Mešné pobožnosti ako inšpirácia k väčšej sústredenosti pri omši (2. časť)

P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.

tretí spôsob: zamerať sa na základné (vnútorné) modlitebné postoje

Táto omšová pobožnosť je v Misionárskej knižke uvedená ako v poradí prvá, a to s podnázvom: podľa sv. Linharta. To ma mimoriadne zaujalo, pretože sv. Leonard¹ je patrónom krásneho kostola v Lidéřovicích, kde sa niekoľkokrát do roka schádzame pri tzv. „vetraní kostola a varhan“.

Ako mi však vysvetlil premonštrát P. Jindřich Zdík Charouz zo Želiva, autorom tejto pobožnosti ale nie je onen najviac u nás známy sv. Leonard (poustevník, ktorý žil v strednej Francúzsku blízko Limoges, zomrel asi roku 559 a jeho pamiatka sa slávi 6. novembra), ale františkán z doby o dvanásť storočí neskôr: sv. Leonard da Porto Maurizio (1676–1751). Pretože pľúcna choroba zabránila tomu, aby bol vyslaný do misií, pôsobil ako kazateľ v Taliansku. Kázal zrozumiteľne a bol veľmi obľúbený. Vedel presvedčivo prehovoriť aj k tvrdým vojakom, námorníkom, väzňom, ale jeho duchovné sprevádzanie vyhľadávali aj osoby urozené a jemné. Horlivo šíril pobožnosť krížovej cesty, údajne ich z jeho podnetu v Taliansku bolo zbudovaných viac ako 550. Veľkú radosť mu spôsobilo, keď pápež dovolil zriadiť zastavenia krížovej cesty v Koloseu. Niekto spočítal, že sv. Leonard v Taliansku vykonal na 343 ľudových misií. Nazývali ho apoštolom Talianska. I sv. Alfons z Liguori bol jeho veľkým obdivovateľom a svedčil potom v rámci prípravných procesov pred Leonardovým blahorečením. Za blahoslaveného bol Leonard da Porto Maurizio vyhlásený v roku 1796 a za svätého v roku 1867. Pápež Pius XI. ho v roku 1927 vyhlásil patrónom tých, ktorí vedú ľudové misie. Jeho pamiatka sa vo františkánskej rodine slávi 26. novembra. V súvislosti s naším tématom je zaujímavé, že mimo iného napísal knihu Skrytý poklad, neboli cena a výtečnosť omše svätej (Rím 1737). Súborné dielo bolo vydané v 19. storočí a znovu na začiatku 20. storočia, a najskôr odtiaľto teda čerpali redemptoristi pre svoju Misionársku knižku.

Omšová pobožnosť podľa sv. Linharta je v Misionárskej knižke opatrená týmto úvodom:

Omša svätá sa Pánu Bohu obetuje za štyrmi účelmi:

1. aby sme Božiu Veľkoleposť chválili a jej sa klanili;
2. aby sme Pánu Bohu zadostučili za svoje hriechy;
3. aby sme mu ďakovali za všetky dobrodenia;
4. aby sme mu prosby svoje predniesli.

Podľa toho delí sv. Linhart omšu svätú na štyri časti a každému účelu venuje dlhšiu modlitbu.
Na tomto pohľade na omšu je vystavaná omšová pobožnosť, ktorej schéma je úplne prostá:

Len doplňme: obetovanie vtedy nasledovalo hneď po evanjeliu, pretože kázanie bolo mimo omšu a prímluvy v vtedajšej liturgii neboli; takže len v dni, kedy to bolo predpísané, sa medzi evanjelium a obetovanie vkladalo Credo. Môžeme si všimnúť, že predel medzi jednotlivými časťami tu tvoria tie isté dôležité okamihy v priebehu omše, ktorým bola venovaná mimoriadna pozornosť aj v predchádzajúcej omšovej pobožnosti. Odpovedá to vtedajšiemu pohľadu na omšu svätú, ako ho vyjadruje napr. Misionárska knižka vo vydaní už o sedemdesiat rokov staršom:²

Aby sme zásluh obete omše svätej účastní boli, musíme na jednanie kňaza, zvlášť na tieto tri hlavné časti: Obetovanie, Pozdvihovanie a Prijímanie, pozor dávať, alebo môžeme užívať pobožné modlitby omšové, alebo umučenie Kristovo sobě rozjímať, alebo na ruženci sa modliť, alebo inú pobožnosť konať, a pritom, bez úzkosti však nad tým, či sa to dokonale stalo alebo nie, na prvé menované tri hlavné časti pozor dávať.

