Lurdy a Karmel (1. časť)

Sr. Maria Grazia Israel, O.Carm.

(So menom sestry Marie Grazie sa na stránkach nášho časopisu stretávame po prvýkrát. Táto sestra kláštora (klausurovaných) karmelitiek v talianskom Vetralle by spolu s dvoma sestrami českého pôvodu, ktoré v komunite už žijú, mala v blízkej dobe presídliť do našej krajiny, kde sestry chcú založiť nový kláštor. Pôjde o vôbec prvý kláštor karmelitiek u nás, doteraz z klauzurovaných karmelitiek u nás boli iba kláštory bosých karmelitiek žijúcich podľa reformy svätej Terézie od Ježiša.)

Počas novény k Panne Márii Nepoškvrnenej v decembri 2001 som sa rozhodla, že sa lepšie oboznámim s udalosťami v Lurdoch – prostredníctvom čítania a meditácie niektorého z životopisov svätej Bernardety Soubirous. Mala som viac možností, ale rozhodla som sa pre knižku, ktorú napísal René Laurentin. Bola som si istá, že tento slávny mariánsky autor a skúsený znalec lurdského zjavenia ma bude o udalostiach informovať bez prehnanej zbožnosti, ale pravdivo, verne voči dostupným dokumentom a v súlade so životom malej pastierky z Pyrenejí.

Všimla som si, ako je spiritualita Panny Márii Lourdeskej podobná a blízka Karmelu. Bol to pre mňa objav a hneď som chcela popísať súvislosti, ktoré mi padli do oka. Jistěže sa môžu nájsť aj iné vzťahy, ktoré som opomenula, a preto sa čitateľom ospravedlňujem. Ale som rada, že môžem ponúknuť týchto pár poznámok zo svojho hľadania a modlitby, ktoré čitateľa v duchu prenesú na horu Karmel, k Panne Márii Karmelskej, a súčasne aj k jaskyni Massabielle k Panne Márii Lourdeskej.

Tématické a symbolické vzťahy
medzi Pannou Máriou Lourdeskou a Pannou Máriou Karmelskou:

1. Dátum 16. júla

Panna Mária sa naposledy zjavila Bernardete Soubirousovej 16. júla 1858.

Z Lurdu:
Bernadeta bola poctená posledným zjavením 16. júla, v deň sviatku našej Panny Márie Karmelskej. Bernadeta bola 3. júna toho roku pri prvom svätom prijímaní; než začalo ráno sviatku Panny Márie Karmelskej, trikrát alebo štyrikrát sa odvtedy nasytila chlebom anjelov. Popoludní toho dňa, už sa chýlilo k večeru, sa modlila vo farnom kostole. Počula sladký hlas Panny Márie, ktorý jej znel v srdci a zval ju, aby šla k jaskyni. Bernadeta hneď vstala a utiekla poprosiť svoju najmladšiu tetu Lucilu, aby ju doprovodila do Massabielle.
Akonáhle dievča uprelo svoj zrak na jaskyňu na druhej strane Gávy, lúče extázy zasvietili na jej postavu a v unešení zakričala: „Je tu! Zdraví nás a usmieva sa na nás nad tou ohradou!“ V okamihu nastala medzi Pannou Máriou a Bernardetou obdivuhodná výmena náklonností, o ktorých som už hovoril, ktoré pripomínali prúd svetla medzi nimi oboma. Zdalo sa, že malé nadšené dievča ponorené vo svojej blaženosti sa snaží odpútať od zeme a vzlietnuť do náruče Matky Božej. Slnko zapadalo na obzore, nad roklí Massabielle sa začali rozprestierať tiene noci. Panna Mária naposledy uprela svoj hlboký pohľad plný nežnosti na malú vyvolenú a zmizla.
Všetko skončilo! Bernadeta už nemala vidieť Pannu Máriu skôr než až v žiari neba.¹

