Kardinál Albert Florent Augustin Decourtray
Následujúci text je prevzatý z brožúry, vydanej v roku 1979 v Dijone. Bude na mieste predložiť niekoľko slov o jeho autorovi. Kardinál Decourtray (narodený 9. 4. 1923) bol najprv pomocným (1971–1974) a potom sídelným (1974–1981) biskupom v Dijone, teda v meste spätom so životom blahoslavenej Alžbety. Od roku 1981 bol arcibiskupom v Lyonu a v roku 1985 bol menovaný kardinálom. Zomrel 16. 9. 1994.
Aktuálnosť jej posolstva
Tri základné myšlienky duchovného posolstva Alžbety od Najsvätejšej Trojice sa mi zdajú obzvlášť aktuálne: dôležitosť osobnej a jasnej lásky k Bohu, miesto laikov, zmysel pre skutočnú kresťanskú modlitbu.
Osobná a jasná láska k Bohu
Alžbeta od Najsvätejšej Trojice je nám predovšetkým živou pripomienkou jednej príliš zabúdanej hodnoty: osobnej a jasnej lásky k Bohu. Objavujeme čoraz viac pozemských skutočností a ľudskej solidarity, sme tak zamestnaní vytváraním všeobecného bratstva, až sa nám stane, že zabudneme na toho, ktorý je srdcom sveta, Otca ľudí a nášho Otca: Boha. Vždyť ale nemôžeme z evanjelia vymazať ono Ježišovo slovo, podľa ktorého je láska k Bohu prvým prikázaním! „Milovať“ Boha neznamená len dobývať svet a zarábať na chlieb, ale tiež milovať Boha pre neho samého. Ak sa Boh zjavuje ako láska („samá láska,“ ako rada hovorila Alžbeta), očakáva lásku vzájomnú, v prijatí, v prítomnosti, v pozornosti, v modlitbe.
Máme Ježišov príklad: z lásky k jeho Otcovi sa rodí jeho láska k modlitbe a láska k blížnemu. Či nás neotvára k ľudskému bratstvu tým, že nám dal v Duchu prístup k nevysloviteľnej dôvernosti s Bohom? Hovoril: „Otec hľadá takých ľudí, ktorí sa mu budú klaňať v duchu a v pravde“ (Ján 4,23). Ježišova „žiadosť“ na kríži bola žiadosť po pochopení jeho dvojitého posolstva: o Otcovi a o blížnom.
Jasná láska k Bohu nám odhalí, akú moc my sami milujeme, poslušnosť jeho slovu „poďte ku mne všetci“ nám obstará „odpočinok,“ ktorý Ježiš sľúbil (srov. Mt 11,28). „Jeho radosť bude v nás“ (Ján 15,11) a „pokoj,“ iný, než dáva tento svet (Ján 14,27).
Láska k Bohu, láska k Ježišovi je ústredným bodom Alžbetinej skutočnosti a jej učenia. On je „môj Priateľ v každom okamihu,“ hovorí (D 243). „On je môj Nektár, v ňom milujem, v ňom som milovaná a v ňom všetko mám“ (D 117). „Nemyslíš, že keď je srdce zajaté Kristom, môže sa vydať bez zvyšku?“ (D 130).
Pri svojej rehoľnej profesii si praje, „aby to bol začiatok jedinej adorácie, ktorá v mojej duši nikdy neskončí“ (D 150). Jej povolaním je zamilovaná pozornosť k Bohu, predĺžená vo všetkom: „Karmelitka je duša, ktorá sa dívala na Ukrižovaného, ktorá ho videla, ako sa dáva ako obeta Otcovi za duše, a ktorá, sústredená v tomto veľkom pohľade na Kristovu lásku, pochopila vášnivosť lásky svojej duše a chcela sa dať ako On! (...) A na hore Karmel, v tichu, v samote, v nikdy nekončiacej modlitbe, ktorá pokračuje vo všetkom, karmelitka žije už ako v nebi: zo samého Boha“ (D 133).