Teda povedané jednoducho a dnešným jazykom: účastník bohoslužby sa mal snažiť zúčastnené sa modliť pri obetovaní chleba a vína, pri premenovaní a pri prijímaní. Ostatný čas omše svätej mal naplniť modlitbou tak, ako mu to bolo blízke. K sympatickému varovaniu horlivých veriacich pred úzkostlivosťou iste viedla otca redemptoristy ich bohatá pastierska skúsenosť.

Pohľad sv. Leonarda da Porto Maurizio na omšu svätú bezprostredne vychádza z dogmatickej definície tridentského koncilu. Tá sa stala základom nauky o omši svätej, bežne potom predkladanej v katechizmoch a modlitebných knihách ako spoľahlivá katolícka vierouka.

Výstižne vysvetľuje A. Čala:

Tridentský snem slávnostne definoval: „Povie-li niekto, že obetovanie omše svätej je iba obetou chvály a vďaky, alebo iba pripomenutím obete dokonanej na kríži, nie však obetou zmiernou, alebo že prospieva iba prijímajúcim a že nemá byť obetovaná za živých a zomrelých, za hriechy, tresty, zadostučinenie a iné potreby, budiž vylúčený z cirkvi.“ V tejto definícii Cirkev vyhlasuje, že omša svätá je obetou chvály, vďaky, zmierenia a prosby. Pretože omša svätá je jediná pravá a vlastná obeta Nového zákona, musí mať všetky ciele obete vo vlastnom slova zmysle. Je však známe, že vždy boli rozlišované štyri hlavné druhy obiet: obeta chvály, vďaky, zmierenia a prosby. Teda aj omša svätá musí mať tieto štyri ciele.³

Rovnakým spôsobom píše dr. František Cinek:

„Eucharistická obeta (...) je najvznešenejším hymnom chvály trojjedinému Bohu. Je najhlbšou adoráciou, najdokonalejším ďakovaním, najprenikavejším zmierením a najúčinnejšou prosbou.“⁴

Takto v katechéze trvalo rezonovala zmienka definícia tridentského koncilu. Najväčší dôraz bol ovšem kladený na to, aby každý, kto sa omše účastní, podieľal sa aj na Kristovom obetovaní:

„Omšu svätú spoluobetovať – to je najdôležitejšie, čo pri omši svätej činiť možno a čo je tiež našou hlavnou povinnosťou. Pri omši svätej nemáme sa modliť súkromné modlitby, ktoré s omšovou obeťou nesúvisia a pozornosť našu od najzákladnejšieho úkonu odvracajú alebo dokonca spojenie s omšou priamo znemožňujú. Koľko zplanenia vniesla taká prax do náboženského života!“⁵

Podobne citácia, ktorú sme uviedli z katechizmu F. Tomáška (na omši sa chovaj ako na Kalvárii pod krížom, napodobuj priateľov Ježišových, nie vojakov a neveriacich židov), pokračuje:

„Pestuj v sebe (pri účasti na omši) také obetné myslenie, aby si sa čo najviac priblížil obetnému mysleniu samého Pána Ježiša. Vytrvalo sa o to modli.“⁶

Ostatne v úvode k omšovej pobožnosti sv. Leonarda je to uvedené rovnako: „Omša svätá sa Pánu Bohu obetuje za štyrmi účelmi...“ Ale tomuto dôrazu na obetovanie by stálo za to venovať osobitnú pozornosť inokedy. V tejto chvíli chcem podtrhnúť, že na rozdiel od oboch predchádzajúcich omšových pobožností, ktoré už sme uviedli, táto „omšová pobožnosť podľa sv. Linharta“ naozaj súvisí s omšou svätou. Viac, než by sa na prvý pohľad zdalo.

