Keď duša dokáže veriť v túto nesmiernu lásku, ktorá ju prevyšuje, môžeme povedať to, čo je povedané o Možno: „Bol neochvejny vo svojej viere, ako by videl Neviditeľného.“ Duša sa už nezastavuje u náklonností a pocitov; málo jej záleží na tom, či cíti Boha alebo nie; málo jej záleží, či ju obdarováva radosťou alebo utrpením: verí v jeho lásku. Čím viac je skúšaná, tým viac rastie jej viera; môžeme povedať, že prekonáva všetky prekážky, aby spočinula v lůně nekonečnej Lásky, ktorá môže konať len skutky lásky. Této duši, úplne bdelé vo viere, môže hlas Majstra povedať v dôverném tajomstve slovo, ktoré kedysi povedal Márii Magdaléne: „Choď v mieri, tvoja viera ťa zachránila.“
(Alžbeta od Trojice, Nebo vo viere 20)
