P. Saverio Cannistra, OCD
Prekonať hranicu
Myslím, že keby sme mali povedať, čo je to misia,1 a to tak, aby sme vyjadrili nielen jej teologickú dimenziu, ale aj jej existenciálny dopad, povedali by sme, že o misii ide vždy, keď stojíme pred nejakou výzvou „prekonať hranicu“. Podvedome spájame misii so skúsenosťou cesty a dobrodružstva. V skutočnosti je však misia charakterizovaná prechodom z územia, ktoré nám patrí, na územie, ktoré je nám cudzie a o ktoré usilujeme. V tomto smere existujú – a je potrebné prekonať – hranice nielen geografické, ale aj spoločensko-ekonomické, kultúrne, etnické a – stále častejšie – generačné. Z prekonávania hraníc máme strach. Tento čin vyžaduje odvahu zdolať odpor okolia, vnútornú silu k tomu, aby sme sa vzdali toho, čo je nám zajištením a ochranou, a predovšetkým vyžaduje túžbu dosiahnuť k druhému človeku, urobiť zo seba blížneho.2
Ale predovšetkým je misia počin teologálny, ktorý robia nie tí, ktorí sú ľudsky silní a cnostní, ale ide skôr o počin chudobných, ktorí veria, čiže zverujú svoj život do rúk Boha, o ktorom vedia, že je miluje a sprevádza.
Tento teologálny koreň misie by som chcel zdôrazniť. Kresťan či rehoľník nie je misionárom, pretože chce jím byť, nie je misionárom iba preto, že je vnímavý k sociálnym otázkam, pretože chce žiť životom chudobnejším a radikálnejším, alebo preto, že má rád dobrodružstvo, anebo potrebuje nejako utiecť z ťažkostí, ktoré prežíva v prostredí okolo seba. Isté, v rozhodnutí pre misie i motivácie tohto typu často pôsobia a majú svoju hodnotu, ale – rovnako ako všetky ostatné „ľudské“ dôvody – potrebujú očistiť a dospieť. Najautentickejšie a najradikálnejšie uchopenie misie nepochádza z tela, ale z Ducha, to znamená z pút, ktoré nás spájajú s Kristom. A preto nie je možné byť opravdivými kresťanmi a nebyť misionármi. Som misionárom tou mierou, že už nepatrím sebe, nie som už pánom svojho života, ale dostávam ho od Neho, obnovený čo do jeho zmyslu a toho, ako rozumiem sám sebe. Moja misia je predĺžením misie Ježiša Krista, ktorú uskutočnil voči mne, keď prišiel až ku mne, stretol sa so mnou a prostredníctvom zmluvy, ktorá mení beh môjho bytia, mňa urobil svojím. Ak svoj život už nežijem sám ako jednotlivec, ale jediným zmyslom môjho žitia je, aby to bol „život v Kristovi“, ako hovorí sv. Pavel,3 je nemysliteľné, aby taký život nebol chápaný ako misia, vyslanie. To, čo hovorí von Balthasar o Ježišovi: že jeho osoba sa zhoduje s jeho misiou, čiže že jeho bytie je skutočne bytie-poslanie, to platí aj pre každého človeka, ktorý žije v Kristovi, pre každého, kto je novým stvorením, novonazareným ako úd Kristovho tela.
