P. Gorazd Cetkovský,O.Carm.
Rok eucharistie, vyhlásený našimi biskupmi, nám môže byť príležitosťou nielen k mimoriadnym akciám, ale aj k pozornejšiemu vnímaniu našej „priebežnej“ eucharistickej zbožnosti alebo citlivejšie povedané: našej modlitby voči Kristovi prítomnému v tajomstve jeho Telesa a Krvi. Napadlo mi tento rok pri pamiatke sv. Tomáša Akvinského zahľadieť sa dôkladnejšie do textu známeho hymnu, skomponovaného týmto svätcom k novému vtedy zavádzajúcemu sviatku Božieho Těla. A o túto svoju úvahu sa s vami teraz chcem podeliť.
Prvými slovami svojho hymnu sa Tomáš pridržal starobylého hymnu Pange lingua gloriosi proelium certaminis, ktorý asi v roku 570 složil Venantius Fortunatus.1 Hymnus sv. Tomáša začína slovami Pange lingua gloriosi corporis mysterium a dodnes patrí k nešporám slávnosti Těla a Krvi Páně. (U nás si ho podržalo dominikánske vydanie Liturgie hodín. Oproti tomu bežne užívané české vydanie Denní modlitby církve, pořízené sekretariátom České liturgické komisie, na miesto tohto hymnu pri nešporách zmienenej slávnosti vložilo baroknú pieseň Chval, duše bohabojná, o ktorej sa ešte tiež zmíníme.) Okrem toho tento hymnus sv. Tomáša využívame ako kostolnú pieseň a nájdeme ho v Kancionáli ako v pôvodnom latinskom texte (pod číslom 705), tak v slovenskom preklade pod číslom 704. Preklad začína slovami Chvalte ústa. Mne v tomto mojom zamyslení nejde o detailný rozbor Tomášovej básne, ale iba o pozornejšie postrehnutie a zdôraznenie myšlienok, ktoré obsahuje pôvodný text aj jeho slovenské prebasnenie a od ktorých sa môžeme odraziť pri svojej modlitbe, či už spievanej alebo recitovanej, či pri vnitornéj modlitbe nad týmto textom.
Svätý Tomáš k tajomstvu eucharistie vzhlíží a začína o ňom spievať s veľkou úctou. Vie, že pred sebou má „tajomstvo“, že ide o Telo „vznešené“ a Krv „predrahou“. Úcta je nosná v každom vzťahu. Je veľmi ťažké alebo možno nemožné mať rád niekoho, koho si nevážim. A aj pri svojej karmelitánskej snahe naučiť sa modlitbe si často opakujeme: každú modlitbu je dobré začínať úkonom úcty. Tak aj tu vyznávame, že pristupujeme k úctyhodnému tajomstvu a chceme svojim spevom zaujať vnútorný postoj chvály.
Veríme, že v eucharistii je prítomný Kristus, že ide o jeho Telo a Krv. Latinský text obsahuje zmienku, ktorú slovenský preklad neobsahuje, totiž že Ježišovou krvou sme vykúpení: ona je cenou za spásu sveta! (Slovenský preklad považujem za krásny a veľmi podarený, a ak tu poukazujem na jeho odchýlky oproti pôvodnému latinskému textu, nejde o kritiku, ale o snahu inšpirovať sa oboma zneniami básne v čo možno najväčšom bohatstve myšlienok.)
Po výzve k chvále (v prvej slohe) predkladá básnik našej mysli najprv (na úvod) vôbec tajomstvo Kristovho vtelenia a jeho pozemského života. Zaujímavý je tu dôraz počiatočných slov „nám bol daný a nám sa zrodil“ – čili my sme adresáti tohto diania, kvôli nám, pre naše dobro Spasiteľ prišiel. Mám za to, že rovnaký dôraz sa skrýva za slovami „sil zde zrno pravdy své“, totiž že Ježiš rozsieva, šíri správu o príchode Božieho kráľovstva. Rozsievač zrno rozhadzuje, púšťa z ruky, dáva. Teda: nám bol daný a sám žil rozdávaním. Týmto naplnil „svoje žitie pozemské“! A toto svoje ustavičné dávanie Ježiš potom „skvostným poriadkom vyvrcholil“, podľa latiny je „podivuhodne uzavrel“. Kedy a ako? O tom bude spievať tretia sloha: pri Poslednej večeri.
Vyplatí sa spresniť predstavu, že Ježiš so svojimi apoštolmi túto večeru „podľa zvyku jedol“. Latinské znenie vyjadruje, že večera prebiehala nie podľa akéhokoľvek zvyku, ale naprosto verne podľa ustanovení Mojžišovho Zákona. Ježiš s učeníkmi jedol zákonom predpísané pokrmy (konkrétne: beránka a nekvasené chleby), ale dal tomu úplne nový obsah: „za pokrm sám seba dal“. Pričom latinský originál tu užíva pôsobivé konkrétnosti a hovorí, že Ježiš v tej chvíli: „svými rukama dává sebe“. Doplňme: áno, tak to predsa sám učenikom komentoval: „Vezmite, toto je moje telo, toto je kalich mojej krvi...“
Následujúca štvrtá sloha je akýmsi teologickým zamyslením nad tým, čo Ježiš pri poslednej večeri urobil, ako to práve bolo popísané. Začína básnickým súhrnom kontrastov, toľko obľúbeným v stredovekej poézii: „Slovo v tele slovu dáva moc chlieb v telo premeniť“. Nato svätý Tomáš vyslovuje myšlienku, ktorá mu pravdepodobne ohľadom eucharistie bola drahá, pretože ju zmíní znovu ešte raz i v slohe nasledujúcej: tajomstvo premenenia chleba a vína v Telo a Krv nie je dostupné nášmu zmyslovému poznaniu. Očami vidíme, hmatom, čuchom i chuťou cítíme stále chlieb a víno. „Pán je zmyslom skryt“. K poznaniu, že ide o Telo a Krv, nás vedie viera (v pravdivosť Kristových slov). Doslova v latinčine „pouhá viera“ alebo pekne v slovenskom texte: „víra sama stačí srdce čisté presvedčiť“.
