P. Vojtěch od sv. Hedviky, OCD
Jedného večera (30. apríla 1933) vstúpila ona vysokoškolská profesorka do katedrály v Muensteri s radikálnym rozhodnutím: „Nehnem sa odtiaľto, kým jasne nevím, či mi už je povolené vstúpiť na Karmel.“ Na konci eucharistickej adorácie, keď kňaz požehnával veriacim, jej Dobrý Pastier povedal: „Áno.“ Týmto úžasným spôsobom začal rehoľný život svätej Terézie Benedikty od Kríža; život, ktorý sa dá plne charakterizovať ako život prímluvnej modlitby.
I.
Narodila sa 12. októbra roku 1891 vo Vratislavi Siegfriedovi Steinovi a Auguste Courantovej, pravoverným praktikujúcim Židom, ako najmladšia z jedenástich detí. Keď otec dva roky nato umiera, malá Edith je vychovávaná energickou matkou a staršími súrodencami. Čoskoro vyniká svojou výnimočnou inteligenciou a vo dvadsiatich rokoch začína na vratislavskej univerzite študovať súbežne germanistiku, históriu a psychológiu myslenia. O dva roky neskôr, v roku 1913, prechádza na univerzitu v Göttingen, aby mohla navštevovať kurzy slávneho Edmunda Husserla. Keď získa doktorát z filozofie vo Fribourgu (1916) a stane sa asistentkou svojho obdivovaného učiteľa, zdá sa, že jej kariére nestojí nič v ceste.
Lenže Edith nie je spokojná. Keď sa v pätnástich rokoch ponorila do štúdia a shľadala zdedenú vieru predkov ako neužitočnú, „vedome a dobrovoľne skoncovala s modlitbou a náboženskou praxou“. Verejne sa prehlasuje za ateistku. Ale jej hlboké vnútro, v ktorom sa rodia nekonečné túžby, nemôže byť naplnené len tak niečím, a tak pociťuje desivú prázdnotu. Sama o tomto období, kedy sa iným ľuďom javí ako veľmi vyrovnaná, hovorí: „Nemohla som (vtedy) už ani prejsť ulicou, aniž by som zatúžila, aby ma srazilo auto.“ To, čo jej pomáha ísť ďalej a čo neskôr nazve svojou „jedinou modlitbou“ oného obdobia, je hľadanie pravdy.
Budú to však až tri veľmi dôležité udalosti, ktoré rozhodným spôsobom zmenia jej život. Tou prvou je stretnutie s Maxom Schellerom, známym filozofom, ktorý konvertoval ku kresťanstvu. Edith v tej dobe píše: „Hranice racionalistických predsudkov, v ktorých som vyrastala, aniž by som to vedela, sa rozplývajú a predo mnou sa neočakávane objavuje svet viery; jeho súčasť tvoria osoby, ktorými som denne obklopená a na ktoré hľadím plná obdivu.“
K týmto osobám, o ktorých sa svetica zmieňuje, patril i Adolf Reinach, ktorý sa spolu so svojou ženou stal katolíkom na začiatku prvej svetovej vojny. A keď v roku 1917 padol na fronte, Edith je zasiahnutá druhou významnou udalosťou: stretnutím s mladou vdovou. Čaká zlomenú bytosť, a zatiaľ nachádza síce bolesťou zasiahnutú, avšak i tak silnú a vyrovnanú ženu. „Bol to môj prvý kontakt s krížom a s Božou mocou, ktorú vyžaruje voči tým, ktorí sa s ním stretávajú… bol to okamih, kedy sa moja nevera rozbila na kusy… a Kristus začal žiariť: Kristus v tajomstve kríža.“
Rozhodujúci okamih však prišiel v roku 1921, kedy sa jej prihodilo, že navštívila svojich priateľov, manželov Conrad-Martiusových, ktorí však museli v nejakej naliehavej záležitosti odísť. Pani Hedvika zavedla Edith do knižnice a povedala jej: „Vyber si podľa ľubovôle. Všetko je tu pre teba.“ A Edith rozpráva: „Natiahla som ruku do knižnice len tak nahodne. Vylovila som knižku celkom nepodstatnú. Mala titul ‚Život svätej Terézie z Avily, ako ho ona sama popisuje‘. Začala som čítať. Knížka ma zaujala. Dočkala som ju jedným dychom. Keď som ju zavierala, povedala som si: Toto je pravda!“
Prvého januára nasledujúceho roku je pokrstená a pristupuje k prvému svatému prijímaniu. V dalších rokoch vyučuje najprv v Spýre a neskôr v Muensteri, od roku 1928 je častým hosťom v benediktínskom opatstve v Beurone, jehož opát Rafael Walzer sa stáva jej duchovným vodcom.
Editino obrátenie je spojené so silným volaním k životu modlitby na Karmeli; na realizáciu tohto povolania však bude musieť čakať až do zmienenej dňa roku 1933, kedy vchádza do münsterskej katedrály, aby si počas eucharistickej adorácie vyprosila poznanie Božích zámerov...
II.