Jej obsahom sú teda štyri dlhšie modlitby, obracajúce sa k Bohu opäť v priamej reči. Po skončení každej z nich je pripojené (menej výrazným písmom a v zátvorke) pobídnutie modliť sa takto alebo podobne až do konca príslušnej časti omše. Uveďme prvú modlitbu:

Ó Bože, klaňam sa ti a uznávam ťa za svojho Pána a Boha! Vyznávam, že všetko, čo mám a čo som, je tvoje, pretože som všetko prijal od teba. Najvyššia Veľkoleposť tvoja zaslúži úcty a slávy nekonečné, ja však, ubohý a biedny tvor, nie som schopný, aby som ti dôstojnú poctu vzdal. Preto ti obetujem najhlbšiu úctu, ktorú ti Pán Ježiš vzdáva pri najdrahšej obete omše svätej. Čo on tu činí, to chcem tiež ja spolu s ním činiť. (...) Klaním sa ti v spojení s pokorou, s ktorou sa ti Pán Ježiš klaňá. Raduje sa úprimne, že ti Pán Ježiš pri omši svätej i za mňa nekonečnú poctu vzdáva.
– Ó Ježišu, chcem s tebou vždy Otcovi nebeskému v najhlbšej úcte sa klaňať a uznávať a chváliť svrchovanú jeho Veľkoleposť.
(Tieto a podobné modlitby opakuj až do konca evanjelia.)

I keď tu teda nejde o sledovanie priebehu omše svätej, predsa sa modlitebník na ňu, alebo skôr na Ježiša v nej prítomného a konajúceho, vytrvale odvoláva a spája sa s ním!

Druhá modlitba, modlitba dostiučinienia, určená pre prvú časť bohoslužby obete (od obetovania do pozdvihovania, teda do premenovania), hovorí:

Ó Bože môj, toľkokrát som ťa hriechmi svojimi zradil a proti tebe sa vzbúril! Ach, pokorne vyznávam vinu svoju; z celého srdca nenávidím svojich hriechov a ich ľutujem nade všetko. Obetujem ti za ne dostiučenie, ktoré ti Ježiš na oltári prináša. Obetujem ti jeho zásluhy, jeho presvätú krv a jeho utrpenie, obetujem ti jeho samého, Boha a človeka, ktorý sa ti za mňa tu obetuje. Pán Ježiš je pri omši svätej mojím prímluvcom a prostredníkom, tu prosí za mňa o milosť a odpustenie – spájam svoje prosby s jeho predrahou krvou a prosím ťa o milosrdenstvo a odpustenie všetkých hriechov. O milosrdenstvo volá krv božského Spasiteľa, o milosrdenstvo volá i srdce moje, ľútosťou zkormúcené. (...) A ako by mi Ježiš Kristus nemohol vymôcť odpustenie, keď mi ho zaslúžil smrťou svojou na kríži? Áno, ó Bože, dúfam, že mi pre zásluhy Pána Ježiša odpustíš všetky moje hriechy, ktorých až do svojej smrti budem ľutovať.
(Tak a podobne sa modli až do pozdvihovania.)