2. Prameň

Z Lurdu:
Bernadeta schádza smerom k Gávě. Tam ju niečo zastaví. Oblíti sa k výklenku a ide opačným smerom, tentokrát vzpriamená. Vydáva sa po svahu až ku koncu jaskyne, skloní sa. S odporom sa pozerá k zemi: je tam len načervenalé bahno, blato nasáklé vodou. Rozpačito sa ohladne k výklenku, ako by chcela povedať: „Prečo ma posielate, aby som hľadala tu? Tu nič nie je.“
Potom nenadále poklekne k mokrej pôde. Hrabe pravou rukou a vyhlbuje malý dôlek, odkiaľ naberie trochu bahnitej vody. Podá si ju k ústam, ale s odporom ju odmietne a znovu sa otočí s tázavým pohľadom. Podruhé začne hrabať, potom potretiu a vždy znovu ju odmieta piť. Pri štvrtom pokuse už to nie je bahno, ale kalná voda, ktorú naberie do dlane a s námahou zhltné. Naberie ešte raz, ale tentokrát, aby si umyla tvár. Nakoniec nasbíra niečo laločnatých listov z planých rastlín, ktoré tam rastú, a zje ich. Skončila. Otáča sa a odchádza...
Bernadeta vysvetľuje svoje jednanie bez rozpakov a bez vzrušenia, v jednoduchosti svojho nárečí: „Aquero (to Zjavenie) mi povedalo, aby som sa šla napiť a umyť pri prameni. Pretože som žiadny nevidela, šla som k Gávě. Ale ono mi znamením ruky ukázalo, že mám ísť pod jaskyňu. Šla som tam a našla som trochu vody ako blato, bolo jej tak málo, že som ju stieh mala nabrať do dlane. Trikrát som ju vyliala, tak bola špinavá. Počtvrté som ju mohla piť.
Prečo ťa o to žiadalo?
Neřeklo mi to.
Tak čo ti povedalo?
Bernadeta sústreďuje svoju slabú pamäť a nachádza slová toho rána, jedno po druhom:
Choďte sa napiť k prameňu a umyť sa.²

Z Karmelu:
Tradícia stotožňuje „prameň“ na Karmeli, zmienený v Albertovej reholi, s prameňom Eliášovým. U neho sa nachádzajú zriadeniny kláštora z doby krížových výprav: to je kláštor postavený svätým Brokardom. Jakub z Vitry ho nazýva „prameňom Eliášovým.“ Poustevníci si zvolili toto výhodné miesto, aby mohli nasledovať Eliáša, svätca, proroka a poustevníka.³

Meno Karmel bolo niekedy v karmelitánskej tradícii vykladané v zmysle: „milosrdenstvo, tryskajúce ako prameň“. Z hory bohatě vyviera svieži prameň, nazývaný prameň Eliášov. Mária, ktorým obrazom hora Karmel je, vyliala na ľudský rod prúd milosti a spásy. Tak to odpovedá snu, ktorý mal Mardocheus o kráľovnej Ester, jež je predobrazom Panny Márie: „Malý pramínek sa stal riekou. (...) Tou riekou je Ester, ktorú kráľ pojal za ženu a urobil kráľovnou“ (Est 10, 6).

Ale Karmel, obľúbená Mariina „záhrada“ (čo je iný tradičný výklad mena Karmel), je „záhrada uzavretá“ (Pís 4,12) prostredníctvom dodržiavania poslušnosti; je „studňa vody živej“ (Pís 4,15) svojou ryzostou; je „zapečatený prameň“ (Pís 4,12) prostredníctvom zrieknutia sa pozemských vecí.

A prameňom Karmelu je Mária. Z jej nitra tečú prúdy vody (srov. Jan 7,38), veď Ježiš sedel na tejto studnici (Jan 4,6 – podľa Vulg.). Z tohto prameňa sa vylieva milosrdenstvo pre všetkých. „Prúdie potokov sú k radosti Božiemu mestu“ (Ž 46,5). Preto prorok Izaiáš (12,3) hovorí: „S radosťou budete vážiť vodu z prameňov spásy“. Tento karmelský prameň nenachádzal vo svojej dobe prorok Ámos a naříkal slovami: „Sú púšte pastviny pastierov a vrchol Karmelu je vyprahlý“ (1,2 – podľa Vulg.). A Šalomoun hovorí v Prísloviach (5,16 – podľa Vulg.): „Tvoje prameny nech sa roztekajú von a svoje potoky rozdel na nádvorích." Tak ako voda z prameňa na hore Karmel stéká po svahu a jej vláha dáva vzkvéta květinám, tak je správne, že bratia blahoslavenej Panny Márie Karmelskej „prinášali vodu z tohto prameňa na svah hory“, to znamená, že všade hlásali Božie milosrdenstvo k chvále Božej a Panny Márie, tak ako ona sama, zdá sa, im prikázala prostredníctvom proroka Izaiáša: „Choďte v ústrety žíznivému a prinesiete mu vodu“ (Iz 21,14).

