P. Vojtěch Kodet, O.Carm.
V tohtoročnom roku veľkého jubilea Vtelenia pripravuje Karmelitánske vydavateľstvo v rámci edičnej série „Autor – téma“ k vydaniu malú knižku „Veľké jubileum s P. Vojtěchom Kodetom“. Obsahuje štyridsať rozjímaní otca Vojtěcha o dôležitých témach, ktoré s jubileom súvisia, a má slúžiť ako pomôcka pre zúčastnenie sa slávenia veľkého jubilea.
Vybrali sme z nej pre čitateľov Karmelu niekoľko textov, ktoré sa týkajú témy u nás historicky neblahého zaťaženia (od 14. storočia), zanedbávaného, málo chápaného a neoceneného: prax tzv. odpustkov.
Odpustky
Ďalším zvláštnym znamením (okrem púti, Svätej brány) sú odpustky, ktoré sú jedným zo základných prvkov Jubilea, v nich sa prejavuje plnosť milosrdenstva Otca. Boh skrze službu cirkvi šíri vo svete svoje milosrdenstvo skrze vzácny dar, ktorý je nazývaný starobylým menom „odpustky“ (IM 9).
S milostivým letom sa v cirkev opäť otvorila otázka, či sú odpustky ešte dnes pravdivým, primeraným a srozumitelným znamením pokánia. Svätý Otec ich označil za vzácny dar Boha a cirkev a za zvláštne znamenie Jubilea a jeden z jeho základných prvkov. Je potrebné poznamenať, že v našej dobe a v našej miestnej cirkvi sme v otázke odpustkovej praxe cirkvi viac ovplyvnení tendenciami historického výkladu z predchádzajúcich rokov než učením cirkvi. V živote cirkvi sa odpustková prax uchovala najmä v okruhu dušičkových dní, kedy odpustky obetujeme za zomrelých, a ako porciunkulové odpustky, ktoré je možné získať 2. augusta. Bolo by dobré, ak si aspoň stručne pripomenieme, o čo vlastne ide.
Odpustky sú pôvodne pozostatkom starej praxe pokánia. V patristickej dobe bol celý proces pokánia podriadený biskupovi. Ten určil, aké pokánie mal hriešnik vykonať a ako dlho bol k tomu viazaný. Sv. Augustín sa zmieňuje, že kajúcníkov bolo veľa: „Kajúcníkov stále pribúda, takže keď sa na nich kladú ruky, je to predĺžená rada ľudí.“ Od 4. storočia tvrdosť a dĺžka pokánia narastali. Pokánie trvalo často celé desaťročia. V stredoveku došlo v kajúcej praxi k veľkej zmene. Najprv bol zamenený sled jednotlivých častí pokánia. Hriešnici prijali rozhrešenie hneď po vyznaní a ne až po vykonaní pokánia. Tým sa tiež značne oslabil význam pokánia ako liečebného prostriedku, ktorý napomáhal k dokonalému obráteniu. Postupne vznikali zoznamy, v ktorých boli jednotlivým hriechom vymedzené pevne dané kajúce skutky. Od 10. storočia sa potom objavuje prax zmiernenia tohto pokánia skrze odpustky, ktoré bolo možné získať za určitých okolností. Odpustky teda samy o sebe nikdy nijaké hriechy neodpúšťali, ale zmierňovali pokánie. V dnešnej praxi cirkvi nám pomáhajú odstrániť následky hriechov.
Následky hriechov
„Dosažené zmierenie s Bohom nevylučuje pretrvávanie niektorých následkov hriechu, od ktorých je nutné sa očistiť. A práve v tejto oblasti získavajú dôležitosť odpustky, ktorými sa vyjadruje úplný dar milosrdenstva Božieho“ (IM 9).
