá je stručným životopisom Ježiša Krista. A o texte piesne uvádza: podľa výkladu Bellarminovho,⁶ avšak tu spoznáme výklad Amalarov: sloka k Kyrie spomína očakávanie praotcov a prorokov v Starom zákone, sloka k Gloria sa odvoláva na Kristovo narodenie, sloka k epištole a graduale potom na Jána Krstiteľa a jeho kázeň pri Jordáne atď.

Takisto obsiahla modlitebná kniha Vo šľapajách Neposkvrnenej,⁷ ktorú zostavil jezuita P. Konrád Mária Kubeš, uvádza ako prvú omšovú pobožnosť veľmi dôkladný alegorický výklad omše, zhodujúci sa v mnohých s výkladom Amalarovým. Zaujímavý je nadpis tejto omšovej pobožnosti: „Eucharistia náhradou za stratený raj.“
Týmto spôsobom mali veriaci pri jednotlivých častiach omše svätej (aniž by vadilo, že im príliš nerozumejú) rozjímať chronologicky o udalostiach z dejin spásy.

Druhý spôsob: rozjímať o umučení Pána Ježiša

Túto omšovú pobožnosť som našiel v starej modlitebnej knihe Misionárska knižka (presnejšie v jej 11. vydaní z roku 1925), ktorá ma vlastne k premýšľaniu celého tohto tématu a k napísaniu článku podnietila. Vydali ju vtedy (ako vidíte, postupne v radii vydaní) českí redemptoristi, teda rehoľníci, ktorí sa vo svojej apoštolskej práci zameriavali na duchovné obnovy – takzvané ľudové misie. Táto omšová pobožnosť je v knihe uvedená slovami:

Kristus Pán ustanovil najsvätejšiu obete omše svätej, aby bola ustavičnou pamiatkou lásky, ktorú nám prejavil svojím prehořkým utrpením a svoju smrťou na kríži. Vzpomínajme teda pri omši svätej na bolesti a smrť Pána, ako nám to dôtklivo kladie na srdce sv. Pavel, an dí: „Koľkokrát budete tento chlieb jesť a kalich piť, smrť Pána budete zvestovať, dokiaľ nepriíde.“ (1 Kor 11,26.)

A nasledujú sedem krátkych úvah o umučení Pána, vybraných zo spisov zakladateľa redemptoristov, sv. Alfonza z Liguori (1696–1787). Majú veriacim poslúžiť k modlitbe postupne pri jednotlivých častiach omše. Každá zo siedmich častí je tvorená krátkým textom k rozjímaniu (niekedy úryvkom z Písma) a potom modlitbou, ktorá sa v podobe priamej reči obracia k Bohu alebo Ježišovi. K trom vrcholným chvíľam v priebehu omše svätej nie je uvedené rozjímánie, ale iba samotná modlitba.

Celkové schéma je teda takéto:

Zameranie pozornosti na Kristovo utrpenie súviselo s pohľadom na omšu svätú, zdôrazneným učením tridentského koncilu: „je to táž obeta, ktorá bola prinesená na Kalvárii, pretože je tu ten istý kňaz a ten istý obetný dar, Ježiš Kristus.“⁸ V rovnakom duchu napríklad prehovára svojim jadrným a nabádavým štýlom aj katechizmus dr. Tomáška (následne kardinála): „Keď ideš na omšu svätú, je to práve tak, ako by si šiel na Kalváriu pod kríž, na ktorom umiera za teba Pán Ježiš. (...) Ať sa nikdy svojim správaním pri omši svätej nepripodobňuješ vojakom a Židom pod krížom. Maj pri omši svätej podobnú úctu, zbožnosť a lásku, akú mala pod krížom Panna Mária, apoštol svätý Ján, svätá Mária Magdoléna a ostatné zbožné ženy.“⁹

Dovedieme si predstaviť, že taká modlitba našim predkom, ktorí težrťžnosti životných úzkostí a fyzickú bolesť dobre poznali z vlastnej skúsenosti a ktorí Pána Ježiša zbožne milovali, bola blízka a drahá. Bezpochyby šlo o zbožnú a pôsobivú modlitbu. Ovšem porozumenie jednotlivým častiam omše je v nej obsiahnuté nepatrne, práve tak ako spojenie s nimi.