Jednej priateľke zveruje, kde čerpá silu, a radí jej, aby to urobila tiež: „Poviem vám, ako to robím, keď som trochu unavená: pozriem sa na Ukrižovaného, a keď vidím, ako on sa za mňa vydal, zdá sa mi, že pre neho nemôžem urobiť menej, než nešetriť silami, vyčerpať sa, aby som mu trochu vrátila, čo on mi dal! Ráno pri svätej omši prijímajme jeho ducha obety (...), musíme mu byť podobní. Potom sa celý deň držme stále v Ňom. A tak, keď verne žijeme z jeho života, keď sa stotožňujeme so všetkými hnutím duše Ukrižovaného, úplne jednoducho, už sa nemusíme obávať svojich slabostí, lebo on bude našou silou“ (D 156).
Tri týždne pred smrťou vo veľkom utrpení vyjavuje vo svojom poslednom liste matke tajomstvo, ktoré urobilo z jej mladého života jediný plameň lásky: „Existuje jedna bytosť, ktorá je Láskou a ktorá chce, aby sme žili v spoločenstve s ňou. To on mi robí spoločnosť, on mi pomáha trpieť, on ma učí preniesť sa cez bolesť a spočinúť v ňom; rob to ako ja, uvidíš, ako to všetko zmení!“ (D 327)
Miesto laikov
Druhá myšlienka – obzvlášť aktuálna – nás určite prekvapí: posolstvo lásky a vnútorného života Alžbety od Najsvätejšej Trojice sa obracia predovšetkým a akoby prednostne k laikom! Aby sme tomu porozumeli, je asi dobré si pripomenúť, že než Alžbeta toto posolstvo vypĺňala v listoch z Karmelu, žila ich uprostred sveta. Nebola táto mladá kresťanka, táto mladá laička, ktorá v prostredí bežnom mnohým mladým jej doby prežívala tak intenzívne prítomnosť Boha a tento dar šírila vo veľkom okruhu priateľov, už vtedy mystičkou? V každom prípade, keď sa stala karmelitkou, nep prestala zdieľať so svojimi priateľmi laikmi, čo tvorí dušu a radosť jej nového života, svoju skúsenosť Boha v tichu a samote. Stačí preletieť pohľadom adresátov jej 342 zachovaných listov: je medzi nimi 6 kňazov a seminaristov, 13 rehoľníc, ale 39 laikov. Ale ako vysvetliť, že obsah jej posolstva je tak otvorený, tak široký, tak prispôsobený životu „vo svete“? Alžbeta mala zvláštny dar chápať, zakúšať, žiť a predávať to, čo je základom každého kresťanského života: slovo Božie, ktoré sa nám ponúka v Písme svätom. Alžbeta sa žila textami svätého Pavla a svätého Jána, hoci nestudovala teológiu ani exegetiku, ani nečítala početné komentáre, ktoré máme dnes k dispozícii. To láska k Bohu, k Ježišovi a jej túžba byť dobrou kresťankou ju privádzajú k počúvaniu Nového zákona, to z viery prijíma celým srdcom zjavené Slovo a s logikou svätých sa mu oddáva. Rozjímaním Nového zákona prehlbujú všetky základné línie nášho kresťanského života. Koľkokrát nám opakuje, že náš Boh je Boh lásky a že sme od večnosti povolaní k účasti na tom božskom živote, ktorý nám Ježiš získal!
