31. decembra 1889
Moja milovaná Celina,
ty máš moje posledné zbohom tohto roka!... Za niekoľko hodín pominie navždy... bude vo večnosti!...
Pretože má Celina už spinká (1), musím ísť ja za ňou, aby som jej popriať šťastný nový rok...
Pamätáš si na dávnejšie?... Rok, ktorý práve uplynul, bol dobrý, áno, bol vzácny pre nebo, kéž sa mu ten, ktorý nasleduje, podobá!...
Celina, nedivím sa, že si v posteli po takom roku; na konci dňa, ako bol ten, je prečo odpočívať...! Rozumieš?... Možno, že rok, ktorý začne, bude posledný!!! Ach, využívajme, využívajme aj najkratších okamihov, počínajme si ako lakomci. Buďme žiarliví na najmenšie veci pre Milovaného!... Náš posledný deň roka je dnes veľmi smutný... so srdcom plným spomienok budem bdiť a očakávať polnoc... Pripomínam si všetko... teraz sme siroty (2), ale môžeme hovoriť s láskou „Otče náš, ktorý si na nebesiach“. Áno, zostáva nám ešte jediné všetko našich duší!...
Zase jeden rok minul!... Celina, uplynul, uplynul, už sa nikdy nevráti; ako minul tento rok, tak pominie aj náš život a čoskoro budeme hovoriť: „Je preč“. Nestrácajme svoj čas, čoskoro nám opäť zasvieti večnosť!... Celina, chceš-li, obracajme duše, tento rok musíme získať veľa kňazov, ktorí by vedeli milovať Ježiša!... ktorí by sa Ho dotýkali tak jemne, ako sa Ho dotýkala Mária v jeho kolíške!...
Tvoja malá sestra Terezička od Dieťaťa Ježiša a sv. Tváre
(1) Terezička píše po rannej vigílii od jedenástich hodín do polnoci, ktorú trávili karmelitky pri svätostánku v noci pred Novým rokom.
(2) Už je takmer nemožná komunikácia medzi p. Martinom a jeho dcérami vzhľadom na jeho mentálny stav.
(Listy Terezie z Lisieux)
