„S chudobou a hriechmi vo svete sa už neznepokojujem.“
(Prvý rozhovor, 6)
Denne sme konfrontovaní prostredníctvom médií so zlom, ktoré pôsobí niekde na svete človek človeku. Aj „priemysel zábavy“ stavia svoj program do veľkej miery na násilí a zlobě. Obchod so zlom, ktorého je človek schopný, áno vôbec s celou chudobou a núdzou tohto sveta, je na vzostupe. Vízie hororu budúcnosti sa maľujú na stenu: že neznáme vírusy spôsobujú choroby, že nepoučiteľní ľudia produkujú ničivý materiál nesmiernej ničivej sily, že … A životný pocit sa vyznačuje strachom. Starosť o zamestnanie, rastúci nájom a životné náklady a dalšie starosti vás ovplyvňujú…
Tu čítame v jednom zápise rozhovoru o bratovi Lorencovi: „Povedal, že stále počuje hovoriť o chudobe a hriechu a že sa tomu nediví; že to chápe, keď vidí, akého zla je hriešnik schopný. Modlí sa za neho, avšak pretože vie, že Boh môže zlomu pomôcť, kedykoľvek chce, už sa tým neznepokojuje.“
„Neznepokojuje sa tým“ – neznie to, aspoň dnešným ušiam, zrovna ako útek alebo pohľad inam?
Brat Lorenc nezavírá v žiadnom prípade oči pred „chudobou a hriechom“. Naopak: žasne nad tým, „že toho nie je viac“! Jeho pokoj pochádza z toho, že na jednej strane vie z vlastného sebapoznávania, „akého zla je hriešnik schopný“, a na druhej strane môže veriť tomu, že Božie milosrdenstvo a Božie áno k tomuto svetu je väčšie ako všetko zlo a všetky nešťastia dokopy. Nemusí si nad tým všetkým zoufať, pretože má pohľad božsky milosrdný. Viera v Božie bezpodmienečné odpustenie mu umožňuje bezstarostný styk s propastmi ľudského srdca a z toho plynúceho zla. Ale má to byť všetko, čo môžem robiť – so zreteľom k nešťastiu, ktoré si navzájom spôsobujú ľudia v tak hroznej miere? Už to je veľa! Naozaj nie je najrozumnejšie prenechať Bohu všetku „chudobu a hriech“ a už si s tým nerobiť starosti? Je lepšie lámať si hlavu a srdce tísnivými otázkami? Čo môže ešte človek urobiť dobrého, keď v jeho myšlienkach a pocitoch je len temno, len strach a starosť, nárek a obžaloba?
Brat Lorenc si mohol touto trpezlivosťou uchovať pohľad na to, že vedľa zla je aj dobro, že realita tohto sveta je viac, než čo opakovane oznamujú poplašné správy. Nie je to bezprávie, že správy o krásnych a dobrých stránkach života sú tak zahanbujúco zanedbávané? Kvôli svojmu vlastnému srdcu si nesmieme upierať dobro!
V tomto postoji, s dôverou v milost Božiu a s pohľadom aj na svetlé stránky sveta, nachádzal brat Lorenc silu konať dobro, ktoré mohol. Ako on, ani ja nemôžem zmeniť celý svet a v mnohých ohľadoch ani sám seba. Avšak malé „veľké zázraky“ sú možné tomu, kto do seba vpustí dôveru v Boha a v svetlo, ktoré je v jeho svete.