Poslúchajme si, ako rozpráva svojej sestre Guite, mladej vydatej žene, matke dvoch detí (bude ich mať deväť!) o svojej radosti z toho, že je dieťaťom Božím. „Práve som u svätého Pavla čítala nádherné veci o tajomstve Božieho prijatia za synov, prirodzene som pritom myslela na teba a bolo by divné, keby tomu bolo inak: ty, ktorá si matkou a vieš, aké hlboké lásky k tvojim deťom ti do srdca vložil Boh, môžeš pochopiť veľkosť tohto tajomstva: sme deti Božie, moja Guite, neotrasie tebou radosť? Počúvaj, čo hovorí môj drahý svätý Pavel: ‚Boh nás vyvolil ešte pred stvorením sveta. Predurčil nás za synov, aby v nás zaznamenala sláva jeho milosti‘, to znamená, že vo svojej všemohúcnosti nemohol urobiť nič väčšie“ (D 239).
Skrze krst, ako rada hovorila, sme všetci „chrámom Najsvätejšej Trojice“ (D 197) a život s Bohom, v Bohu, skrze Boha sa stáva možným pre každého. „Tento najlepší úděl, ktorý sa zdá byť privilégom v mojej milovanej samote Karmelu,“ píše inej mladej vdatej žene, „ponúka Boh každej pokrstené duši. On vám ho ponúka do vašej materskej starostlivosti a do vašich starostí. Verte, že celá jeho vôľa je viesť vás stále ďalej do jeho tajomstva“ (D 129).
V eucharistii, ktorá je tiež prístupná všetkým, čerpá Alžbeta silu, ktorá pretransformuje jej život. Spojenie s Ježišovou obetou na kríži ju podpiera vo veľkom telesnom utrpení. Píše o tom svojej matke: „Táto omša, ktorú so mnou oslavuje Boh a ktorého kňazom je jeho láska, môže trvať ešte dlho. Tvoja ‚malá obeta‘ nepovažuje v ruke Toho, ktorý ju obetuje, čas za príliš dlhý a môže povedať, že ak prechádza stezkou utrpení, zostáva oveľa viac na ceste skutočného šťastia, drahá maminka, takého, ktoré jej nikto nemôže vziať. Raduje sa, povedal svätý Pavel, že môžem na svojom tele doplniť, čo ešte zostáva vytrpieť z utrpení Kristových pre jeho telo, to je cirkev“ (D 309).
Po Ježišovom príklade Alžbeta vidí základ lásky v poslušnosti konkrétnej vôle Otca. „Milovať je tak jednoduché,“ hovorí, „je to odovzdať sa každej jeho (t.j. Ježišovej) vôli, tak ako on sa odovzdal vôli Otcovej“ (D 288). „Šťastie môjho Majstra stačí, aby som bola šťastná aj ja, a ja sa mu odovzdávam, aby vo mne robil, čo chce“ (D 271). „Každá drobnosť, každá udalosť, každá bolesť aj každá radosť je sviatosťou, ktorú mi dáva Boh“ (NV 10). Áno, pre Alžbetu sa sám kresťan stáva Božou sviatosťou, nositeľom milosti pre svojich bratov. „Boh sa nad nami sklání s celou svojou láskou, dňom i nocou nám chce odovzdávať, vlievať svoj božský život, aby z nás urobil zbožštené bytosti, ktoré Ho budú vyžarovať“ (D 124).
Ešte ako dieťa snila o tom, že sa stane týmto odrazom Boha: „Prosím ho, nech je vo mne tak, aby ho ľudia cítili, keď sa ku mne priblížia, a aby mysleli na neho“ (D 54). A jednej mladej budúcej maminke vysvetľuje, že dať život novej ľudskej bytosti má byť zároveň darom života Božieho: „Prosím božského Mistra, toho, ktorý prebýva vo vašej duši ako v malej hostii vo svätostánku, aby vám dal viac než hojnosť svojho božského života, aby ste ho dala vášmu anielikovi, ktorému budete mamou“ (D 186). Obdivuhodne to zhrňuje v liste svojej sestre Guite, mladej dvadsaťdvaročnej maminke: „Keď on tebou prechádza, chce byť milovaný“ (L 233).
Z francúzštiny preložila Alžbeta Graubnerová.
pokračovanie