Modlitba, ktorá rozhodla o ďalšom osude tejto ženy, nebola len okamihom nejakej spontánnej zbožnosti. Zdá sa, že sa Edith nechala inšpirovať rozprávaním svätej Terézie od Ježiša, ktorá v deviatej kapitole svojej Knihy života (teda knihy, jež dotvorila Editino obrátenie) píše o jednom mimoriadnom okamihu milosti, ktorého sa jej dostalo pri pohľade na sochu zbičovaného Krista. Čítame tam: „Veľmi som uctievala sv. Máriu Magdalénu a často som myslela na jej obrátenie, zvlášť keď som išla k svätému prijímaniu. Uvedomovala som si, že Ježiš je teraz u mňa, preto som sa mu vrhla k nohám a predstavovala som si, že moje slzy nezasluhujú, aby nimi zcela pohŕdal… Zdá sa mi, že som mu hovorila, že nepovstanem, kým mi neudelí, oč ho prosím. Jistě ma musel vyslyšať, lebo od tej doby som sa veľmi polepšila“ (Ž 9,2.3).
Pre Edith bolo líčenie reformátorky Karmelu o to pôsobivejšie, že odrážalo pomerne častý novozákonní obraz modlitby ad pedes Domini („u nôh Pána“). Príkladom môžu byť Samaritán, uzdravený od svojho malomocenstva (srov. Lk 17,16), Mária, Lazarova sestra (srov. Lk 10,39), ďalej predstavený synagógy Jairos a Syrofeničanka, obaja prosíac za uzdravenie dcérky (srov. Mk 5,22 a 7,25), ale predovšetkým práve anonymná hriešnica, ztotožňovaná v dobe Tereziinej reformy Karmelu s Máriou Magdalénou (srov. Lk 7,36–50).
Rozhodnutie modliť sa, kým nedostane jasnú odpoveď, nebolo teda u Edith ani „pokúšaním Boha“ ani „detskou umíněnosťou“, nýbrž prejavom hlbokej dôvery a predovšetkým vroucej lásky (srov. Lk 7,47). Navyše je táto modlitba „u nôh Pána“ nepopierateľne súčasťou západnej mníšskej (a teda benediktínskej!) tradície, v jejž lôžku sa Edith Steinová po svojej konverzii po dlhší čas pohybovala. Svedčí o tom mnohé texty: od takzvanej Regulae Magistri (jež sa stala základom pre neskoršiu Benediktovu rehoľu), cez svätého Bernarda či Aelreda z Rievaulx, až po doma Marmiona.
Modlitba „u nôh Pána“, ako to vyplýva už zo zmienených novozákonných úryvkov, môže mať akýkoľvek obsah: môže ísť o ďakovanie, chválu, ale najčastejšie o prosbu alebo prímluvu.
V onen aprílový deň šlo ešte prvořadé o prosbu „za seba“, avšak modlitba Edith Steinovej, ktorá dostáva na Karmeli v Kolíne nad Rýnom meno Terézia Benedikta od Kríža, sa čoskoro bude stále častejšie stávat modlitbou prímluvnou.
III.
Toto presvedčenie potvrdzuje svojim svedectvom, odvolávajúcim sa na stretnutie s Edith ešte v dobe pred jej vstupom na Karmel, beuronský mních P. Damas Zahringer: „Keď som sa s ňou prvýkrát stretol vo vstupnej bráne beuronského opátstva, zapôsobil na mňa jej zjav tak, že to môžem porovnať len s dojmom, aký vyvoláva starokresťanské umenie v katakombách, keď znázorňuje cirkev prosící (ecclesia orans). Nemala síce pozdvižené paže, ale všetko v jej zjavne pripomínalo tento prvokresťanský typ. A nebol to len môj bizarný nápad. Ona je naozaj obrazom cirkvi, stojí v časnosti a pozdvihuje ju. Bola úzko spojená s Kristom, prežívala slová nášho Pána: ‚Pre nich sa zasväcujem, aby aj oni boli skutočne posvätení‘ (Ján 17,19).“
Edith Steinová skutočne vstupovala do kláštora bosých karmelitek s túžbou prosiť za druhých, zvlášť za svoj národ, s ktorým sa od svojho obrátenia cítila byť nově spojená mocným pútom. Prvé dramatické prejavy prenasledovania Židov vtedy Nemecku napomohli k jej odchodu do kláštora, nikoliv snad preto, aby sa tam skryla, nýbrž aby sa ako sponsa Agni (Beránkova snúbenka) obetovala za ostatných. Niekoľko dní po jej sľuboch ju navštívila istá profesorka, ktorá o tom svedčí: „Povedala som jej, že je tu u karmelitek dobre schovaná. Na to odpovedala rýchlo: ‚Nie. Tomu neverím. Zcela jistě ma odtiaľto dostanú. V žiadnom prípade nepočítam s tým, že ma nechajú na pokoji.‘ Bolo jej jasné, že má trpieť za svoj národ. Že jej úlohou je priviesť ich mnohých domov.“