Tieto kristologické a antropologické úvahy nie sú pouhou špekuláciou. Slúžia nám na to, aby sme za základ misie znovu položili prislúženie k Ježišovi Kristovi, zmluvu s Ním, poslušnosť Jeho vôle. Tak ako povolanie neznamená vyvoliť si, ale byť vyvolení, tak ani misia nie je naše rozhodnutie, pri ktorom by sme vyrazili dopredu vyzbrojení odvahou a dobrou vôľou, ale je to poslušná odpoveď tomu, ktorý nás posiela, nevybavené ľudskými istotami, nevybavené prostriedkami ani cnosťami, ale skálopevne ukotvené jeho prísľubom: „Ja budem s tebou.“4
Je teda ľahké pochopiť, že misia musí silu a motiváciu, svetlo a rozlíšenie neustále čerpať z dialógu „misionára“ s Pánom, ktorý ho poslal. Príliš často si myslíme, že misia je nejaké dielo, ktoré máme urobiť a rozvíjať podľa ľudských mierok, a nedávame priestor tomu, čo nám chce povedať Pán, čo nám navrhuje v tichu modlitby, v hlbinách nášho svedomia alebo tiež v rozlíšení našej komunity, zhromaždenej v Jeho mene, a o ktorej nám sľúbil, že bude prítomný uprostred nej. Postupujeme-li iba podľa svojich zvyklých schém, riskujeme, že nespatríme ďalšie možnosti toho, ako byť prítomní (v súčasnom svete) a hlásať evanjelium, možnosti pravdepodobne viac prorocké a viac zodpovedajúce nášmu karmelitánskemu povolaniu.
Bázlivá misia
Priznávam, že keď som počas týchto rokov (svojho pôsobenia v úlohe generálneho predstaveného) cestoval po (celom) svete, stretol som sa s mnohými spolubratmi, ktorí tvrdo pracujú, obetavo sa snažia zabezpečiť veriacim hlásanie Slova, katechézu a sviatosti, a to všetko v situáciách niekedy veľmi nesnadných, s desiatkami pešo nachodených kilometrov, v horúčave či zime, navzdory chorobe a strastiam života, postrádajúceho pohodlie nášho západného sveta. Za to všetko Bohu a svojim bratom ďakujem. Súčasne ale nemôžem skryť pocit, že misia tak má často podobu pastoračnej práce vo farnostiach, ktorú pomáhame miestnej cirkvi, keď kňazov je málo a veriacich mnoho. A nie je patrné, v čom spočíva to špecifické či nové, čím sa vyznačuje misia. Evidentná je rozdielnosť, plynúca z rôznych sociálno-ekonomických a kultúrnych podmienok, ale spočíva misia iba v tom? Ide iba o to preniesť do ďalších miest to, čo robíme v našich kostoloch na Západe? Napokon aj v našom starom svete, ktorý má antickú kresťanskú tradíciu: stačí to, čo robíme v našich kostoloch a komunitách, aby sme to považovali za misiu? Aké hranice máme prekročiť, ak je to určujúci znak opravdivej misie?
Možno sa vám to bude zdať trochu zvláštne, ale ja nedokážem oddeliť myšlienku prekonania, prekročenia hranice od skúseností boja. Hranice sú obvykle chránené a nemožno ich prekročiť bez toho, aby sme vstúpili do boja s ich strážcami, s tými, čo nás držia v oddelenosti. Rozdiel medzi obvyklou pastoráciou, pokojnou administratívou vytvorených cirkevných štruktúr, a medzi misiou, spočíva podľa môjho názoru v onom boji. V tomto smysle uskutočňuje misia Ježišova slová: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč“ (Mt 10,34). Ježišov meč zjavne znamená vzburu proti nepriateľom človeka a Božieho zámeru. Že Ježiš priniesol meč, je pravda až do takej miery, že Ježiša zabili. Jeho misiu/poslanie chápali ako skutočné nebezpečenstvo, ako niečo, čo podkopáva existujúci poriadok, a čo preto musí byť zastavené za každú cenu. Vieme tiež, že nasledovať Ježiša až k tomuto je možné len vďaka daru Ducha svätého, ktorý dokáže bezbranné a slabé ľudí premeniť na vzory sily a odvahy.
