Dve úvahy o mariánskej zbožnosti
Reinhard Körner OCD
Povedzme, že existujú krajšie mariánske obrazy. Ale tento tu je najstarší, ktorý sa nám zachoval; pochádza z prvej polovice 2. storočia a slúžil ako obraz pobožnosti rímskym kresťanom, ktorí sa zhromažďovali v ťažkých rokoch prenasledovania pri podzemných hroboch svojich zosnulých v Priscilliných katakombách k modlitbe a eucharistii. A obsahuje hlbokú výpoveď, ktorá aj nám kresťanom dneška môže dať cennú orientáciu.
Maria sedí na stoličke a s materinskou nežnosťou drží dieťa v náručí, motív tisíckrát opakovaný v priebehu storočí, ktorý chce znázorniť Mariin vrúcny vzťah k Ježišovi, jej a Božiemu Synovi. Pozoruhodné však – neskôr sotva kedy opakované – je tu na obraze tretia osoba: vľavo vedľa Marie a dieťaťa stojí prorok – umeleckí historici hádajú: Bileám alebo Izaiáš? –, ktorý jednou rukou ukazuje na Ježiša, druhou rukou na hviezdu vľavo nad Mariinou hlavou (hviezda je však po storočiach sotva znateľná). Ak je to Bileám, sú pre teologický význam tohto gesta jasné jeho slová z knihy Numeri (24,17): „Vidím ho, nie však prítomného, hľadím na neho, nie však zblízka. Vyjde hviezda z Jákoba, povstane žezlo z Izraela.“ Ak je to Izaiáš, myslí sa asi jeho radostné zvolanie: „Povstaň, rozjasni sa, pretože ti vzišlo svetlo, vzišla nad tebou Hospodinova sláva“ (Iz 60,1). Nech je to ktorýkoľvek z nich, rímski kresťania nechávajú Božieho muža Starého zákona povedať, kto na tomto obraze predstavuje hlavnú osobu.
Najstarší nám zachovaný mariánsky obraz je obraz Krista. Keď sa neskoršie generácie pozerajú na vyobrazenie Matky Božej, sú po stáročia vždy znova v pokušení dívať sa napred alebo úplne výlučne na Máriu. Dieťa v jej náručí sa potom stáva, taký máme pri spätnom pohľade dojem, len nutným „prídavkom“, „atribútom“, ktorý odlišuje túto ženu od iných svätých žien a robí ju Matkou Božou. Dôvody na to sú určite mnohé. Vysvetľujú sa medzi iným z jednostranného, z časti priamo nesprávneho „obrazu Boha“, ktorý sa vloudil do cirkevného hlásania a do praktikované zbožnosti. Keď Boh Otec je veriacim predstavovaný ako „rozhněvaný“ alebo dokonca „uražený“ vládca a Kristus ako urozený „súďca sveta“, obracajú sa – priamo v akýsi „vnútorný potrebnej obrany“ – na Matku Božiu, ktorá má viac porozumenia, aby cez ňu u jej Syna vyprosili milosrdenstvo. Ešte v pútnickej piesni z roku 1948 počujeme „Když tvá prosba prosí s námi, nemůže se nám tvůj Syn uzavřít“. A keď sú „mužské vlastnosti“ Božie príliš jednostranne zdôrazňované – len pápež Ján Pavol I. mal odvahu spontánne zvolať cez námestie sv. Petra „Bůh je (také) moje matka!“ – tu hľadajú „ženské a materské vlastnosti“, ktoré u Boha nenachádzajú, u „božskej Matky“. „Tvůj plášť je zlatý stan, utkaný z mateřské lásky. Rozprostři jej nad světem, aby nikdo nezůstal bez matky,“ spievame v tej istej mariánskej piesni. Aby tento názor opravili, navádzali hlbšie pohlížajúci pastieri cirkvi vo všetkých dobách k tomu, ísť „skrze Máriu ku Kristovi“. Avšak tento cenný návod autentickej kresťanskej zbožnosti slúžil rýchlo opäť k potvrdeniu postoja, ktorý mal byť pôvodne týmto návodom prekonaný. Namiesto druhých dvoch slov bola podčiarkovaná prvé dve: „skrze Máriu ku Kristovi“… Wolfgang Beinert, profesor katolíckej teológie v Regensburgu a medzinárodne uznávaný mariológ, k tomu píše: „Soteriologické problémy cirkvi od 12. storočia až do reformácie … mali za následok skôr bezprostredný prístup k jej osobnosti ako k veľkej prímluvkyni a prostrednici. S tým boli spojené aj formy a spôsoby mariánskej zbožnosti, dnes stále viac vnímané ako problematické, ktoré viedli aj zo strany reformovaných cirkví vôbec k odklonu od Márie.“ Najstarší mariánsky obraz ukazuje pozorovateľovi cestu k postoju viery, kde Ježiš Kristus stojí v centre; prišiel, aby nám priniesol „Svetlo“ od Boha, ktorý je „Láska“. Ne naposledy bol na Druhom vatikánskom koncile (1962–65) a v nasledujúcom pastierskom liste pápeža Pavla VI. o „pravom pestovaní a rozvíjaní mariánskej úcty“ tento pôvodný názor potvrdený ako autenticky kresťanský. Pri spätnom pohľade môže dnes Wolfgang Beinert písať: „V heslovitom súhrne sa teda dá povedať, že pozornosť kresťanov bola v prvých jedenástich storočiach vedená od Krista k Márii; medzi 12. a 20. storočím viedla cez Máriu ku Spasiteľovi. Teraz kresťania hľadajú s Máriou cestu k spoločnému Bohu, ktorého nám Pán hlásal ako trojjedinú Lásku.“
U kresťana by chýbalo to podstatné, keby žil bez Márie; to rovnako vyjadruje najstarší mariánsky obraz. Ježiš, hviezda, plná svetla, ktorá vyšla nad svetom, je tu znázornený spolu s Máriou. Máme pred sebou obraz Krista s Máriou.
Od ranných dôb si veriaci boli vedomí, že Mária má v dejinách Boha s ľuďmi veľký význam. Syn Boží mohol prísť na svet, pretože Mirjam z Nazareta sa spoliehala na volanie, ktoré bolo adresované úplne špeciálne jej. Ako k tomu došlo, že Boh ju zavolal a ona povedala Áno, to zostane a smie zostať navždy jej tajomstvom. Rímski kresťania 3. storočia poznali rovnako ako my z tejto udalosti len slová evanjelistu Lukáša (1,26–38), ktoré nie sú správou, ale skôr meditáciou a kázaním o začiatku príbehu povolania Márii. Johannes Bours, dlhé roky duchovný v kňazskom seminári, píše po premeditovaní tohto textu: „Není-li to něco neslýchaného, že Bůh nedisponuje svým Ano jako shora, ale že pro Boha je to něco jako rozhovor se svobodou člověka, poselství a dotaz k Márii – jaká to známka Bohem poskytnuté důstojnosti člověka! Bůh nechává své Ano uzrát v Ano člověka.“ Mária hovorí Áno. Na toto Áno sa orientovali ľudia od prvých kresťanských generácií až po naše dni. „Nech sa mi stane podľa slova Tvojho“ – to sú slová, ktoré sú pre nasledovanie sprvu príliš veľké, ktoré však sa stávajú meradlom a ktoré toho, kto ich počuje, stále znova počuje, môžu premôcť. Práve Máriino Áno vôbec umožnilo mnoho tisíc Áno. Tak mnohé „Som pripravený“ pre úplne osobné dobrodružstvo kresťanského života, tak mnohé „Tu som“ pre rehoľné povolanie alebo pre kňazské vysvätenie … uzrálo v hodinách zápasov a prosieb na Máriiných slovách.
Mariánske obrazy kresťanských storočí, obrazy Krista s Máriou, ukazujú, čo je viera: viac než pouhý „svetový názor“ a zachovávanie a zastávanie kresťanských obyčajov, ale dôverujúce a dôverné spoločenstvo medzi Bohem a človekom – ako Mariino a spolu s Máriou, „Matkou môjho priateľa“.
Mariánska zbožnosť v spiritualite Karmelu*
Kedykoľvek na to príde reč: v rozhovore o viere, v diskusnom krúžku exercičnej skupiny – téma „mariánska zbožnosť“ je stálou diskusnou otázkou. A nezriedka sa rýchlo vykrystalizujú pozície: ctitelia Matky Božej z Fatimy a Medžugorje na jednej strane, kritici v mene „feminismu“ na strane druhej, uprostred milovníci „krásnych starých mariánskych piesní“, tichí a „misionárski“ zástupcovia mariánsky ladených hnutí a spoločenstiev, k tomu všetci tí – v takom kruhu sa väčšinou najmenej dostanú k slovu – ktorí ešte hľadajú vyváženú, uskutočniteľnú mariánsku zbožnosť. Plní očakávania potom všetci hľadia na pátera, ktorý predsa patrí k mariánskemu rádu a asi nájde vysvetľujúce slová. Tedy, mnohými očakávané potvrdenie duchovnej tradície Karmelu nemôžem vždy podať, ale niekoľko orientačných pomôcok – to áno.
Sú to predovšetkým, to hovorím svojim diskusným partnerom, dva základné rysy, ktoré sa v tom ohľade tiahnu dejinami Karmelu. Prvý sa dá vyjadriť vzorcom:
S Máriou ako Mária pred Bohom
Už veľmi skoro sa vypráva v našom ráde legenda, že prý Mária spěchala po svätodušnom zážitku do karmelských hôr a vstúpila ku karmelitánom. Neskôr – hlavne v Španielsku – ju radi predstavujú v hnedom hábite a oblečenú do škapulíra. Mária je jedna z nás, chcú tým povedať; žijeme s ňou a ona žije s nami. Prví pustovníci zakladajú malý mariánsky kostol uprostred svojich pustovní, nazývajú Máriu svojou „Patronou (Matkou)“ a „Domina (Pani)“, čoskoro však aj svojou „Sestrou“ a seba samých „bratmi našej milej Pani z hory Karmel“. Od Márie chcú vyčítať, ako je možné sa otvoriť skutočnosti Boha a žiť s ním v trvalom spojení. S Máriou ako Mária stoja oni pred Bohom. – Škapulíř, ktorý chceli nosiť neskôr aj veriaci rôznych povolaní a stavov, sa stáva znamením tohto života, čosi ako „odznak“ tých, ktorí v mariánskom zmýšľaní odhaľujú svoj životný štýl.
Alžbeta z Dijonu napíše vo svojej duchovnej závete: „Zdá sa mi, že postoj Panny je vzorom vnútorných ľudí, t.j. tých, ktoré Boh povolal, aby bydleli v vnútri, v nekonečnej hĺbke svojej duše. Ako pokojne, ako usebrane sa ujímala všetkých úloh a udržovala sa v pohotovosti k nim! Ako boli predsa aj najvšednejšie zážitky prežiarené Božím svetlom.“
Terézia z Avily videla v Márii vzor odovzdania a pokory, Ján od Kríža nachádzal v nej uskutočnené to, čo mal pred očami ako cieľ (pozemského!) života: ona je tá, ktorá je stále a trvalo zjednotená so skryte prítomným Bohom.
V dobe, keď mariánska zbožnosť vyháňa zvláštne kvety, píše Terézia z Lisieux: „Jak ráda bych se byla stala knězem, abych kázala o Panně Marii… Zprvu bych byla ukázala, jak málo je znám život sv. Panny. Neměly by se o ní říkat žádné nepravděpodobné věci, věci, o nichž nejsme přesně zpraveni.“ Skutočná Mária ju zaujíma; nechce žiť so zbožne vykreslovanou ideálnou postavou, ale s Máriou z Nazareta, ako nám ju približujú evanjelisti. Takisto Terézia chce povedať: Mária je jedna z nás. Svätica z Lisieux je si „dobře vědoma, že sv. Panna je královnou nebe i země. Je však více Matkou než Královnou.“ Kriticky hovorí kazateľom a mariánskym ctiteľom vtedy i dnes: „Sv. Pannu nám představují často jako nepřístupnou. Měli bychom však ukazovat, že je napodobitelná…“
S Máriou ako Mária pred Bohom – v srdečnej láske a náklonnosti, a predsa vyvážene, bez preháňania a zbožne podávaných nezrovnalostí: to je spôsob, ako Otci a duchovní vzory Karmelu chcú uskutočňovať mariánsku zbožnosť.
