Slovo „večnosť“ už dávno nie je populárne. Či nepatrí večnosť k tomu známemu opiu, ktoré omamuje človeka a bráni mu angažovať sa v súčasnosti a venovať svoje sily svetským úlohám? Napriek tomu, že sláva marxizmu už pominula, jeho zásady nás stále ešte ovplyvňujú. Bojíme sa úteku pred skutočnosťou. Je toho toľko, čo robiť tu a teraz v prítomnosti. Nie je múdrejšie vykonať, čo je možné, už teraz na mieste, než snívať o neistote večnosti? – Takéto úvahy sú dôkazom, že naše ponatie o večnosti je chybná.
Čo je večnosť?
Zamyslime sa najprv nad tým, čo večnosť nie je. Večnosť neznamená, že čas je neobmedzený. Tak si totiž predstavujeme večnosť. Predstavujeme si ju ako čas, ktorý nemá ani začiatok, ani koniec. Boh žije a vládne „od večnosti do večnosti“. Hranice neexistujú ani doprava ani doľava. Chápeme bezbožnú večnosť ako nekonečnú, čím robíme Boha veľmi malým. Charakteristické pre čas je sled deje. Čas znamená zmenu, vývoj. Žiť v čase znamená vždy vývin, niečo sa stáva. Boh však je. V Boha nie je rastu ani zrenia. Boh má všetko a zároveň je všetkým. V Bohu neexistuje minulosť ani prítomnosť. Boh žije stále v prítomnosti.
Tomáš Akvinský cituje Boethiusa, ktorý rozlišuje medzi „nunc fluens“ a „nunc stans“. „Nunc fluens“ (plynúca, plynulá prítomnosť) je okamžik medzi tým, čo bolo a čo nastáva. Prítomný okamžik odplýva ako voda v rieke. „Nunc stans“ (setrvávajúca súčasnosť) je naopak nehybná. Práve tento „nunc stans“ okamih vyznačuje božskú podstatu.
Príznakmi času sú pohyb, zmena, zlomkovitosť (fragmentácia), kým večnosť charakterizujú stabilita, zhuštenosť, dokonalosť. Nezriedka je čas prirovnávaný k báze vysokej hory. Vrchol hory – to je jedinečný okamih večnosti. Z vrcholku hory prehliadne Boh jediným pohľadom všetko deje v čase, generácie za generáciou defilujú pred jeho zrakom. Alebo si môžeme pripomenúť W. A. Mozarta (1756–1791), ktorý mal – podľa svedectva súčasníkov – celé symfónie „na sklade“ v hlave, než je potom zvečnil na papieri „v čase“.
Pre mnohých ľudí je pojem večnosti spojený s pojmom nudy. V nehybnom okamihu prítomnosti nie je miesto pre napínavé objavy. Keď je všetko sústredené do jedného jediného okamihu, nemôže sa už stať nič nové. Titíž ľudia majú často problémy uveriť sľubu večnej blaženosti v nebesiach. Ako môže byť niekto šťastný v nebi, keď po celú večnosť nemá nič iné, čo robiť, len spievať „svätý, svätý, svätý“? Nepramení však táto potreba zmeny a rozmanitosti z pocitu neuspokojenia, z vedomia, že nám stále niečo chýba? Sú-li všetky medzery vyplnené a všetky potreby uspokojené, potom už sa nehoníme za niečím novým.
Boh vyžaruje pokoj a mier práve preto, že je večný. Spojenie s ním nám dáva príchuť, a potreby, viazané časom, sú pre nás nezaujímavé. Vtedy hovoríme: „Koho mám na nebesiach okrem teba! A keď mám teba, túžim po ničom na zemi“ (Žalm 73,25), po žiadnom z obmedzených uspokojení, aké nám dáva čas.
Tým, že sa tak často modlíme, aby naši mŕtvi „odpočívali v pokoji“, máme sklon spájať pojem pokoja a mieru so smrťou. Božský pokoj však nie je pokojom smrti, ale absolútnou harmóniou plného života. To, čo nazývame „modlitbou za pokoj“, je práve prostriedkom, ako aspoň na chvíľu sa ponoriť do tejto večnosti a vychutnávať totálnu neprítomnosť akéhokoľvek pocitu neuspokojenia.
Antitéza večnosti: uplývajúci čas
„Čas plynie ako voda“, hovoríme často. Čo nás najviac uchvacuje pri myšlienke na čas, je jeho pomíjavosť. Tu na zemi je všetko pomíjajúce. Udalosti sú ako mraky, ktoré pripľujú a hneď zase odplujú. Niekedy, keď sa v živote cítime šťastní, chceli by sme povedať s Faustom: „Verweile doch, du bist so schön.“ Čas však nemilosrdne plynie ďalej, bez ohľadu na naše zaprisahanie.
Osobitne keď sa ohlížame na minulosť, pripadá nám, ako by sa čas priamo žil. Dítěti sa zdá, že babička žije nekonečne dlho a pomyslenie, že raz bude rovnako staré ako babička, je úplne nepravdepodobné: je to ako mať pred sebou celú večnosť. Ale babička spomína na svoje detstvo, ako by to bolo včera, a celý život jej pripadá ako prchavý sen. Všetko je bez zvyšku preč. (Mdr 5,9–13)
Koho z nás aspoň niekedy neprepadol pocit ľutosti, že všetko raz pominie, áno, že väčšina už uplynula? Podiel minulosti v mojom živote je čoraz väčší, budúcnosti čoraz menší. Minulost ako by neustále pohlcovala budúcnosť. Nakoniec zostane len minulosť, to neskutočné, sen.
