P. Saverio Cannistra, OCD
Príhovor na generálnej kapitule rádu karmelitánov 16. septembra 2013
Drahí bratia v Karmeli,
byť generálnym predstaveným rehoľnej rodiny je, ako viete, ťažká práca, a podľa môjho súdu z ľudského pohľadu nie je o čo stáť. Ale aj služba, ktorá so sebou prináša cvičenie sa v askeze a evanjelnej sebaodriekaní, prináša radosť a útěchu, a z nich by som v prvej rade spomenul príležitosť priamo a hlboko zakúšať celú krásu a bohatstvo našej rodiny. Asi málokto iný než otec, poverený byť jej predstaveným, môže s takým presvedčením a pochopením hovoriť o tom, aká je to milosť byť bratmi a sestrami v Karmeli, byť rodinou zhromaždenou spolu s Pannou Máriou okolo osoby Ježiša Krista.
Súčasťou tejto milosti je aj to, že ste ma pozvali k účasti na vašej kapitule, a ja vám z celého srdca ďakujem za česť a bratstvo, ktoré mi preukazujete. Musím povedať, že po takmer piatich rokoch spoločnej cesty generálnej rady Vášho rádu a generálneho definitoria nášho rádu sa medzi vami cítim ako doma. Deň po dni viac objavujem, že Karmel je domom s mnohými pokojmi, s omnoho viac pokojmi, než som si myslel. I ja môžem povedať s veľkoleposťou kniežaťa z románu Gattopardo,1 že bývam v paláci, v ktorom ešte nepoznám všetky izby. Ale hneď – aby som zabránil nedorozumeniam – dodám, že som pripravený poskytnúť ich časť k dispozícii tým, ktorí ich potrebujú, ako nám navrhol pred niekoľkými dňami pápež František.
Srdce karmelitánskeho poslania
Stredom úvah vašej kapituly je téma poslania2 Karmelu v dnešnej cirkvi a v dnešnom svete. Svätý Otec vo svojom hutnom posolstve, ktoré Vám adresoval, povedal niečo, čo sa ma hlboko dotklo: „Srdce karmelitánskeho poslania pre dnešnú dobu sa nachádza vo vašej Rulke (tj. v texte ruľky).“ To je pobídka k tomu, aby sme to naozaj nové hľadali v samom srdci našej identity, ktorá – aj keď zostáva stále rovnaká – v priebehu storočí do seba pojíma problémy a príležitosti, radosti a úzkosti každej epochy a generácie, a tak sa vyvíja a zreje. Myslím, že to je metodologicky presná pobídka, ktorej by sme mali načúvať a ktorú by sme mali oceniť.
Často máme v dnešnom meniacom sa svete a kultúre strach niečo [naozaj] zmeniť a inovovať. Hľadáme rýchle riešenia problémov, s ktorými sa stretávame, a skoro sa predháňame so svetom v jeho orientácii na výkon. V skutočnosti ale jedinými opravdivými riešeniami sú tie, ktoré sú výsledkom určitého procesu, prehlbovania a zrenia nás samých; a taká cesta je nutne skôr pomalá. Skôr, než sa spýtame: „Čo máme robiť?“, je lepšie položiť si oveľa radikálnejšiu otázku, ktorú pokladá sv. Terezie v Ceste k dokonalosti (4, 1): „Akými máme byť?“3 V tomto smysle chápem, prečo pápež vybízí karmelitánov k ceste, ktorá dospievá k misii skrze kontempláciu. Je to cesta radikálna, cesta odriekania, vzdialená lákadlám tohto sveta. Ale práve preto umožňuje načúvať Božiemu slovu, osvojiť si jeho logiku a zdieľať jeho múdrosť.
Celá karmelitánska ruľa je srdcom a základom nášho poslania, pretože všetko je v nej zamerané na život „v poslušnosti voči Ježišovi Kristu“, teda vo vzťahu s Ním, bez výhrad, podmienok, bez obmedzení. Je to život „uchvátený“ Kristom, ním zranený, ako hovorí Ján od Kríža, a preto živý iba v Ňom a s Ním. Dúfam, že synu svätej Terezie odpustíte tieto mystické dôrazy, ale verím, že poslanie Karmelu skutočne má tento prízvuk, toto mystické zafarbenie.
Dovoľte mi v tejto súvislosti malú historickú odbočku. Zdá sa mi zaujímavé a nie náhodné, že nejobdivovanejšie moderné zobrazenie mystickej skúsenosti, teda Berniniho Extáza svätej Terezie, sa nachádza v mieste tesne spojenom s históriou misií. Ako mnohí z vás vedia, náš rímsky kostol Santa Maria della Vittoria bol spoločne s tamojším kláštorom pôvodne postavený za tým účelom, aby v ňom sídlil seminár pre misie nášho rádu. A to práve na mieste, kde existovala kaplnka zasvätená sv. Pavlovi, apoštolovi – misionárovi par excellence. Po bitke na Bielej hore roku 1620 bol titul kostola svätého Pavla zmenený na Santa Maria della Vittoria. Seminár pre misie tu ale zostal asi päťdesiat rokov, od r. 1613 do r. 1663, kedy bol presťahovaný k bazilike San Pancrazio. Preto Bernini, keď v rokoch 1647 až 1652 vytvoril mramorové súsošie znázorňujúce extázu svätej Terezie, dokázal ho dobre zasadit do kostola, navštevovaného misionármi, ktorí by mali dať svoj život, aby niesli evanjelium do krajov na tú dobu nesmierne vzdialených, ako boli Perzia a Goa v Ázii, či v Európe Krakov a Praha. A tak sila lásky k Kristovi, zobrazená Berninim vo vzostupnom pohybe mystického vytrhnutia, bola umiestnená pred mladých misionárov ako zdroj inšpirácie a predmet kontemplácie. Pretože ich povolaním je ukazovať naliehavosť oné lásky iným spôsobom – tým, že sa vydajú na periférie sveta, aby dospeli aj k tým najvzdialenejším ľuďom a objali ich. V oboch prípadoch – vo vertikálnom mystickom povznesení svätej Terezie aj v geografickej expanzii karmelitánskych misionárov – je obsiahnutý a osvedčuje sa rovnaký fenomén: prijatie Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježiši Kristu, umožňuje prelamovať schémy, prekonávať obmedzenia a prekračovať hranice, a to s mystickou hbitosťou.
Pokračovanie v nasledujúcom čísle.
Z taliančiny preložila Martina Vintrová.