Pričom „čistota“ srdca (v latinčine: prostota) tu zjavne predstavuje dôležitý predpoklad. Človek zaťažený vzdorom, pýchou, apriornými výhradami sa dožaduje dôkazov, chce byť presvedčený akosi „silou“, ale to tu Kristus nedelá... Srdcu prostému viera stačí, aby v eucharistii prijalo Pána.
Po popise udalosti vo večeradle a po teologickej úvahe o nej sa v piatej slohe zameranie skladby mení: namiesto rozprávacieho tónu zaznieva výzva k modlitbe, výzva, čo máme teda urobiť my, ako reagovať. To slovičko teda, latinsky „ergo“ (jež si nezriedka vypožičiava i hovorová slovenčina k popichnutiu, aby dlhé rozprávanie vyústilo v jasný záver alebo aby sa prešlo od slov k skutkom), nám v slovenskom znení vypadlo. Ale latinský text tu prejavuje náležitú dôslednosť. V zmysle: keď je toto tajomstvo tak veľké, tak teda (= vyvoďme z toho) „v úcte skloňme kolená“, klaňajme sa. Kľačanie je postoj, ktorý bohoslužba vyhradila iba Bohu. Túto razanci nabyl text až v slovenčine, latinčina hovorí o uctievaní, čo má všeobecnejší význam.
Priznám sa, že výraz „bohoslužbu starodávnu“ vo mne osobne vyvoláva – asi vplyvom iných kancionálových piesní – podvedome predstavu veľkomoravského obdobia. Rozumie sa tu ovšem starozákonná bohoslužba alebo priamo starozákonná zmluva medzi Hospodinom a jeho ľudom. A to teraz Kristus nahrádza skutočnosťou novou. Namiesto židovskej veľkonočnej večere sa my Ježišovi učenici naďalej schádzame k eucharistii a slávime ju na Ježišovu pamiatku, nie ako pripomienku východu Izraelitov z Egypta.
Pri opakovaní myšlienky, ktorú už sme zmínili: „dopln smysly, ktoré slábnu, viera“, pridal slovenský prekladateľ a básnik ešte i lásku: „víra s láskou spojená“. V latinskom origináli to nenájdeme, ničméně nemôžeme povedať, že by to bol doplnok nemiestny. Všimnime si, že v úvode zmieněná barokná pieseň Chval, duše bohabojná tiež popisuje udalosť Poslednej večere a spomína rovnako onu nedostatočnosť našich zmyslov čo do poznania Kristovej prítomnosti v tomto tajomstve.
Čoho zraku bystrosťou
nemôžem spatřiti
ani svojou rozumnosťou
dobre pochopiť,
Boh svojou všemohúcnosťou
môže spôsobiť,
a tiež v budúcnosti
chce to tiež činiť.
Tu autor textu navyše zdôrazňuje Božiu všemohúcnosť. Tá predsa je dosť mocná na to, aby spôsobila takýto zázrak, ba i na to, aby ho aj zopakovala znovu (t.j. kedykoľvek sa slúži sv. omša). Avšak v tejto piesni chýba poukaz na vieru, ktorá má zásadný význam pre nás, aby sme my zo svojej strany k tajomstvu eucharistie pristupovali správne.
Záverečná šiesta sloha vzdáva chválu Trojici Božích osôb. To zodpovedá ustálenému zvyku starých liturgických hymnů. Vršit synonymá chvály: „sláva, pocta, díkůvzdání“ je asi nášmu dnešnému vyjadrovaniu pomerne cudzí, ničméně často k tomu siahajú poezie a na mnohých miestach výrazne i Písmo svaté (vzpomeňme napr. na kantikum v nešporách zo Zj 5,12). Tu zmiením ešte jeden osobný dojem: pristihol som sa, že slová, pobádajúce k tomu, aby „chvála nadšená“ znie Otcovi a Synu „bez ustania“, na mňa pôsobia staticky a vlastne zraňujúcim dojmom. Keďže niečo znie celú večnosť, nemusím sa o to moc starať, nezáleží na jednotlivé chvíli. Ale nič takého v latinskom origináli nie je a básnikova výzva má práve opačný náboj: teraz – v chvíli, keď máš tajomstvo Těla a Krvi pred očami alebo v srdci (po svätom prijímaní), a potom, čo sme si uvedomili to všetko, o čom si spieval doteraz – teraz práve má z tvojich úst vytrysknúť chvála! Spontánna, „nadšená“, mohutná.