Toto je tretí význam slova Karmel: „Prameň, ktorý prináša milosrdenstvo.“⁴

A nemožno tu nevzpomenúť báseň Jána od Kríža:⁵

Ja o studnici viem, čo vody rozlieva
i v tmavej noci.

(...)

Viem, že nič nemôže byť v svete krajšie,
že i zem i nebesa tam žízeň konejší
i v tmavej noci.

3. Pokánie

Spiritualita Lurd sa zameriava zvlášť na pokánie a na modlitbu; karmelitáni sa od počiatku označujú za tých, ktorí žijú „vo svätom pokání“.

Z Lurdu:
Bernadeta sa chveje. Práve si kľakla a pobozkala zem na žiadosť Zjavenia. (...) Ale Zjavenie zmizlo. Vyslovilo dnes nové slovo a opakovalo ho: „Pokánie!“⁶

„Vieš, že ťa ľudia pokladajú za blázna, keď robíš také veci?“
„Za hriešnikov!“ odpovie stručne Bernadeta. Opakuje slová, ktoré počula v extáze.⁷

Hriech tu na zemi je veľmi žalostná vec. Aby mohla pomôcť, aby mohla utešiť Aquero, je Bernadeta pripravená ku všetkému. Nič iné pre ňu nemá cenu. Pre ňu je dôležité Aquero, jej tajomná priateľka a posolstvo oného rána. Starosť o hriešnikov, ktorá ešte včera bola pre ňu vzdialená, sa jej vyjavila v pohľade plnom smútenia, ktorý sa jej vtisla na celý život.

Z Karmelu:
Iný spôsob (v 12. storočí, v dobe počiatkov karmelitánov), ako vyjadriť „obratenie“ či „konať pokánie“ bol: vydať sa na púť, nasledovať „chudobného Krista chudobného“. Tento spôsob života mohol byť uložený ako pokánie alebo ho veriaci prijímali dobrovoľne. Uskutočňuje sa tak kresťanské presvedčenie o dočasnosti všetkého pozemského.

Poustevníci na Hore Karmelu boli kresťania, ktorí žili vo „svätom pokání“, modlili sa s pomocou Písma a často aj slávili eucharistiu a umrtvovali sa. Žili spiritualitu pútnikov na sväté miesta a hľadali Božie kráľovstvo.

Rehoľa definitívne uzákonila život „vo svätom pokání“, spojený s modlitbou a umrtvovaním, sústredený na Bibliu a na slávenie eucharistie, spiritualitu pútnikov na sväté miesta, duchovný boj proti diablovi, ručnú prácu pre každodenné obživu, túžbu po evanjelnej chudobe, bratstvu a potulné kázanie ako stĺpy stavby, ktorú karmelitáni chcú postaviť, aby uskutočnili svojou vlastné nasledovanie Krista. Prechádzajú cestou každého človeka v ústrety nebeskému Jeruzalému a pokoj, ktorý im zaplavuje srdce, šíria medzi bratmi.⁸

4. Nepoškvrnené Počatie Panny Márie

25. marca 1858 pri šestnástom lurdskom zjavení Panna Mária odhalila svoje meno: „Ja som Nepoškvrnené Počatie“; titul medzi karmelitánmi tak milovaný a obhajovaný.

Z Lurdu:
Bernadeta počula vo svojom srdci dôverný a líbezný hlas. Ach! Pre dievčatko tento hlas nebol neznámy; bol to verný posol, ktorý oznamoval návštevu Panej.

Akonáhle sa rozednilo, vstala, poriadne sa obliekla a nedbajúc na astmu, ktorá sa jej ozývala v malej hrudi, rýchlo vykročila k Massabielle. Aké to pre ňu bolo zahanbenie! Výklenok bol už osvetlený a Pani ju očakávala!...