Arabská rozprávka, s jej výrokom by určite brat Lorenc súhlasil, vypráva o malom mrznúcom dievčati, ktoré ide po ceste bez jedla a bez nádeje. Muž, ktorý to pozoruje, vyčíta Bohu: „Ako to môžeš dopustiť?! Prečo proti tomu niečo neurobíš?“ Nejakú dobu, rozpráva história, Boh nehovoril nič; ale v noci mu odpovedal: „Niečo som predsa proti tomu urobil: stvoril som teba.“
P. Thomas Röhr OCD
„Človek umiera len raz!“
(List 1)
Upozorňovať niekoho na to, že raz umrie, svedčí buď o prostoduchosť – veď to je predsa otrepaná pravda – alebo o nechuti! Veď kto by rád, aby sa mu pripomínalo umieranie? Nedeláme všetko, aby sme umieraniu a myšlienku na to držali čo najďalej od tela? Už naše opisy pre umieranie sú zradné: „Keby sa mi stalo niečo zlého…“, „Stalo sa najhoršie…“ atď. Alebo naše reakcie na správu o úmrtí blížneho: robíme, ako keby sa to nemalo stať, aby niekto umrel. Brat Lorenc by nechcel šíriť ani otrepané pravdy, ani nechutnosť. Keď žene, ktorú duchovne vedie, píše: „Dajme pozor: človek umiera len raz!“, chce ju motivovať k realistickému pohľadu na život.
Ak už je skutočnosťou, že človek jedného dňa zomrie, potom nejde o to, túto celkom istú skutočnosť, ktorá v každém prípade nastane, potlačiť alebo robiť, akoby vlastne nebola. Nie sú realistickí a striedmi tí ľudia, ktorí smrť zatláčajú a vôbec k sebe nepúšťajú. Realisti sú skôr tí, ktorí prijímajú aj smrť a dovedú ju zabudovať do svojho životného projektu; pre ktorých je normálne, že ich život skončí smrťou; ktorí to bez zarputilosti berú na vedomie, ale snažia sa žiť vedome podľa toho.
Kto má smrť pred očami, stane sa v každom ohľade realistom. Uvidí veci v ich pomíjivosti: všetko, čo ho obklopuje, seba samého, celý život. Nedá sa preto zväzovať tým, čo je ohraničené, konečné, vetché. Bude sa vedomejšie pýtať na to, čo prežíva…
Taký realizmus sa môže v živote človeka stať novým začiatkom. Myšlienka na smrť odkrýva našu obmedzenosť a dáva nám možnosť pravdivo vnímať skutočnú veľkosť Boha. K tomu chce v každém prípade pozvať brat Lorenc. Chce viesť k opravdovému životu, v ňomž smrť nemusí byť potláčaná, ale stáva sa východiskom živého viery, života v prítomnosti Božej, a tým nácvikom konečného a večného stretnutia s ním a s bližnými, ktoré začína smrťou. A brat Lorenc vie zo skúsenosti: „Keď Boh nájde dušu, ktorou preniká živá viera, zahrnie ju hojnosťou svojej milosti. Je to ako príval, ktorý človek zadržiaval a ktorý sa potom, keď sa mu dá voľný priebeh, vyleje so silou a hojnosťou“ (tamže).
Realizmus voči smrti a pomíjivosti sa pre život vypláca! Preto: „Nezdržujme už tento príval…, veďme do seba, zlomme túto hráz, pomôžme milosti prevalit sa, dožeňme zase stratený čas; možno nám zostáva už len málo času žiť, smrť je nám v pätách, dávajme pozor: človek umiera len raz!“
P. Ulrich Dobhan OCD
„Môj život je neustála radosť.“
(Štvrtý rozhovor, 47)
Keď sa listy a záznamy brata Lorenca r. 1692, niekoľko mesiacov po jeho smrti objavili v tlači, poznamenal vydavateľ v úvode: „I keď si smrť v poslednom roku vzala mnoho bratov z rádu bosých karmelitánov, ktorí svätým umieraním ukazovali bohatstvo svojho života, chcel Boh obrátiť zrak ľudí zvlášť na jedného, na brata Lorenca. Pri jeho smrti zažiaril lesk jeho vnútra jasným svetlom, ačkoliv sa bratr Lorenc s pílivom snažil počas celého života bližních na seba neupozorňovať.“
Čo zažiarilo jasným svetlom a obracalo pozornosť blížnych na tohto prostého rehoľného brata, sa dá opísať najlepšie ako „spokojnosť“, „radostnosť“ a „radosť“. Brat Lorenc žil radosť, ktorá bola tak príťažlivá, že aj iní po nej pociťovali túžbu. Jeho partner v rozhovore hovorí, že mu brat sám hovoril, že „trávi svoj život v neustálej radosti“. Ktorý človek, ktorý kresťan to môže o sebe povedať?
