Svätý Jozef ako „karmelský svätec“
P. Vojtech od sv. Hedviky, OCD
V kláštore Vtelenia v Avile (presnejšie, dnes v klášternom múzeu) stojí socha svätého Jozefa, ktorej sa hovorí San José, el Parlero („Upovídaný svätý Jozef“). Odkiaľ sa vzalo toto označenie?
Keď sa tam Terézia z Avily stala roku 1572 proti vôli mnohých miestnych mníšok priorom, priniesla si túto sochu so sebou. V chóre ju potom postavila na miesto podpriorom (kým na miesto priora umiestnila inú sochu – Panny Márie). A keďže svätá Terézia neskrývane uctievala Pestúna Pána a zároveň „záhadným spôsobom“ vedela o všetkom, čo sa deje v kláštore, sestry si z toho vyvodili, že je to práve tento svätec, ktorý jej vždy všetko „vyzvonil“. Okrem toho: spomínaná socha má trochu väčšie uši a pootevreté ústa, takže naozaj pôsobí dojmom, že všetko počuje, a hneď to aj odovzdáva ďalej!
Ide o jeden z tých sympatických „kvietkov“, ktorých sú plné životy všetkých svätých. Ale keď chceme skutočne vážne uvažovať o postave svätého Jozefa, musíme konštatovať, že v tom mále, čo nám o ňom evanjelium hovorí, pôsobí Kristov Pestún úplne iným dojmom.
Je to predovšetkým Matúšovo evanjelium, ktoré o Jozefovi vypovedá, a hoci to činí naozaj veľmi stručne (srov. Mt 1,18–2,23), dá sa bez preháňania povedať, že nám načrtáva to najpodstatnejšie z „Jozefovej spirituality“: totiž umenie počúvať v mlčaní a konať. Keď Jozef zistí, že je Mária v požehnanom stave a chce ju tajne prepustiť (čo bol určite dobre mienený, ale príliš ľudský úmysel), anjel ho v sne nabáda, aby ju k sebe prijal, a on to urobí (srov. 1,18–14). Toto schéma (situácia–anjelov pokyn–vykonanie príkazu) sa potom opakuje ešte dvakrát: Herodesove úklady sú zmařené anjelovým zjavením v sne, po ktorom nasleduje útěk Svätej Rodiny do Egypta (2,13–15) a po Herodesovej smrti sa Jozef s Máriou a Ježišom vracajú do Izraela opäť na anjelov pokyn v sne (2,19–23).
Jozef tak, podľa Matúšovho podania, jedná vždy takto: má svoj vlastný úmysel a plán, avšak pod vplyvom „Božej inštrukcie“, udelené mu v sne, vykoná niečo úplne iné! Jozef teda najprv premýšľa, potom ale aj počúva Boha a podľa toho nakoniec aj koná! Keď sa nad týmito textami (a najmä nad Jozefovými postojmi) dlhšie rozjíma, pôsobí to naozaj veľmi silným dojmom, a to, čo zvlášť vystupuje do popredia, je Jozefova poslušnosť a poddajnosť.
Ty si ovšem nelze vykládat jako nedostatok aktivity či vlastnej iniciatívy. Svätý Jozef nie je žiadny „mouchy-snězte-si-mě“ a už vôbec nie nejaký „kam-mě-dáte-tam-mě-máte“! Naopak, on má svoj vlastný plán, ktorý dobre premyslí a chce uskutočniť (1,19n.).
Ale práve tak je vnímavý voči Božiemu hlasu a je ochotný podľa neho aj konať. Akonáhle už vie, čo potrebuje, nediskutuje a koná! V tom môže byť všetkým veriacim obrovským vzorom, osobitným spôsobom však spoločenstvu Karmelu. Lebo ak sú v skutočnosti všetci kresťania povolaní k tomu, aby počúvali Boží hlas a podľa neho aj jednali (ako sa hovorí: plnili Božiu vôľu), tak pre Karmel je to niečo úplne typického! Ide predsa o spiritualitu kontemplácie, k ktorej neodmysliteľne patrí počúvanie v mlčaní, úplná a čo najdokonalejšia pozornosť voči Bohu, ale aj konanie (ony „skutky, skutky“, ktoré sa majú rodiť z kontemplácie, ako o tom píše svätá Terézia; srov. 7H 4,6). Ide teda o ono callar y obrar („mlčať a konať“) sv. Jána od Kríža (srov. K 8). A presne taký je svätý Jozef podľa Matúšovho evanjelia!
Ale vráťme sa ešte k onomu „Upovídanému svätému Jozefovi“ v Avile. Svätá Terézia ho uctievala nie preto, že by jej donášal, čo robia mníšky zle, ale preto, že bola na jeho prímluvu uzdravená zo svojej ťažkej choroby (srov. Ž 5,9–6,8), že to bol on, kto jej vyprosil milosť obratenia (srov. Ž 6,6; R 30) a kto sa (z Ježišovho rozhodnutia) stal patrónom prvého kláštora a celej vznikajúcej reformy (srov. Ž 32,11).
A samotný svätý Jozef? Áno, má trochu veľké uši, ale nie preto, aby „vyzvedal“ a snažil sa zistiť, čo mníšky nerobia tak, ako majú, aby to potom všetko za tepla doniesol priorovi Terézii, nýbrž preto, aby počul, čo mu hovorí Boh! A čo tá jeho pootevřená ústa? Povedal by som, že je to úžasom nad veľkými vecami, ktoré Boh koná a ktorých je on sám svedkom!
