Wilfrid Stinissen (1927–2013)
Nie je možné žiť v prítomnom okamihu bez sústredenia a pozornosti. Ide o to, aby sme chodili po tejto zemi bdelí. Mali by sme sa naplno pustiť do toho, čo chceme robiť, a nepovoliť plytvanie silami. Byť Bohu úplne k dispozícii ako Mária: „Som služobnica Pána.“
Boh nám teraz dáva za úlohu niečo vykonať a my to máme vykonať tak dobre, ako je v našich silách. Nech robíme akúkoľvek prácu, je to posvätná činnosť a máme ju konať starostlivo a s úctou. Je to svätá liturgia, ktorou sme my sami.
Dokázali bychom si predstaviť, že by Ježiš svoje tesárske remeslo konal nedbalo? Alebo že by jeho práca bola poznačená nervozitou a ukvapením? Alebo že by si snáď pri hoblovaní dosiek čítal Bibliu a bol tak ponorený do modlitby, že by pracoval zle a že by to po ňom svätý Jozef musel opravovať? Môžeme veriť, že Ježiš pracoval v dielni s plným nasadením. Nešlo mu len o činnosť, ktorou vypĺňal čas, alebo len o čakanie na jeho kazateľské poslanie. Práci svojich rúk sa venoval rovnako vážne, ako neskôr uzdravoval chorých. Vedel, že jeho Otec pracuje a že on má pracovať s ním – nie preto, aby sa plietol do stvoriteľského diela, ale aby sa Otcovi odovzdal ako vhodný nástroj: „Môj Otec je až dosiaľ činný, aj ja som činný“ (Ján 5,17). A s akou láskou pripravovala Mária pre Ježiša a Jozefa jedlo!
Existuje falošná spiritualita – a do istej miery sa týka každého z nás –, ktorá rozdeľuje život na svätý a profánny: modlitba alebo chozenie na omšu je niečo posvätné, ale uvariť večeru, upratať alebo sa postarať o telesnú hygienu je nutne svetské... Nie, v skutočnosti je úplne všetko sacrum. Všetko je začlenené do posvätnej liturgie, ktorú konáme od rána do večera a od večera do rána. Áno, dokonca aj spánok je svätou činnosťou, a preto bol začlenený do modlitby: „usínam pokojne, sotva si ľahnem“ (Žl 4,9).
Ale nie je tiež mnoho činností, ktoré nevyžadujú našu pozornosť a ktoré konáme automaticky? Jíme, umývame sa, chodíme...? Nie je lepšie zabudnúť na to, že ich konáme a namiesto toho radšej myslieť na Boha? I to je samozrejme možné a je to oveľa užitočnejšie, než keď pri práci svoju fantáziou kdesi blúdime a dovolíme myšlienkam rozbiehať sa bezcieľne na všetky strany. Je tu ale ešte iná možnosť, ktorá v dlhodobejšej perspektíve vedie do hlbšej hĺbky, pretože so sebou nenesie riziko, že medzi prácou a modlitbou vznikne priepast. Spočíva mimo iného v zásade „rob to, čo robíš“, samozrejme en profondeur (do hĺbky).
V tom, čo robíme, hľadáme teda hlbšie dimenzie. Veď všetko je sviatosťou a symbolom. Evanjeliá nám ukazujú, ako sa Ježiš v styku s vecami a udalosťami díval na všetko v širších súvislostiach. Ako je on sám sviatosťou Otca a zjavuje ho, tak sú hmotné veci sviatosťou Ježiša: zviditeľňujú jeho život a lásku. Keď jeho pohľad utkví na vtákovi, ktorý zhromažďuje pod krídlami svoje mláďatá, poznáva v tom svoju lásku a pripomína si tým, že prišiel, aby zhromaždil v jedno to, čo bolo rozptýlené (srov. Mt 23,37). Keď pri putovaní po Galilei uvidel dozrievajúce pšeničné pole, nemusel odvracať pohľad, aby mohol myslieť na Boha. Veď obilnina sama zjavuje Božiu lásku, ktorú prišiel zvestovať a ukazovať: keď pšeničné zrnko odumrie, vydá hojné plody (srov. Ján 12,24). Nejde len o prirovnania typické pre básnikov a snílkov. Ježiš smeruje k samej podstate skutočnosti.
Žijeme-li aj takto, nedochádza k rozporom medzi prácou a myšlienkami na Boha. Dospievame do hĺbky zmyslu práce a sme v Bohu.
Z prevzatej knihy: Kresťanská hlboká meditácia
Autor: Wilfrid Stinissen OCD
Vydalo: KNA
