Nerob si starosti: Tereziine recepty na život

Podľa katechézy Benedikta XVI. z 2. 2. 2011 spracoval P. David Vopřada

Pre návštevníkov generálnej audiencie 2. februára tohto roku si Svätý Otec pripravil malé prekvapenie. Ukončil sériu homílií o stredovekých postavách teológov a žien, aby výkladom o ďalšej žene započal seriál venovaný učiteľom cirkvi. Laťku nasadil veľmi vysoko, pretože sa venoval svätici, „ktorá predstavuje jeden z vrcholov kresťanskej spirituality všetkých čias“ – svätej Terezii od Ježiša, známej aj ako Terezie z Ávily. Mnohé jej rady a postrehy sú vynikajúcim prínosom do života. Na niekoľko z nich, inšpirovaný pápežovou homíliou, upozorním.

Nie je asi potrebné znovu prinášať životopis Teresy de Cepeda y Ahumada, narodené v kastílskom meste „spievaní a svätých“, a pripomínať jej detské úteky, vedené túžbou dosiahnuť mučeníctvo a „vidieť Boha“. Ako sama vypráva, už malé dieťa môže pochopiť základnú pravdu o svete, „ktorú Terezie zhrnula do dvoch základných princípov. Totiž na jednej strane „fakt, že všetko, čo patrí tomuto svetu, pomíňa“, a na druhej strane poznanie, že len Boh je „navždy, navždy, navždy“.

To isté téma sa vracia v slávnej básni

Pápež ďalej hovoril o základných momentoch Tereziinho života: o jej vstupe na Karmel, o klášternom živote a jeho ťažkostiach, o mystickej skúsenosti s Kristom prítomným v jej vnútri, o rodící sa myšlienke reformy karmelitánskeho rádu a zakladaní prvých reformovaných kláštorov, o stretnutí so sv. Jánom od Kríža, skrátka o živote plnom aktivity, ktorý sa uzavrel v noci z štvrtka 4. na piatok 15. októbra 1582 (naozaj, Terezie umiera len pár hodín po tom, čo začal platiť gregoriánsky kalendár), potom, čo sa jej z pier vydraly posledné dve vety: „Umieram nakoniec ako dcéra cirkvi“ a „Už nadešla, môj Ženichu, chvíľa, keď sa uvidíme“. Blahořečená bola roku 1614 a už roku 1622 kanonizovaná.

Roku 1970 ju pápež Pavol VI. vyhlásil za učiteľku cirkvi. Terezie je učiteľkou, ktorá síce „neprešla akademickou formáciou“, ale vedela, že od „teológov, autorov kníh a duchovných učiteľov“ sa môže naučiť mnohému. I keď vo svojej nauke čerpala predovšetkým z „toho, čo osobne prežila, alebo čo pozorovala na skúsenostiach iných“, učila sa tiež od „svätcov“ svojej doby prostredníctvom svojich priateľstiev s nimi i „čítaním cirkevných otcov: svätého Jeronýma, svätého Gregora Veľkého a svätého Augustína.“ V jej spisoch je táto inšpirácia zjavná, a ja musím povedať, že patrologovi sa Terezie skutočne dobre číta – jej spisy pre neho predstavujú známy terén.

Svätý Otec vo svojej homílii potom stručne charakterizoval jej dielo, do ktorého svätica vtisla svoju skúsenosť, v ktorých učí druhých tomu, čo sa sama naučila (i tým sa podobá svätému Ambrožovi, ktorým sa ja pri svojom štúdiu patristiky zaoberám). Pripomenul pritom zvlášť jej slávny prirovnanie: srdce ako hrad vo vnútri, v jehož strede, v siedmich komnatách, prodlieva hľadaný a očakávaný Snúbenec, Kristus.

Zaujímavé však bude pozastaviť sa nad bodmi, ktoré v Tereziinej nauke Benedikt XVI. vyzdvihol. Ako každý, kto sa s karmelitánskou a tereziánskou spiritualitou stretol, aj on bojoval s tým, ako ju zhrnúť do pouhých niekoľkých slov.

