„My sme spoznali lásku, ktorú má Boh k nám, a uverili sme v ňu“. To je veľký úkon viery, to je prostriedok, ako oplácať nášmu Bohu lásku za lásku. To je tajomstvo ukryté v srdci Otca, o ktorom hovorí svätý Pavol, ktoré nakoniec prenikneme, a ktoré rozochveje našu dušu! Keď duša dokáže veriť v túto nesmiernu lásku, ktorá ju prevyšuje, môžeme povedať to, čo je povedané o Mojžišovi: „Bol neochvejný vo svojej viere, ako by videl Neviditeľného“. Duša sa už nezastavuje u náklonností a pocitov; málo jej záleží na tom, či cíti Boha alebo nie; málo jej záleží, či ju obdarováva radosťou alebo utrpením: verí v jeho lásku. Čím viac je skúšaná, tím viac rastie jej viera; môžeme povedať, že prekonáva všetky prekážky, aby spočinula v lone nekonečnej Lásky, ktorá môže konať len skutky lásky. Této duši, úplne bdelej vo viere, môže hlas Majstra povedať v dôverném tajomstve slovo, ktoré kedysi povedal Márii Magdaléne: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa zachránila“.
(Alžbeta od Trojice, Nebo vo viere 20)