Keď hovorím, že kresťanské poslanie v sebe vždy obsahuje aspekt boja, konfliktu s nepriateľskými silami, nevyslovujem žiadnu teologickú alebo ideologickú opciu. Ide mi o to našu kresťanskú existenciu zasadiť do histórie a pripomenúť silu dopadu, ktorý má vo svete hlásanie či proste svedectvo o kráľovstve Božom a o evanjeliu Ježiša Krista. Keď myslím na oblasť, ktorá momentálne vo svete vzbudzuje najväčšie obavy, na Stredný Východ, nemôžem zabudnúť na kresťanských svedkov, ktorí tu zomreli, keď bojovali pokojný boj prostého spoločenstva, ktoré prekračuje (prevažne) hranice (jednotlivých) náboženstiev. Samozrejme myslím zvlášť na mučeníkov z Tibhirine, ale nie len na nich. Určitým spôsobom totiž každý, kto naozaj miluje, riskuje. Vstupuje na územie, ktoré si druhý chráni, a približuje sa „hrozivo“ tomu druhému. Toto priblíženie sa je možné len za podmienky, že ľudskosť druhého človeka oddelíme od toho, čo je spútava. V tomto smysle nemôžu misie a zvestovanie evanjelia nezahŕňať tiež „oslobodenie“ človeka od toho, čo ho zväzuje a oddeluje od jeho vlastného ľudstva.
Zdá sa mi, že v tomto smysle je naša misia poněkud „bázlivá“, poněkud ustrnutá, zkostnatelná v rámci obvyklej pastorácie vo farnosti a sviatostnej pastorácie. Ako by jej chýbal „oheň“ Eliášov alebo ten, o ktorom hovorí Ježiš: plameň, ktorý človeka osvetľuje a rozohrieva, ale tiež pálí všetko, čo sa staví proti Božej vôli. Sám seba sa pýtam, či v sebe máme tento oheň, či sa z neho nestal len akýsi (malý) plamienok, ktorý dymí pod vrstvou popola. Musíme ten oheň rozfúkať, alebo lepšie: nechať Ducha svätého, aby do neho zavanul. Aby ten plameň v nás znovu vzplanul a mohol vyšľahnúť do nášho okolia.
Pápež František vyzýva celú cirkev, aby „vyšla sama zo seba“. Cirkev, ktorá sa zaoberá sama sebou, prehliada sa v zrkadle, onemocnie, zrezaví. Živou a zdravou činí cirkev to, že vychádza k druhým v dynamizme misie. Pápež František ešte ako kardinál Bergoglio hovoril, že Ježiš, ktorý je vo vnútri cirkvi a vo vnútri každého kresťana búši nie z vonku, ale zvnútra, aby sme Mu otvorili dvere a pustili Ho von, nechali Ho pokračovať v Jeho misii voči svetu, voči tým najvzdialenejším perifériám. Je potrebné, aby sme znovu objavili radosť, silu a odvahu evangelizovať, zvestovať dobrú správu, ktorá nepredstavuje predovšetkým nejakú náuku, ale osobu, ako nám to toľkokrát pripomínal pápež Benedikt. „Evangelizovať znamená prinášať druhým radostnú zvesť o spáse a touto radostnou zvesťou je jedna osoba: Ježiš Kristus. Keď sa stretnem s Ježišom a pochopím, až do akej miery ma Boh miluje a On mi prináša spásu, zrodí sa vo mne nielen túžba, ale aj potreba, aby ho poznávali druhí.“5
Karmel, práve vďaka tomu, že sa sústreďuje na vzťah s Ježišom, s jeho vzkrieseným ľudstvom, môže významne prispieť cirkvi čo do jej misie a novej evangelizácie. Terezii od Ježiša, Terezii od Dieťaťa Ježiša a mnohí naši bratia a sestry nám to ukazujú a volajú nás k dosiahnutiu vrcholov nášho povolania. Je ľahké strácať odvahu, je častým pokušením znižovať latku, zmenšiť svoj horizont na domáce rozmery, v ktorých máme pokoj. Ale preto sme na Karmel nepřišli. Prišli sme, aby sme milovali, a k tomu nemožno dôjsť, aniž dáme svoj život na svedectvo o tom, ako veľmi je tento život milovaný a hodný lásky.
Z taliančiny preložila Martina Vintrová