Pokusil sa ju vystihnúť nasledujúcim spôsobom:

1. Svätá Terezie za „základ všetkého kresťanského života“ považuje evanjelijné cnosti:
   1. najmä odstup od majetku či evanjeliovú chudobu“ – to sa netýka len rehoľníkov či karmelitánov, ale „nás všetkých“;
   2. „vzájomnú lásku ako podstatný prvok komunitného a spoločenského „ho života“ – hoci je Terezie tak vysoko kontemplatívna osoba, bude svojim sestrám odporúčať skôr Martu než Máriu z Lukášovho evanjelijného príbehu (12, 38–44);
   3. „pokoru ako lásku k pravde“ – nie falošný pocit, že nie som „k ničomu, ale poznanie krásy i slabosti človeka; ľudské srdce pre ňu bude nádherným diamantom, a predsa zároveň ničím v porovnaní s Bohom, ktorý jediný je suverénny;
   4. „rozhodnosť ako plod kresťanskej odvahy“ – opäť: táto kontemplatívna žena nesedí nespokojne a nečinne v ústraní, ale vykonáva reformu rádu a cirkvi, začína pritom u svojho vlastného vnútra;
   5. „teologálnu nádej, ktorú opisuje ako živú vodu“;
   6. „Nezabúda však ani na ľudské cnosti: vlídnosť, opravdovatosť, miernosť, zdvorilosť, veselú myseľ, ušľachtilosť.“
2. „Svätá Terezie vyzýva k hlbokému súladu s veľkými biblickými postavami a k počúvaniu Božiemu Slovu. Cíti sa spriaznená predovšetkým so snúbenkou z Piesne piesní a s apoštolom Pavlom a samozrejme s trpiacim Kristom a s Ježišom v eucharistii.“
3. „Svätica ďalej zdôrazňuje dôležitosť modlitby; modlitba – hovorí – je „priateľský rozhovor s Tým, o kom vieme, že nás miluje“ (Život 8, 5).“ Táto definícia modlitby prekvapila už mnohých, ktorí otvorili Katechizmus katolíckej cirkvi a našli ju tam citovanú. Ako pripomenul pápež, nejde len o jej vynález, ale Terezie tu stojí v réčišti najlepšej teologickej tradície, nestáva sa len učiteľkou, ale – podobne ako sv. Ambrož, ktorému je v poňatí duchovného života veľmi blízka – tou, ktorá uvádza do tajomstva, teda vykonáva mystagogiu.
   Zmienka o myšlienke svätej Terezie je v súlade s definíciou teologálnej lásky, ktorú podáva svätý Tomáš Akvinský: láska je „amicitia quaedam hominis ad Deum“, teda určitý druh priateľstva človeka s Bohom, ktorý svoje priateľstvo ponúkol človeku ako prvý; iniciatíva vychádza od Boha (por. Summa Theologie II-II, 23,1).
   „Modlitba je život a rozvíja sa postupne a zároveň s rastom kresťanského života: začína modlitbou hovorenou, potom prechádza do vnútra v meditácii a sústredení, až dochádza k zjednoteniu z lásky s Kristom a s Najsvätejšou Trojicou. Pri tom samozrejme nejde o rozvoj, v ktorom vystúpenie na jeden stupeň znamená opustenie predchádzajúceho typu modlitby, ale skôr o postupné prehlbovanie vzťahu s Bohom, ktorý preniká celý život. Skôr než pedagogikou modlitby podáva Terezie jej skutočnú „mystagogiu“. Čitateľa svojich diel učí modlitbe tak, že sa modlí spolu s ním; často totiž prerušuje svoje rozprávanie alebo výklad a prechádza do modlitby.“
4. „Ďalším tématom, drahým tejto svätici, je ústredné postavenie Kristovho ľudskosti. Pre Tereziu je totiž kresťanský život osobným vzťahom k Ježišovi, vyvrcholením v zjednotení s Ním skrze milosť, lásku a napodobenie. Odtiaľ vyplýva dôležitosť, ktorú Terezie prikladá rozjímaniu o utrpení Pánovom a o eucharistii, ako aj o prítomnosti Krista v cirkvi, ktorá je pre každého veriaceho jadrom liturgie. Svätá Terezie žije bezpodmienečnou láskou k cirkvi. Prejavuje živý „sensus ecclesiae“ (vnimaťelnost pre cirkev) uprostred rozdelenia a konfliktov v cirkvi svojej doby. Reformuje karmelitánsky rád s úmyslom lepšie slúžiť a lepšie chrániť „svätú katolícku cirkev rímsku“ a je ochotná dať za ňu svoj život (por. Život 33,5).“
5. Posledným aspektom tereziánskej nauky, na ktorý pápež poukázal, je „dovršovanie (biblicky povedané: nové nebesá a nová zem) ako očakávanie celého kresťanského života a jeho konečný cieľ.“ Svätica má veľmi jasnú predstavu Kristovej „plnosti“, ku ktorej má kresťan dospieť. Na záver Hradu vo vnútri popisuje Terezie v poslednej „komnate“ túto plnosť, uskutočnenú prebývaním Trojice v duši, zjednotením s Kristom skrze tajomstvo jeho ľudskosti.