Tu stojí za pozornosť téma dostiučinienia, „učiniť (spravodlivosti) zadost“. ⁷ Aký je súvisiaci protikladný pojem? Podľa môjho názoru je vždy dobre snažiť sa vnímať pôvodný význam obrazov, ktorými tradične vyjadrujeme to, čo sa medzi nami a Bohom odohralo. Pretože sme sa zaprodali do otroctva hriechu, bolo treba vykúpenia. Pretože sme hynuli hriechom a smrťou, bolo treba záchrany (spásy). A pretože sme Boha znevažovali, bolo treba zadostiučenia. Není to tak dávno, čo sme si toho pri stretnutiach tretieho rádu všimli v rámci uvedenia do čítania spisu Kniha života svätej Terezie z Avily. I v Tereziinej dobe – keď bola spoločnosť nedemokratická, starostlivo rozdelená na spoločenské vrstvy: na kráľov, na rôzne kategórie šľachty, na mešťanov, poddaných – bolo považované za veľký prehrešok nepreukázať niekomu náležitú česť – uraziť ho! A my sme hriechom Boha urazili či urážame. Ako to možno vynahradiť? Ukradnutá alebo poškodená vec sa dá vrátiť, prípadne nahradiť peniazmi. Ale ako sa dá učiniť zadost cti druhého, keď sme ho znevážili? Ako zahladiť urážku Boha? Naše sily na to nestačia. Preto prišiel Ježiš a prejavil takú lásku, úctu a vernosť, že náležitě učinil spravedlnosti zadost.

A usilujeme-li o dostiučenie, spájame-li sa s Ježišovým dostiučením, then nám nejde len o seba, o to, aby sme dosiahli zahladenie svojej viny a odpustenie zaslúženého trestu, ale máme na zreteli Boha, ktorému sme ukrivdili. Ide nám o neho, o jeho česť, o jeho zneváženú lásku! A teprve na druhom mieste tu stojí to, že sme skomplikovali život sebe...

Tretia modlitba obsahuje ďakovanie. Toho nie je nikdy dosť. I v tom sme mnohokrát málo vynalézaví a zapálení. Zkusme sa i tu teda niečo naučiť:

Ó Bože srdca môjho, ty si ma zahŕňal tak nesčetnými darmi a milosťami, ako obecnými, tak zvláštnymi, ktoré si mi s takou láskou udelil, a mimo to mi chystáš dary lásky svojej na večnosti. Veľké bolo ku mne milosrdenstvo tvoje, ktoré nemá konca. Rád by som ti vzdal vďaky tebe dôstojné. Ako to učiním? Čím sa odplatím Pane, tebe, za všetko, čo si mi učinil? „Kalich spasenia vezmem a meno Hospodinovo vzývať budem“ (Ž 116,13). Áno, tak učiním. Z vďačnosti za všetky dary a milosti tvoje obetujem ti skrze ruky kňazské to presväté Telo, tú predrahu Krv Baránka bez poškvrny, Ježiša Krista, ktorý jest tu skutočne prítomný na oltári. Táto obeta ceny nekonečnej stačí na splatenie všetkých milostí a darov, ktoré si mne a všetkým ľuďom udelil a ešte udelíš. Zároveň obetujem ti samého seba v spojení s Pánom Ježišom. Prijmi v obetu myšlienku moju i moje srdce, všetko, čo nazývam svojim. Všetky moje myšlienky, žiadosti a city ať slúžia len láske tvojej! Ó Mária, Matko a kráľovno moja, anjeli a svätí v nebesiach, prispôsobte mi na pomoc; obetujte mu túto najdrahšiu obeť a všetky omše sväté, ktoré sa dnes slúžia po celom svete, na poďakovanie za všetky dobrodenia, ktoré sme od neho obdržali a ktoré nám ešte udelí!
(Takýmito myšlienkami a city sa zaoberaj až do sv. prijímania!)

Tu sa teda k ďakovaniu, obsiahnutému v nadpise tejto modlitby, pridáva zároveň obetovanie, považované, ako sme sa o tom už zmienili, za náš vôbec najdôležitejší vnútorný postoj pri omši. I to, že – v tejto omšovej pobožnosti iba tu, teda výnimočne – modlitebník požiadal o pomoc i anjelov a svätých, svedčí o naliehajúcej jeho modlitby. Môže to súvisieť i s tým, že prebiehajúca omša svätá z pohľadu vtedajšej teológie vrcholí: Boh zostúpil na oltár a je tu teraz v Tele a Krvi Kristovej jedinečne zázračne prítomný.

