Po sametovej revolúcii nám rozjasnila obloha nádeje nad všetkým, čo bolo determinované na zničenie a diskrimináciu. Vysvitla nádej, že kresťanské spoločenstvá opäť budú môcť žiť spoločne svoju spiritualitu a vytvárať spoločenstvo života – živé bunky farností, či celých miest. Nabitá sloboda je však veľkou skúškou vernosti voči svojmu životnému poslaniu, pretože sa dá prirovnať ku križovatke, ktorá ponúka veľa ciest.
Môj bývalý spolužiak mi raz povedal, pri vášnivej diskusii o tretích rádoch: „Nemá cenu kriesiť mŕtvoly! Tretie rády sú proste odpisané!“ Ja si však myslím, že „odpisaný“ je každý, kto ľahko nabýva, pretože aj ľahko stráca. Tiež hovoril, že v cirkvi sa objavujú stále nové hnutia a tým sa prý má venovať pozornosť. Istotne. Prinášajú nové aspekty a zaujímavé podnety, ale v tejto chvíli si každý musí položiť dôležitú otázku: Prečo som sa rozhodol žiť karmelitánsku spiritualitu?
Odpoveď môže byť rôzna. Ja sám za seba môžem povedať asi toto. „Chcem nasledovať Ježiša stúpaním na horu poznania Boha po ceste zdokonaľovania sa v modlitbe. Pred obrazom Panny Márie Karmelskej v Kostelnom Vydří som zo svojej slobodnej vôle sľúbil Bohu, že budem až do smrti žiť životom evanjelia podľa príkladu Panny Márie, ako to patrí karmelitánskej rodine. Je tomu už viac ako rok a musím priznať, že sa mi príliš nedarí žiť podľa karmelského ideálu.
Je veľmi jednoduché zaplatiť pár mincí a vstúpiť na palubu parníka k nedeľnej plavbe. Mnoho ťažšie je vyrobiť parník a uviesť ho do chodu. Na také „malé“ detaily sa ľahko zabúda. Je to výzva na zodpovedné zamyslenie nás všetkých.
Tento rok uplynie päťdesiat rokov od smrti Aničky Zelíkovej, o ktorej blahorečenie sa v Ríme snaží postulátor karmelitán Otec Redemptus Valábek, a my strácame vlastnú identitu? Ja viem, že jednoduchšie je hrať na gitaru a počúvať učenca, čerpať zo spoločnosti mladých, kvôli svojim ubúdajúcim silám, plávať po prúde, ktorý ma sám nesie… Napriek tomu pevne dúfam, že po exercíciách v Milevsku správne chápeme svoju karmelitánsku identitu. Být karmelitánom predsa znamená nehľadať Boha v veciach, vo vlastnom úspechu či uspokojení, ale každý deň znovu objavovať kúsok po kúsku tvár milujúceho Pána a byť stále prekvapovaný jeho tvorivou činnosťou.
Ak je vytúžená sloboda, čo nám bráni nielen sa stretávať, ale aj spoločne žiť? Nezáleží snáď aj na tebe, aby si sa rozhýbal, miesto hlúpých rečí o mŕtvolách tretích rádov? Veď Karmel má stále čo povedať mnohým ľuďom vo svete. Naša spiritualita je jednou zo základných farieb spektra duchovného života. Ona sama o sebe nemôže stratiť svoju identitu. O tú môžeme prísť len my, jednotliví ľudia. Výstup na Karmel je totiž náročný a môžu pri ňom uspieť len duchovne zdatní ľudia.
Kto chce namietať, že iba teoretizujem o spoločenstve, nech nastaví uši na počúvanie. Možnosť vytvoriť komunitu, v ktorej by mohli žiť bratia a sestry Karmelu vo svete (či už spôsobom zasväteného života, alebo inak), existuje! V súčasnej dobe sa ponúka jedna príležitosť, informácie dostanete u Otca priora v Kostelnom Vydří.
Stojíme na križovatke slobody…
Bože, ukáž mi cestu!
Petr (terciár)