Vymenované body tejto nauky sú podľa pápeža natoľko podnetné, že o Terezii možno hovoriť ako o „skutočnej učiteľke kresťanského života pre veriacich všetkých čias.“ Niekto by mohol toto označenie považovať za unáhlené. Ako môže takto hlboká mystička – najširšej verejnosti známa snáď len z Berniniho Extáze sv. Terezie v rímskom kostole S. Maria della Vittoria (v ktorého sakristii sa český návštevník nadchne pre panorámu bitky na Bielej hore) – osloviť človeka dnešnej doby, ktorú mnohí považujú za chudobnú na duchovné hodnoty? Podľa pápeža je tomu práve naopak: Terezie je učiteľkou duchovného života pre dnešnú dobu veľmi príhodnou. Prečo? Učí totiž práve nás, ako „byť neúnavnými svedkami Boha“, ako písať svoj „vlastný životopis“ ako „knihu skutkov Pánovho milosrdenstva“. Terezie učí, ako byť svedkami „Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia, učí nás skutočne pociťovať smäd po Bohu, ktorý je v našom srdci, túžbu vidieť Boha, hľadať Boha, rozprávať s Ním a byť Jeho priateľmi. Toto priateľstvo je pre nás všetkých nevyhnutné a musíme ho hľadať deň za dňom znova.“

Práve táto túžba stať sa svedkami „Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia“ privádza aj nás, uspěchané a chvátajúce ľudí dneška, k tomu, „aby sme každý deň venovali náležitý čas modlitbe, otvorenosti k Bohu, ceste hľadania Boha, aby sme Ho uvideli, aby sme našli Jeho priateľstvo a tým skutočný život.“ Veď avilská svätica nám v tom môže byť sama vynikajúcim príkladom: ťažko sa dá predstaviť činorodejšieho človeka, a pritom žila hlboko kontemplatívne. Modlitba, tak ako ju prežívala a ako jej aj sv. Terezie učí, umožňuje človeku zostúpiť k jadru vlastnej existencie a nájsť ju. Ako podotýka pápež, „mnohí z nás by totiž mali povedať „nežijem, skutočne nežijem, pretože nežijem podstatu vlastného života“. Čas modlitby preto nie je časom strateným, ale časom, v ktorom sa otvára cesta života, na ktorej si osvojujeme od Boha horúcu lásku k Nemu, k Jeho cirkvi a konkrétnu lásku k našim bratom.“ To nakoniec kládla na srdce svojim sestrám aj Terezie, keď im za vzor kontemplatívneho života dávala činorodú Martu z epizódy v Lukášovom evanjeliu.

Toto povzbudenie k modlitbe môže byť inšpiratívne pre každého z nás, možno aj dosť aktuálne. Možno potom na ľudí a na cirkev a svet okolo seba budeme menej naříkať, sťažovať sa či nadávať, ale začneme ich tak viac milovať! To je ostatne jediná cesta k reforme cirkvi – to už vyskúšala svätá Terezie z Ávily. Jej recept sa osvedčil. Nie je dôvodu, prečo by nemohol „zafungovať“ aj pri našom každodennom živote v dnešných dňoch.

Český preklad celého textu homílie Benedikta XVI.
je možné nájsť na stránkach www.radiovaticana.cz v rubrike Generálna audiencia.