P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Teológovia hovoria, že krst Pána Ježiša v Jordáne je jednou z najdôležitejších udalostí jeho života. Preto o nej hovorí všetkých štyri evanjeliá1 a predstavujú ju ako začiatok jeho verejného pôsobenia.
Iba Matúšovo evanjelium tlmočí Otcov hlas z neba tak, že Otec hovorí k ľuďom, ktorí stoja okolo, teda aj k nám (Mt 3,17). Podľa podania Markovho (Mk 1,11) a Lukášovho Otcov hlas hovorí k Ježišovi: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Lk 3,22). Nám, čitateľom a poslucháčom evanjelia, je dopriané byť duchovne svedkami tejto udalosti, pozorne počúvať a snažiť sa jej porozumieť.
Otec tu uisťuje Syna o jeho identite a o svojej láske k nemu. Tým ho upevňuje v odhodlaní vykonať to, čo si Otec želá, naplniť Otcovu vôľu.
Aký to malo pre Ježiša význam? Snáď nepreháňame, keď povieme, že veľký. Prijatie týchto Otcových slov je dôležitým okamihom v jeho vzťahu s Otcom. Takto tomu porozumieme, keď sa snažíme domyslieť do dôsledkov, že Ježiš je pravý človek. Veď ani my – pri všetkej tvrdosti nášho srdca – by sme k takému vyznaniu neboli ľahostajní. Znamenalo by pre nás mnoho. Tým skôr pre Ježiša.
Ale aj pre nás – „okolo stojacich“ – má veľký význam, že môžeme byť tohto Otcovho vyznania účastní. Naplno tu počujeme, kto Ježiš je, tešíme sa z toho a upevňujeme sa v túžbe podľa toho žiť. A od roku 2003, keď Ján Pavel II. udalosť Krstu Páně vyhlásil ako jedno z tajomstiev ruženca svetla,2 rozjímame o nej častejšie a stala sa nám bližšou.
Mňa pritom znova a znova oslovuje predovšetkým Ježišova pokora. On, nevinný, sa zaradil „do fronty“ v zástupe hriešnikov (sobcov, zlodejov, lhárov, hrubiánov, nemravov, lenochov, zahalečov čo do duchovného života atď.) ako jeden z nich a takto predstúpil pred Jána, aby sa dal umyť vodou Jánovho krstu. Aby prijal: „krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Mt 3,11 a par.).
Krátko po skončení roka, keď sme sa snažili byť pozornejší a otvorenejší pre Božie milosrdenstvo, si podtrhnime: práve v tejto chvíli Ježišovej prejavenej solidarity s hriešnikmi mu Otec vyznal: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Teda nestalo sa tak v nejakej „veľkej“ chvíli: pri Ježišovej návšteve v jeruzalemskom chráme (ako tomu bolo v prípade Gabrielovho príchodu k Zachariášovi), nestalo sa tak pri tom, keď Ježiš čítal z Písma v Kafarnaume či v Nazarete a „všetci v synagóge na neho upreto hľadeli“ (Lk 4,20), ani v okamihu Ježišovej osobnej modlitby v ústraní hory (ako tomu bude neskôr pri Premenení – Mt 17,5 a par.). Ne. Ale práve v tú chvíľu, keď sa Ježiš vmiesil medzi hriešnikov ako jeden z nás, keď bolo zreteľné, že mu ide proste o nás a chce nám pomôcť, práve v tej chvíli ho Otec oslovil, uistil ho a povzbudil: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Rok milosrdenstva skončil. S vďačnosťou zaň a za všetko, čo nám priniesol, sa prímknime k Ježišovi. Nezoufajme už nikdy pre žiadny spáchaný hriech, nedesme sa chronických pokušení a nečností, ktoré so sebou vlečieme a ktoré nad nami navzdory všetkej našej snahe tak často víťazia, nepohrdajte sami sebou pre svoju toľkokrát vyjavenú slabosť. Prijmime pokorného Ježiša, verte v jeho milosrdenstvo a túžbu pomôcť nám slabým. Radujme sa z Otcových slov a z prítomnosti Ducha Svätého. Žime aj takto jeho krst „Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11), ktorý už sme prijali a ktorý sa na nás môže diať stále viac.