Keď znepokojujúce správy o šíriacom sa prenasledovaní stále častejšie prenikajú aj za mreže kolínskeho Karmelu, sestra Terézia Benedikta na to reaguje po svojom: „Obrátila som sa na Vykupiteľa a povedala som mu, že dobre viem, aký má byť jeho kríž, ktorý je vložený v onom okamihu na ramená židovského národa. Jeho väčšia časť tomu nerozumela; ale tí, ktorí dostali milosť ho pochopiť, by ho mali prijať s plným nasadením vôle menom všetkých. Cítila som sa pripravená a prosila som iba Pána, aby mi ukázal, ako som to mala urobiť.“
Niekoľko rokov pred svojím zatknutím píše: „Juž od teraz prijímam smrť, ktorú mi Boh určil, s radosťou a úplnou podriadenosťou jeho vôli. Prosím Pána, aby som mohla prijať svoju bolesť, svoju smrť a svoju česť a slávu za všetky potreby svätej cirkvi.“
Výmluvné je tiež to, že keď je vyzvaná, aby napísala dielo, v ktorom by sa zamyslela nad náukou svätého Jána od Kríža, ktorého štyristo výročie narodenia tereziánsky Karmel vtedy oslavoval, pojednávala v ňom o vede kríža. Mimo iné môžeme v tomto, bohužiaľ nedokončenom, spise čítať: „Keď hovoríme o vede kríža, nemáme na mysli… púhu teóriu, nýbrž živú, skutočnú a účinnú pravdu. Existuje povolanie k utrpeniu Kristovu a jeho prostriednictvom sa spolupracuje na jeho vykupiteľskom poslaní… Kristus ďalej žije vo svojich veriacich a v nich ďalej prežíva svoje utrpenie: utrpenie žité spolu s Pánom je jeho utrpením, začleneným do veľkého diela vykúpenia, ktoré v ňom oplýva plodmi.“
Snáď najpôsobivejším je však biblický obraz, ktorý svätú Teréziu Benediktu v tejto dobe priťahuje: Ester, ktorá sa prihovára s nasadením vlastného života u kráľa za záchranu svojho ľudu! V jednom zo svojich listov o tom napísala: „Dôverujem v skutočnosť, že Pán si vzal môj život vo prospech všetkých Židov. Musím stále viac myslieť na kráľovnú Ester, ktorá bola odňatá vlastnému ľudu, aby ho reprezentovala pred kráľom. Ja som malá Ester, veľmi ubohá a slabá, ale Kráľ, ktorý si ma vyvolil, je veľký a nekonečne milosrdný.“
Sestra Terézia Benedikta sa naozaj dokonalým spôsobom pripodobňuje tejto biblickej postave a svojou mučeníckou smrťou nám dáva pochopiť, v čom spočíva opravdová prímluvná modlitba: je to bezvýhradná ochota vystúpiť z radu, predstúpiť pred toho, kto má moc, a prosiť za druhých, aj keby sa tak malo stať s nasadením vlastného života. Že to pre ňu nebol len romantický ideál, svedčí jej slová rodnej sestre Rose v okamžiku deportácie, 2. augusta 1942: „Pojď, pôjdeme za náš národ.“
Jej prímluva nie je trpitelskou pózou; na jednej strane, hoci tuší, že pred nacistickou zvôľou neunikne, poslúcha výzvy svojich predstavených a sťahuje sa na Karmel v holandskom Echtu. Na druhej strane neváha písomne požiadať pápeža, aby vydal encykliku na obranu vyvoleného národa.
Jej prímluva nie je tupou rezignáciou; cestou do Osvetimi sa stará o deti tých matiek, ktoré nie sú schopné psychicky zvládnuť nastalú situáciu a nedokážu sa o ne postarať samy. A jeden židovský obchodník, ktorý sa s ňou stretol v koncentračnom tábore a pobyt v ňom prežil, dostal od nej na svoju otázku: „Čo s vami teraz bude?“, lakonickú odpoveď: „Až doteraz som sa mohla modliť a pracovať; dúfam, že sa budem môcť modliť a pracovať ešte chvíľu.“
Príklad prímluvnej modlitby svätej Terézie Benedikty od Kríža je výzvou pre nás, a to dvojím spôsobom:
- Predovšetkým je povzbudením k tomu, aby sme sa tejto žene nebáli zveriť svoje potreby; tá, ktorá už na zemi bola skutočnou „Beránkovou snúbenkou“ a „malou Ester“, bola práve preto vyvýšená k pocte oltára, aby sme ju dnes s dôverou vzývali.
- Je však tiež pobídkou, aby sme sa podľa jej vzoru sami učili stále viac stáť ecclesia orans (prosící cirkvou). Padnime preto Pánu k nohám a ako Edith Steinová, sestra Terézia Benedikta od Kríža, sa nechajme inšpirovať slovami avilskiej svätice a prodlžujme pred ním, kým nebudeme vyslyšaní. Pretože „každý, kto prosí, dostáva, a kto hľadá, nalézá, a kto tluče, tomu sa otvorí“ (Lk 11,10).
Použitá literatúra:
