Wilfrid Stinissen (1927–2013)
Najistejším znakom duchovného rastu je rastúce zmierenie. Dozrievajúci človek žije vo stále hlbšom zmierení. To sa na jednej strane týka vzťahu k druhm ľuďom – začiatočníci často súdia prísne a uplatňujú tvrdé zásady. Sami ich síce často zabúdajú plniť, o to horlivejšie však nútia druhých, aby ich dodržiavali. Na druhej strane je tu zmierenie so sebou samým – zmier medzi svätosťou a hriechom vo vlastnom vnútri. Učíme sa žiť so svojou hriešnosťou nie ako s niečím definitívnym, ale ako s provizóriom, ktoré je potrebné prijať.
Zrelá osobnosť žije tiež v zmierení najrôznejších hľadísk reality, mimo iného napríklad modlitby a práce. Čím bližšie pristupujeme k Bohu, tým viac sa približujeme k jednote protikladov – rovnako ako on. U Boha neexistuje rozdiel medzi prácou a odpočinkom. Čím viac žijeme v prítomnosti, tým jasnejšie vnímame čosi z Božej jednoty a harmónie. Tak aj my neustále skromne postupujeme vpred, nie priamočiare, ale po etapách, niekedy stúpame, a nobody klesáme, sme na vrchole, alebo na dne vlnitej krivky.
Práca potom postupne prestáva byť pouhým dodatkom bytia, ale sama sa mení v bytie a z neho vychádza. „Svätosť nemožno stavať na majetku, ale na bytí,“ tvrdí Majster Eckhart. Boh je bytie samo a nepoužíva sa k nemu rozprávať v spojení so slovesom mať. A ak k tomu predsa len dôjde, je presnejšie povedať o ňom, že nemá nič, než že má všetko. Otec dáva všetko, čo má, vo svojom Synovi a Syn sa dáva Otcovi. Obaja sú k tomu nútení Duchom svätým. Kde je láska, tam je dávanie. Kde je dokonalá láska, tam sa dáva všetko. Boh dáva všetko dokonca aj navonok: „Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorozeného Syna“ (Ján 3,16).
Čím dokonalejšie žijeme v prítomnom okamihu, tým lepšie pracujeme podľa Božieho obrazu – tým, že jednoducho sme. Pri takejto práci nehľadáme zásluhy a nesnažíme sa naplniť svoje sýpky. Jednoducho len sme, alebo inými slovami milujeme, dávame a slúžime.
Prevzaté z knihy: Kresťanská hlboká meditácia
Autor: Wilfrid Stinissen OCD
Vydalo: KNA
