P. Jerzy Zielinski, O.Carm.
Nie je to bez dôvodu, že sa nám odporúča čítať evanjelium ráno a nie večer. Čítanie evanjelia by nás nemalo uspávať, ale trhať ako dynamit hradby nášho prízemného egoizmu.
Pre každého z nás je užitočné si pripomenúť, ako veľmi sme naklonení posudzovať seba inak ako svojich blížnych. Také konanie sa Pánu Bohu nepáči a je nebezpečné pre našu spásu. Nemôžeme predsa používať inú mieru lásky pre seba a inú pre svojich blížnych. Milovať blížneho ako seba samého je najväčším prikázaním po záväzku lásky k Bohu. Je to akoby strom o dvoch častiach, z ktorých jedna je zakorenená v pôde, druhá časť rastie nad zemou. Zničíme-li korene, zahynie koruna; podetneme-li korunu stromu, odumrú korene. Nechcem-li darovať blížnemu lásku, ktorej sa domáham pre seba, som ako zaslepenec, ktorý ničí korunu stromu a tým ničí aj jeho korene, t.j. seba samého.
Hlasno prejavujeme túžbu po ľudskom porozumení, voláme po priateľstve medzi národmi, ale pritom sami nevieme žiť v jednote s jednotlivými ľuďmi. Opakovane sa domáhame, aby bolo viac dbané na morálku mládeže, ale náš vnútorný život je v rozpore s tým, čo požadujeme od druhých.
Vyčítame blížnym sebemenší nedostatok pozornosti z ich strany, ale svojím neláskavým posudzovaním prekračujeme oveľa väčšie prikázanie – prikázanie Božie, ale to je nám ľahostajné.
U iných nám vadí trieska, ale vo svojom vlastnom oku nosíme trám. Odvolávame sa na evanjelium, keď chceme poukázať na cudziu neprávosť, ale bojíme sa do neho nahliadnuť, keď by nám malo pripomenúť našu vlastnú chybu.
Ježiš, tesár z Nazaretu, ktorý dlhé roky pracoval so drevom, vedel presne, aký je rozdiel medzi trieskou a trámom. Ak On užil tohto prirovnania, aby nám obrazom priblížil monštruoznosť nášho vyjadrovania sa o druhých, je najvyšší čas, aby sme si uvedomili, aký nespravodlivý je súd, ktorým posudzujeme svojich blížnych.
Aby sa niekto stal sudcom, musí najprv študovať predpisy a právo, aby vedel, čo je zlé a čo je dobré v ľudskom konaní. Musí složiť skúšku, prejsť špecializáciou a praxou. To ale nestačí. Zodpovedná vyššia inštancia mu musí prikázať miesto pôsobenia.
Predstavme si človeka, ktorý nestudoval, nemá titul ani oprávnenie, ako si na svoj dom umiestni tabuľku: „Štátny“, „Okresný“ alebo „Mestský súd“. Všetci by sa mu vysmiali.
Ale máme-li odvahu, zasmejeme sa i na sebe. Veď sme si už toľkokrát prisvojili právo súdiť a odsúdiť, a to i v duchovných veciach, ktoré pozná a môže roz súdiť len Boh. On si to právo vyhradil pre seba kategorickým výrokom: „Nesúdte!“
Aby človek mohol kohokoľvek odsúdiť, musel by najprv preskúmať jeho previnenie, vypočuť svedkov, porovnať ich výpovede a vypočuť obžalovaného.
A my máme odvahu súdiť bez svedeckých, aniž by sme vypočuli stanovisko svojho blížneho. Neobyčajne ľahko vynášame nespravodlivé výroky napravo i nalavo, oháňame sa informáciami z druhej ruky a považujeme sa za autoritu určenú k posúdeniu, v ktorom oku je vidieť triesku.
Naše slová sú akoby ovocím, ktoré rastie a dozrieva v našom srdci. Ježiš nám prikazuje skúmať to, čo pronáša, pretože vtedy si uvedomíme, čo sa skrýva v našom srdci, aké je. Máme-li hovoriť, ať je každé naše slovo dobré a užitočné. Múdrejší sú tí, kto hovoria tak stručne, ako by písali telegram, ktorí uvažujú o každom slove a rozmýšľajú sa, či majú premluviť alebo radšej mlčať, a pokiaľ je už treba o niečom premluviť, teda ako.
Židovská i kresťanská tradícia pripomínajú, že až nás Boh bude súdiť, nameria nám tou mierou, ktorú každý z nás v živote používal v posudzovaní druhých.
Je preto potrebné zapamätať si Kristovu výzvu, aby sme dbali na každé slovo, ktoré vyslovíme, a mali na zreteli spôsob súdu i mieru lásky vo vzťahu k druhým ľuďom.
Z poľského časopisu W cieniu Karmelu č. 2/95 máj–jún 1995
Preložila R. Kouřimová