Pýtame-li sa po dôvode jeho radostného životného postoja, narážame opäť na podstatné tajomstvo jeho života: život v prítomnosti Božej. Pretože pre neho Boh nebol len „predmetom viery“, ale skutočným, aj keď skrytým životným druhom, bola aj Božia láska a milosedenstvo pre neho skutočné. Tak vedel, že Boh ho chce a berie ho, a mohol sa pozerať na svoje nedostatky a neobratnosti s humorom. Keď musel plniť úlohy, ktoré mu nesedeli, nestrácal radostnú odvahu, pretože ich mohol konať v každém prípade s láskou – a to pred Bohom platí. Pretože mal dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo, nemohli mu ani zlyhania a hriechy vziať hlbokú radosť srdca. A ťažkosti všedného dňa a všetko utrpenie jeho i sveta sa mu v tejto radosti u Boha stávalo ľahkým.
Jeden očitý svedok vypráva po Lorencovej smrti: „Radosť nebola patrná len v jeho tvári, ale aj v jeho spôsobe, ako hovoril – čo mníchov, ktorí ho navštevovali, naozaj prinútil pýtať sa ho, či predsa netrpí. Odpusťte mi, hovoril im, trpím. Mám bolesti, ale môj duch je spokojný.“ (Život, 25)
„Radostnejšie piesne by ste mi mali spievať, aby som mohol veriť vášmu Spasiteľovi“, napísal raz Nietzsche kresťanom do rodokmenu. U brata Lorenca by našiel to, čo postrádal.
S. Waltraud Herbstrith OCD
Ako brat Lorenc písal svoje postrehy
Písal tak vznešené a krásne veci ako o veľkosti Božej, tak o jeho nevysvetliteľnom zdieľaní Jeho lásky dušiam, že tí, ktorí spoznali jednotlivé listy jeho spisov (požičal ich s podmienkou, aby mu ich čo najskôr vrátili), boli nimi tak nadšení a povzbudení, že o nich hovorili s obdivom. Ale jakkoli ich starostlivo skrýval, predsa sa podarilo uchovať niektoré úseky, podľa nichž litujeme, že ich nemáme viac. Veď dá-li sa z toho mála, čo nám zostalo z jeho listov a pokynov, usudzovať na všetko ostatné, sme oprávnení k domnienke, že – ako vyhlásil sám jednomu zo svojich priateľov – jeho malé diela hovorili vždy o vylievaní Ducha svätého a pôsobení jeho lásky. Niekedy ich uložil na papier, ale keď napísané porovnával s prežívaným, pokladal to za tak menejcenné a tak ďaleko vzdialené svojim vznešeným pocitom, ktoré mu dávali zakúšať veľkosť a dobrotu Božiu, že sa často cítil nútený to hneď roztrhnúť. Trhal svoje dielo tým radšej, keď ich písal len preto, aby si sám uľavil, aby dodal svojmu duchu vzlet a aby rozšíril svoje srdce a svoju hruď, ktoré boli príliš tesné pre Boží oheň, ktorý ho stravoval a nechal ho nekonečne trpieť, tak ako misa, ktorá nemôže pojať všetky tie vody, a pritom sa snaží nechať ich pretekať.
(Joseph de Beaufort, priateľ brata Lorenca, v roku 1692
v: Eloge auf Bruder Lorenz von der Auferstehung, 41.)
Z originálu Karmel-Impulse 5, IV, 5–9, 1995 preložil dr. Vojtěch Pola.
