P. Gianni Colzani
Článok P. Gianniho Colzaniho prináša súhrnnú úvahu rázu biblického, historicko-teologického a cirkevného, týkajúcu sa tretej osoby Trojice, a to na pozadí „znovuobjavenia“ Ducha svätého, k nemuž došlo v posledných desiatkach rokov. Zvlášť významné sú úvahy o „štruktúre“ Ducha svätého, ktorá pozostáva z dvojitej dynamiky: ék-stasis ako prítomnosť Boha vychádzajúceho v ústrety a kénosis ako jeho obmedzenie seba, aby mohol byť nablízku druhému.
Až do doby pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi sa obvykle hovorilo o mlčaní a zabúdaní pokiaľ ide o Ducha. Duch svätý bol veľkou neznámou. Ešte v r. 1951 E. Brunner vyhlasoval, že Duch bude vždy popelkou teológie a že pre teológov bude dynamizmus Ducha vždy postrachom. Duch bol naozaj prezentovaný ako nepoznateľný, ako nepostižitelná sila, ktorá slobodne „vane, kam chce“ (Ján 3,8). V našej dobe už tomu tak nie je, hovorí sa o skutočnom a pravom „znovuzrodení“ Ducha. Ide o znovuobjavenie, ktoré má svoje príčiny biblické a ekumenické a ktoré mimoto našlo svoje vyjadrenie v niektorých laických hnutiach, zvlášť v skupinách Charizmatickej obnovy. Je však potrebné celú problematiku rozobrať, nestačí dávať priechod optimismu. Nemáme-li znova upadnúť do minulých chýb, je potrebné situáciu analyzovať a porozumieť jej; máme-li sa v budúcnosti naozaj orientovať, je nutné poznať problémy dneška.
Pozabudnutie na Ducha a jeho znovuobjavenie
Zatiaľ čo prvé kresťanské komunity spájali Ježišovu postavu podstatne s Duchom (stačí si spomenúť na rozprávanie o Ježišovom narodení a o jeho krste), takže potom bolo prirodzené vnímať pôsobenie Ducha aj v kresťanoch, pre nás tomu tak nie je. „Mnohí kresťania, ktorí radi hovoria o stvorení, o Kristovom vtelení a vykupnej obete, o cirkvi i o budúcnosti, sa zdráhajú hovoriť o diele Ducha svätého. Podľa ich názoru ide o dielo tak skryté a individuálne, že každý pokus vyjadriť ho teologickými termínmi by bol neúctou. [...] Výsledkom je ‚podvýživa‘ teológie a teda aj modlitby, náuky a života cirkvi.“1 Nedostatočná pozornosť k Duchu je nedostatočnou pozornosťou k globalite daru, ktorým je Duch pre cirkev a pre ľudstvo. Následkom toho sa pojednáva ochudobnene aj o tých aspektoch, na ktoré sa nezabúdalo.
U korena tohto vyprahnutia stoja zvlášť dve príčiny. Tou prvou je reakcia na ona duchovné hnutia, ktoré vo všetkých dobách (od montanistov cez Jáchyma de Fiores až k fraticellom) vynášali Ducha proti cirkvi a proti cirkevnej interpretácii Písma. Reakciou na to bol postoj nedôvery, ktorý viedol k vzájomnému oddeleniu viery a duchovnej skúsenosti, k zabúdaniu a nezájmu voči pôsobeniu Ducha, čo nakoniec zploštilo kresťanský a cirkevný život na nevyhnutné minimum: nedopúšťať sa hriechov. To, že subjektívne povznesenie (Duchem) a poslušnosť voči cirkvi boli postavené proti sebe ako dve odlišné alternatívy, povedie k strachu pred vnútornou silou, ktorá, zdá sa, pudí a ovláda niektorých ľudí, vrátane svätcov; nakoniec z toho vyplynie intelektuálne a hierarchické pojatie Ducha a snaha podriadiť ho službám cirkvi. Odtiaľ naliehanie na rozlišovanie duchov; skutočnosť, že sa zdôrazňovalo iba rozlišovanie, a to aj tam, kde bol Duch prítomný len sporadicky alebo nebol prítomný vôbec, jasne ukazuje prevažujúci postoj spoločenstva cirkvi: predstavovala Ducha ako záruku cirkevnej inštitúcie vo všetkých jej podobách, vrátane podob problematických. Odtiaľ potom rozšírený názor, ktorý dobre vyjadril Manzoni: „Aký to svätý človek, ale aké trápenie!“ – čo znamená, že Duch je potenciál mimoriadnosti, hybateľ niektorých výnimočných osobností, ľudí „mimo“. Tvrdošíjnosť a niekedy aj zaujatost, s akou sa často pohlíža na súčasné znovuobjavovanie duchovnej skúsenosti, má zjavne príčinu v tejto mentalite, ktorá nebola ešte kriticky prehodnotená.
Druhou príčinou je teologická minimalizácia Ducha, takže pomaly nakoniec zmizol zo scény. Kristológia sústredila dielo spásy okolo historického Ježiša a okolo apoštolského a cirkevného spoločenstva, pokračujúceho v jeho diele. Duch tu nie je spájaný vo svojej autonómii zvláštnej božskej osoby, nýbrž len vo svojom pôsobení v službe Vzkrieseného a cirkvi. Jeho úloha akoby bola vykonaná pouhým predávaním a šírením milostí a darov Vykupiteľa. I z traktátov o milosti vane taký redukcionizmus (obmedzenie): pozornosť sa prenáša na človeka v stave milosti, viac na obnovenie osoby než na prameň tejto obnovy. V tomto poňatí je činnosť Ducha iba vysvetlením a prejavom činnosti Kristovej: letnice sú len odhalením tajomstva veľkonočných sviatkov a sedem darov Ducha – veľké téma, ktorému sa pozornosť venuje – je iba vyšperkovaním duše, bývajúcej v stave milosti. Nanejvýš sa pripustí, že Duch je zdrojom tajomných, ničmenej ovšem zbytočných, vnútorných útiech.
Tento redukcionizmus vyšiel najavo obvinením z kristomonizmu, ktoré bolo vznesené proti západnej cirkvi druhého tisícročia:2 tým, že cirkev podáva život kresťana i život cirkvi ako kristologické predĺženie vtelenia, sústredila prý svoju pozornosť na hierarchický a inštitucionálny moment tohto predĺženia – a úloha a úkol Ducha zostali ponechané na druhom mieste. Výsledkom by bolo to, o čom sme už hovorili. I keď ponecháme stranou ne nezaujímavá historická upresnenia, skutočnosť, že Duch bol vysunutý na okraj, zostáva čo do podstaty potvrdená: Duch svätý bol ponechaný v božných knihách. Je potrebné spätne uznať, že tento nezáujem o Ducha dal vznik neadekvátnej kristologii a kresťanstvu zbavenému života. Nové vrátenie sa k tomuto tématu3 nemôže znamenať, že budeme pasívne opakovať pravdy a schémy, ako boli definované v kontexte trinitárnych sporov prvých storočí, ale skôr celú skúsenosť viery – pri znovunalezení pôsobenia Ducha „na živých doskách našich srdcí“ (porov. 2 Kor 3,3) – budeme znovu premýšľať v jeho svetle.
(La rivista del clero italiano, Milano, ročník LXXVIII, č. 10 – október 1997, str. 647–649.
Preložila Zdena Kolářová, doplnila Kateřina Lachmanová.)