V podstate nie je pravdou, že človek je pánom času. Čas len protéká medzi prstami ako piesok. Človek ho nemôže zachytiť. Čas sa nedá zkrotiť. Môže sa nám zdať, že sa k nám blíži: je na ceste, ale keď sa k nám dostane, už je preč. Čas je klzký ako úhor. Nikdy sa nám nepodarí ho stisnúť, len nám neúprosne vyklzne z ruky.
Holý – nahý – čas, t.j. čas, zbavený svojej dimenzie večnosti, je prekliatím: hrá si s človekom na schovávačku. Proti našej vôli. Človek by si však tiež mohol vedieť hrať, a to dobrovoľne. Možno by tu našiel spôsob, ako zlomiť prekliatie času. My môžeme nechať čas plynúť a dokonca plávať zároveň. Prečo sa vlastne pokúšame zastaviť beh času? Veď predsa túžime „po lepšej zemi, zemi v nebesiach“ (Žid 11,16). „Lebo tu na zemi nemáme stálého miesta, ale hľadáme mesto, ktoré má prísť“ (Žid 13,14). A práve tam nás čas vedie! Keby čas neplynul, či keby plynul pomalšie, bola by doba čakania oveľa dlhšia. Dáme snáď prednosť prelúdiu pred symfóniou?
Pomíjavosť času môže byť požehnaním pre tých z nás, ktorí spolu so sv. Pavlom zabúdajú na minulosť a napráhajú ruky vstříc budúcnosti a bežia k cieľu (Fil 3,13–14). Ba, ako sa zdá, čas sám sa netrpezlivo napráha. Nepostojí ani okamžik, ale spěchá k cieľu.
Snáď nie je prchavosť času ničím iným než ponáhľanou horlivosťou dostihnúť okamih, keď sa rozplynie vo večnosti.
Dimenzia večnosti času
Je však čas naozaj holý, nahý? Nebol to sám človek, kto čas „obnažil“ a učinil ho tak prchavým? Do času je vestavěný moment večnosti. Čas je odetý rubášom večnosti.
Namiesto toho, aby sme si predstavovali čas a večnosť ako dve horizontálne línie, ktoré prebiehajú paralelne a preto sa nikdy nestretnú, mali by sme vidieť večnosť ako línie vertikálne, ktorá je v ustavičnom kontakte s časom. Vertikálna línia večnosti stojí, kým čas plynie horizontálne. V každom okamihu sa čas dotýka večnosti a tento dotyk dáva času hlbokú dimenziu.
Už človek doby antickej vedel, že premenlivá skutočnosť obsahuje prvok večnosti a stálosti. Učenie Platona (427–347 pred Kr.) je pokusom vysvetliť, prečo ľudia v svojich najlepších chvíľach pociťujú čosi absolútne vo svete inak toľko premenlivom a vrtkom. Svet zmyslov nie je celá skutočnosť. Zatiaľ čo však Platónove idey vytvárajú svet samy pre seba, svet vysoko povýšený nad ten premenlivý svet, ktorý vnímame svojimi zmyslami, vykazuje Nový zákon väčší realizmus. Večná pravda nie je v pozadí, ale uprostred našej skutočnosti. Dimenzia večnosti je základným prvkom skutočnosti, v ktorej žijeme.
Toto platí už na úrovni stvorenia. Všetko je stvorené nielen Bohom, ale v Bohu. „V Bohu bolo stvorené všetko na nebi i na zemi“ (Kol 1,16). „Náš pôvod spočíva v Bohu a v ňom žijeme, pohybujeme sa a existujeme“ (Sk 17,28–29). Boh je tým „vnútorným svetlom, ktoré osvetľuje každého človeka“ (Ján 1,4–9). Tradičná teológia hovorí o substanciálnej prítomnosti Boha vo všetkom stvorení. Aktem stvorenia dáva Boh všetkému stvorenému spoluúčasť na svojej vlastnej bytosti. Boh je obsahom všetkého stvoreného a riadi jeho beh k cieľu.
Každý veriaci človek vie, že tomu tak je. Avšak aj ten, kto neverí v Boha, môže tušiť a do istej miery aj prežívať hlbokú dimenziu, ktorá spája čas s večnosťou – avšak za predpokladu, že sa nenechá oslepiť ustavičnou premenou vecí i udalostí. Gabriel Marcel (1889–1973) hovorí: „V histórii existuje určitá transhistorická hĺbka.“ Keď sa naučíme dívať týmto hlbokým pohľadom na stvorenie, nemusí nám už pomíjavosť vecí pôsobiť starosti. Čím je náš pohľad čistejší, oslobodenejší od požiadaviek a žiadostí, tým zreteľnejšie vidíme, ako večná podstata prezažaruje všetkým.
Zo švédskeho časopisu KARMEL 4/92
preložila Dagmar Chvojková