Dievča to líčila takto: „Keď som pred Pani poklekla, vzala som do rúk svoj ruženec. Medzitým čo som sa modlila, vo mne myšlienka, aby som sa jej spýtala na jej meno, tak zesilnila, že som zabudla na všetko ostatné. Obávala som sa, že budem na obtiaž, keď znovu položím otázku, ktorá zostávala stále bez odpovede; ale niečo ma nútilo, aby som hovorila. Nakoniec som sa nemohla udržať, slová vyklouzli z mojich úst a prosila som Pani, aby mi povedala, kto je. Pani sa tak ako predtým uklonila, usmiala, ale neodpovedala. Neviem prečo, ale cítila som sa odvážnejšia a znovu som ju požiadala o milosť, aby mi odhalila svoje meno. Opakovala svoj vlídny úklon a úsmev, ale mlčala. Potretí som sa sepjatýma rukami a s vedomím, že som zcela nehodná milosti, o ktorú prosím, opakovala svoju modlitbu.“ V tomto okamihu vypoviedzúcu dievčatko premohlo dojetie. Potom pokračovala: "Pani stála nad ružovými krami; pri mojej tretej žiadosti zvážnela a zdalo sa, akoby sa chcela ponížiť... Potom sepiala ruky na hrudi..., pozrela sa k nebu,... naposledy pomaly rozopínala svoju náruč, uklonila sa smerom ku mne a pravila: „Ja som Nepoškvrnené Počatie.“⁹

Z Karmelu:
Skutočnosti, ktoré vysvetľujú pozornosť, venujú karmelitánskej reholi Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie:

• Roku 1342 biskup z Armaghu, Richard Fitz-Ralph, pozvaný, aby o sviatku Počatia Panny Márie (ktorý bol vtedy hlavným sviatkom rehole) slúžil v Avignone omšu za prítomnosti pápeža, upozornil vo svojom kázaní na úctu karmelitánov k Nepoškvrnenému Počatiu. Táto jeho promluva je historicky veľmi dôležitá, pretože mnoho neskorších autorov a učencov sa na ňu odvoláva.
• Kedy sa hlavným sviatkom rehole sa stala slávnosť 16. júla, sviatok Panny Márie Nepoškvrnenej bol v liturgii slávený i naďalej. Generálna kapitula v roku 1609 tiež vyhlásila, že všetci reholníci rehole majú tento sviatok sláviť veľkolepo a slávnostne.

Od stredoveku až do 18. storočia bola v reholi úcta k Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie a tiež jej obhajoba veľmi rozšírená. Na iberskom poloostrove sa karmelitáni zaväzovali, že budú obhajovať tento mariánsky titul a šíriť ho prostredníctvom prednášok a disputácií.

Obhajoba Nepoškvrnenej

Manuel de Sá pripomína jednu zvyklosť v portugalskej provincii, ktorá veľmi dobre objasňuje úmysel tejto provincie hájiť výsadu Nepoškvrneného Počatia Panny Márie: „V noci pred týmto dňom (slávnosťou Panny Márie) boli reholníci zhromaždení v chóre presbytéria a slávnostne obnovovali svoje sľuby. Pred vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou začal najstarší reholník pronášať slová sľubov, potom ho nasledovali ďalší reholníci podľa veku. Tento obrad končili sľubom, že budú hájiť Nepoškvrnené Počatie Panny Márie, našej Panej.“ Tento zvyk bol potom v roku 1617 pre celú provinciu nariadený.

Počas provinčnej kapituly vo Valencii v roku 1624 skladali karmelitáni z aragonskej provincie nasledujúcu prísahu:

„Ja brat... sľubujem, prisahám a zaväzujem sa, že budem vždy: vo verejných školách, ústne i písomne, a v každom verejnom kázaní a v súkromných rozhovoroch hájiť, že blahoslavená Panna Mária, patrónka našej svätej rehole, bola svojím Nepoškvrneným Počatím vždy prosta, vyňatá a Božou mocou uchránená od každej viny prvotného hriechu, a plne prijímam všetko, čo o tom ustanoví svätá cirkev.“¹⁰