A ak sme sa chceli učiť ďakovať, rovnako poučné môže byť i oboznámiť sa s poslednou časťou modlitby – prosbami. I ony sa odvolávajú na Ježiša a jeho obeť, ktorá sa práve na oltári odohráva.

O Bože, uznávam, že nie som hodný tvojich milostí, an som ťa toľkokrát a tak ťažko urazil. Ale za mňa sa ti obetuje tvoj božský Syn Ježiš Kristus pri omši svätej. Pre nesmierne zásluhy smrti jeho na kríži ťa prosím, udel mi všetky milosti k spáson potrebné. Odpusť mi hriechy moje a udel mi svoju svätú lásku a setrvanie v dobrom až do konca. Pomoc tvoja buď stále so mnou, aby som vo všetkých ctnostiach prospieval a deň po dni viac sa ti páčil. Od tejto chvíle ať nič mne neodlúči od teba, ktorý si Dobro najvyššie, hodné lásky nekonečnej! Prosím ťa tiež za svojich rodičov, príbuzných, priateľov, dobrodincov, zvlášť za tých, ktorí sa mým modlitbám doporučili. Žehnaj cirkvi svätej, (...) žehnaj sv. Otcovi N., našim biskupom a kňazom i osobám rieholným. Žehnaj našej milovanej vlasti a všetkým jej deťom. – Zverujem ti obratenie hriešnikov a duše v očistci. Ukáž nám všetkým, Pane, milosrdenstvo svoje pre Ježiša Krista, Syna tvojho, ktorý s tebou a s Duchom svätým žije a kraluje na veky vekov. Amen.
(Pripoj aj iné prosby za seba i za iných. Zvlášť pros za osvetlenie, silu a útěchu v tom nebo onom utrpení alebo pokušení, za zdar tej alebo oné záležitosti alebo za odvrátenie nejakého nešťastia. Čím väčšia bude tvoja dôvera, tým viac obdržíš.)

Pôvodne som nemal v pláne uviesť pobožnosť v plnom znení, ale nakoniec mi to nedalo. Nejde ale o množstvo alebo dômyselnosť slov (veď Pán Ježiš nás napomína, aby sme pri modlitbe neboli rozprávanie ako pohania – Mat 6,7). Poučné tu je vedomé setrvávanie vo štyroch základných „vnútorných postojoch“ modlitby. Vrátime sa k tomu neskôr.
Táto omšová pobožnosť ma zaujala najviac. Samozrejme nájdeme v modlitebných knihách ešte mnoho iných omšových pobožností. Konrád M. Kubeš uvádza omšovú pobožnosť mariánsku, v ktorej alegoricky spája jednotlivé časti omše s udalosťami zo života Panny Márie (vstupný obrad tu pripomína Zvestovanie, Gloria – Narodenie Krista, evanjelium – klanenie troch kráľov atď.).⁸ Inda nájdeme omšové pobožnosti, ktoré počas omše jednoducho pripomínajú na rôzne slová Pána Ježiša, napríklad: „Miluj blížneho svojho,“ alebo: „Ať sa vaše srdce nechvie, (...) ideme vám pripraviť miesto,“ atď. a rozvádzajú ich v modlitbu.

Zraniteľné miesto všetkých omšových pobožností predstavoval prechod od čítania k skutočnej vnútornej modlitbe. Preto píše K. Kubeš:

„Nestačí však čítať z pouhej zvedavosti! Je nutné vzbudzovať pocity pokory, ľútosti, vďačnosti, radosti, chvály, prosiť a odpúšťať, ako ktorá časť omše svätej žiada.“⁹

Ale tak je tomu vlastne pokaždé, keď do svojej modlitby prijmeme slová, ktoré pred nami formuloval niekto iný. Litera má vytvoriť priestor Duchu. Nepôsobí ale samočinne, bezmyšlenkovite. Je treba našej lásky, ktorá sa namáha, ktorá ho hľadá a volá po ňom.