Každý hriech má svoje neblahé následky. Tieto vonkajšie vidíme: narušené vzťahy, poškodené zdravie, zničené veci, škody spôsobené druhým ľuďom alebo spoločnosti. Tieto vnútorné si väčšinou veľmi neuvedomujeme. I na vzťahoch k sebe, k druhým a k Bohu si často všimneme len to, čo skutočne nemožno prehliadnuť: keď sa na nás druhý hnevá či s námi nehovorí, keď sa sami nemôžeme zmieriť s tým, čo sa stalo, a odmietame prijať skutočnosť nášho zlyhania alebo odmietame i seba, alebo keď sa s Bohom hádame a sme s ním nespokojní ... Tieto najzákernejšie následky hriechu si však väčšinou vôbec nie sme schopní uvedomiť a často ani pripustiť, nieto uznať. Každým hriechom nám tvrdne srdce a stávame sa stále menej schopní byť vnímaví pre slovo Božie a odpovedať na prejavy Božej lásky. Silnie v nás krunýř skrytej pýchy, ktorá nám bráni žiť s Bohom v oddané poslušnosti a detskej dôvere. Stávame sa stále viac nepriehľadnými a strácame vnútornú bezúhonnosť a priamosť. „Sme totiž ochromení akousi lenosťou a otupenosťou svojej prirodzenosti a slabosť nášho ducha nás drží v nevedomosti a bráni nám porozumieť Božiemu učeniu“ (sv. Hilarius). S tým tiež strácame schopnosť úžasu nad veľkosťou Božou a Božieho diela, sme stále menej schopní Boha chváliť a ďakovať mu. Stávame sa vzpurným ľuďom s tvrdou šijou. Následky hriechu spôsobujú, že sa človek Bohu buď vzpiera, alebo pred ním kľučkuje. Je plný seba a svojich nápadov a želaní, neochotný niečo podstatné meniť. Už ani nevníma, že sa stále vyhovára a ospravedlňuje, alebo sa stáva stále viac ľahostajným a zatvrdeným. Potrebujeme vnútorné očistenie.
Boh dobre vie o našich vnútorných prekážkach, ktoré sme takto nechali vyrastať v našom srdci, a samotný nás vyzýva k ich odstráneniu. Je potrebné, aby sme sa Božiemu pôsobeniu v nás prestali brániť a začali s ním spolupracovať. Jedna z cest sú aj odpustky.
Časný trest
„Na druhom mieste, každý hriech, aj bežný, vyvoláva zhoubné lpění na tvoroch, ktoré musí byť očistené, buď tu na zemi, alebo po smrti. Toto očisťovanie zbavuje toho, čo sa nazýva ‚časný trest za hriech‘“ (IM 10; KKC 1472).
Keď sa začne hovoriť o večných a časných trestoch v súvislosti s Bohom, prebehne človeku mráz po chrbte a povie si: „To azda nie! Či Boh naozaj trestá?“ V Novom zákone čítame, že „trestá toho, koho má rád, a šlehá každého, koho uznáva za svojho syna“ (Žid 12,6). Mnohí z nás tiež počuli v kázaniach, že Boh Starého zákona je trestajúci Boh spravodlivosti a Boh Nového zákona je milujúci Boh lásky. Mnohí z nás vo svojom detstve dokonca počuli: Pán Boh ťa potrestá!
Naša skúsenosť s ľudskou láskou a spravodlivosťou je pre náš vzťah k Bohu na jednej strane veľmi dôležitá, ale na druhej strane veľmi nebezpečná. Je nesnadné a niekedy aj zavádzajúce hovoriť o Nevypovedateľnom ľudskou rečou a na základe ľudskej skúsenosti z ľudských vzťahov. Boh je úplne iný než my ľudia, pretože nepozná ľudské sebectvo a pychu. Nie je vo svojom myslení a jednaní ovplyvňovaný temnými prúdmi podvedomia. Boh je bezpodmienečne dobrý a milosrdný, je plný lásky a zľutovania a ako taký nie je schopný akéhokoľvek násilia na človeku a akéhokoľvek zla. Hovorí-li Písmo sväté o trestajúcom Bohu, hovorí o tajomnej sile zla, ktorá prináša v živote človeka svoje smrtonosné plody. Trest nie je nikdy aktívny čin Boha voči človeku, ale dôsledok našich hriechov, našej neschopnosti Boha poslúchať a odpovedať na jeho lásku. Ak hovoríme v rámci života s Bohom o trestoch, vždy ide o to, že trestáme sami seba. Boh nechá na svojich milovaných dopadnúť následky hriechov, aby ich mohol vychovať, očistiť a ešte intenzívnejšie pritiahnuť k sebe. Nemožno to chápať ako „nejaký druh pomsty, ktorú Boh postihuje hriešnika z vonku, ale skôr ako dôsledky vyplývajúce zo samotnej podstaty hriechu“ (KKC 1472).
Izrael má základnú skúsenosť s Bohom, ktorý vyslobodzuje, s Bohom, ktorý je Otcom svojho ľudu a tak jedná. Trest Boží je to isté, čo Božia bezmoc pred tvrdosťou a pychou nášho srdca, ktoré tak ľahko ulpí na tom, čo pominie.
Cestou pokory
„Keď veriaci získavajú odpustky, chápu, že by svojimi silami neboli schopní napraviť zlo, ktoré spôsobili hriechom sami sebe a celému spoločenstvu, a preto ich to pobáda k spásonosným úkonom pokory.“ (IM 10)
Pokorní nie sme. Pokorným sa človek môže postupne stať iba milosťou Božou. Pokoru nám nedajú ani rôzne poníženia, pretože aj to môžeme prežívať pyšne. Poníženia nás môžu zbaviť ilúzií o nás samotných, ale iba vtedy, ak ich prežívame pred Božou tvárou a v spojení s ním. Poníženia nás môžu oslobodiť od naivnej nevedomosti o nás samotných.