Druhý základný rys z duchovnej tradície Karmelu, ktorý vo svojich diskusných krúžkoch predstavujem, by som chcel – iste pre mnohé uši sprvu trochu „provokatívne“ – formulovať takto:
Skrze Krista k Márii
U svätcov nášho rádu možno urobiť zaujímavé zistenie: Ján od Kríža vďačí Márii za záchranu svojho života v ranom detstve a už jej to nikdy nezabudne; Terézia z Avily a Terézia z Lisieux, jedna vo 12, druhá v 10 rokoch, prosia Máriu, aby im nahradila predčasne zosnulú matku, a zasväcujú jej svoj život, od Alžbety z Dijonu vieme, že sa jej na každej mariánskej slávnosti „zase svěřila a … vrhla znovu s neotřesitelnou důvěrou do její náruče…“ A predsa: v spisoch svätcov Karmelu, áno dokonca v ich listoch a osobných záznamoch sa Mária nevyskytuje! V šestisvazkovom súbornom diele Terézie z Avily je o nej reč len na desiatich miestach – vrátane dvoch dôležitých, troch nedôležitých; u Jána od Kríža na trinástich, pričom jedenásťkrát sa o Márii len zmieňuje; k výrokům u Terézie z Lisieux už citovaným pribúdajú už len nemnohé; u Alžbety sa rovnako nevyskytuje veľa a u Edity Steinovej sa, nehľadiac na krátke zmienky, skutočne hľadá márne. S tým sa zhoduje, že v reholi Albertovej, najstaršom duchovnom dokumente Karmelu, vzťah k Márii úplne chýba…
Podľa mojich poznatkov rádu svätcov to možno vysvetliť len takto: naši Otcovia a duchovní vzory žijú christocentricky a theocentricky, t.j. Kristus a trojjediný Boh stoja v strede ich zbožnosti. Kristus, Otec a Duch sv. sú vnútorní „partneri k oslovení“ ich modlitieb. Nemusí ísť teprve „skrze Máriu ku Kristovi“. (Táto známa formulácia chce pôvodne len povedať, že sa u Márie nesmie zastaviť, nikoli však, že každá cesta ku Kristovi musí viesť cez Máriu!) Poznali Vteleného ako Boha, ktorému sa môžu zveriť priamo, aniž potrebujú sprostredkovanie „Matkou plnšou porozumenia“ (aký to obraz Krista a Boha!). To sa potom primerane odráža v ich duchovných záznamoch. A pretože chcú iných priviesť rovnako k tejto christocentrickej zbožnosti, sú aj o Márii a mariánskej zbožnosti v ich listoch a náučných spisoch relatívne riedke a len skromné zmienky.
Svojím christocentrickým a theocentrickým životom sa však karmelští svätci dostávajú aj k Márii. Kto sa snaží o skutočného, biblického Ježiša Krista, ten nemôže pominúť jeho Matku!
Môj spolubratr P. Ulrich Dobhan OCD, dobrý znalec spirituality Terézie z Avily, zhrňuje jej mariánsku zbožnosť slovom: Mária je „Matka môjho priateľa“. Terézin „primus intimus“, „prvý a najvlastnejší“ partner jej najhlbšieho vnútra, zostáva Kristus, ale práve preto zostáva jej aj Mária dôležitou. Avšak potom nemusí byť považovaná za „neprístupnú Kráľovnú neba“; smie ostať veriacou, ktorá ako my sa musela pýtať, mohla sa polekať a mnohokrát nerozumela…; ona potom smie, ako nás učí druhé Vatikánum, ísť „cestou pútnika viery“, smie byť „pravzorom Cirkvi“ a „sestrou veriacich“.
Do môjho diskusného krúžku vstúpil pohyb: U jedných nadechnutie a: „Veď ja si predsa nestojím tak zle!“, u druhých vážne pokyvovanie hlavou – a hlavne otázky, úplne poctivé, dosiaľ zadržované otázky, ktoré sa teraz odvažujeme vysloviť…
* Druhá úvaha je z nedávno vyšlej knihy autora „Ehrlich fromm sein. Geistliches Leben aus den Quellen des Karmel (Byť čestne zbožný. Duchovný život z prameňov Karmelu), BennoVerlag, Leipzig“.
Z časopisu Karmelimpulse II/1993, str. 16–21
preložil Dr. Vojtěch Pola.