Pokoru dáva človeku Boh. Ježiš je pre nás dokonalým vzorom pokory, a preto ho tiež prosíme, aby naše srdce učinil pokorným, ako srdce svoje. Pokornými sa stávame tým, že sme priťahovaní, fascinovaní, uchvátení Bohom. Dokým sa budeme „motkať okolo seba“, nikdy nebudeme stáť v pravde. Len Boh nám dáva pravdivý pohľad na nás a na naše schopnosti a sily, ale aj na naše hriechy. On nám otvára oči k poznaniu toho, že bez neho naozaj nemôžeme nič (srov. Ján 15,5). Odpustky môže získavať iba veriaci človek, takže ten, kto nespolieha na seba, ale vkladá svoju nádej do Boha a do jeho milosrdenstva. Odpustky nie sú len vonkajší úkon, ktorým odstraňujeme nejaké zlo, ktoré sme spáchali. Pri „získavaní“ odpustkov ide predovšetkým o vnútornú premenu nás samotných. Ide o boj v našom srdci, ktoré síce na jednej strane tíhne k Bohu, ale na druhej strane – práve kvôli hriechu – v sebe chová morálne neprijateľné náklonnosti k stvořenému svetu a príťažlivosť k zlu. Ide tiež o premenu našich vzťahov, ktoré sme hriechom narušili a ktoré sami nie sme schopní uzdraviť. Sme-li si toho vedomí, radi poslechneme a konáme, k čomu nás vedie cirkev. Je to jeden zo spôsobov, ako sa tiež disponovať pre to, aby sme sa raz pokornými mohli stať: poslechnúť a robiť to, k čomu sme vyzvaní.
Duchovné spoločenstvo
„Modliť sa za obdržanie odpustkov znamená vstúpiť do duchovného spoločenstva a úplne sa otvoriť ostatným. Ani v duchovnom prostredí totiž nikto nežije sám pre seba“ (IM 10).
Pavol VI. vo svojom liste zo dňa 14. 7. 1966 napísal: „Odpustky nie sú lacným riešením, aby sme sa vyhli potrebnému pokániu za hriechy, ale ponúkajú posilu, ktorú jednotliví veriaci s pokorným vedomím svojej ubohosti nachádzajú v tajomnom tele Kristovom, ktoré spolupracuje na ich obrátení láskou, príkladom a modlitbou.“
Potrebujeme jeden druhého. Cirkev je dar pre nás pre každého. Človek k Bohu nikdy nejde sám, len mu niekedy dlho trvá, kým si to uvedomí a kým sa naučí byť za to vďačný. Duchovné spoločenstvo veriacich je jediné správne prostredie k žití evanjelia. Sám Boží Syn hneď od počiatku svojho verejného pôsobenia vytváral spoločenstvo a sám v ňom žil. V spoločenstve nemôžeme hľadať to, čo nám môže dať len Boh, ale predsa je miestom, kde nás Boh obdarováva – a často skrze druhých. Je pre nás priestorom, v ktorom môžeme milovať našich bratov a sestry aj s ich slabosťami. My sami mnohdy pre druhých znamenáme veľmi nepríjemné bremeno a spôsobujeme im bolesť, inokedy sme pre nich radosťou a darom. Sami si ani nie sme vedomí, čo pre nás znamená blízkosť ľudí, ktorí sa modlia, majú radi Boha – aspoň ako umia, snažia sa konať dobro a milujú aj nás. Nič nie je samozrejmé. Duchovné spoločenstvo je ešte reálnejšie než spoločenstvo telesné. Na tejto vlne sa učíme otvárať druhým a dávať zo seba, ale tiež v tejto rovine prijímame a sme podporovaní, niekedy ani nie si to uvedomujúc. Celá odpustková prax počíta s týmto spoločenstvom ducha, lásky a obetí. Potrebujeme druhých, potrebujeme tiež ich prímluvu a pomoc. V tom nás nedelí ani smrť, lebo v Kristovi všetci žijú pre Boha. Často nám svätí svojou prímluvou na našej ceste pomôžu viac, než môžeme tušiť.
K dôkladnému osvetleniu významu odpustkov a ich miesta v kajúcenskej praxi cirkvi by určite bolo vhodné citovať ešte iné súvisiace kapitoly knihy. Omezíme sa na to, že zmienime aspoň ich názvy: Odpustenie a pokánie, Hriech, Uzdravenie vzťahov, Hodnota dobra, Zástupnosť, Túžba po svätosti.
Kniha by mala vyjsť počas niekoľkých nasledujúcich týždňov.
