Nebe vo viere (2. časť)

Bl. Alžbeta od Nejsvätejšej Trojice

Septembrový deň

„Boh nás v ňom už pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli svätí a bez poskvrny v láske pred Jeho tvárou.“¹ Nejsvätejšia Trojica nás stvorila na svoj obraz, podľa večného vzoru nás samých, ktorý mala v sebe ešte pred stvorením sveta, na tomto počiatku všetkých počiatkov, o ňomž po svätom Jánovi hovorí Bossuet: „In principio erat Verbum“, na začiatku bolo Slovo,² a môžeme pridať: na začiatku bola nula, pretože Boh vo svojej večnej samote nás už niesol vo svojich myšlienkach. „Otec kontempluje sám seba v hlbinách svojej plodnosti, a tak týmto aktom pochopenia seba začína druhú osobu, Syna, svoje Věčné Slovo. Vzor všetkých stvorení, ktoré ešte nevyšli z nuly, sídlil v Ňom od vekov, a Boh ich videl a kontemploval vo svojom vzore, v Sebe samom. Tento večný život, ktorý mali naše vzory u Boha, je príčinou nášho stvorenia.
Naša stvorená esencia sa chce spojiť so svojou podstatou.“ „Slovo, Otcova nádhera, je večným vzorom, v ktorom sú vpísané stvorenia v deň svojho stvorenia.“ Preto Boh chce, aby sme zbavení sami seba vztiahli ruky k nášmu vzoru a aby sme ho vlastnili, stúpajúc nad veci k nášmu vzoru.“ Táto kontemplacia otvára duši netušené obzory, istým spôsobom už vlastní korunu, o ktorú usiluje. Obrovské bohatstvo Božej prirodzenosti môžeme vlastniť skrze cnosť lásky, Jeho prebývaním v nás, naším prebývaním v Ňom. Skrze túto cnosť veľkej lásky sme pritahovaní do hlbín „dôverného svätostánku“, kde do nás Boh vtiskuje istý obraz svojho majestátu. Vďaka láske a skrze lásku, ako hovorí apoštol,³ môžeme byť bez poskvrny a svätí v Božej prítomnosti a spievať s Davidom: „Budem bez poskvrny a zbavím sa krívd, ktoré vo mne sú.“⁴
„Buďte svätí, lebo ja som svätý.“⁵ Sám Pán takto hovorí. „Akýkoľvek je spôsob nášho života, akýkoľvek je náš odev, každý z nás musí byť Božím svätým.“ Kto je teda najviac svätý? „Ten, kto najviac miluje, kto sa dívá najviac na Boha a kto najplnšie uspokojuje potreby jeho pohľadu.“ Ako uspokojiť potreby Božieho pohľadu, nie inak, keď budeme jednoducho a zamilovane obrátení k Nemu, aby mohol odrážať svoj vlastný obraz, ako sa slnko odráža cez čistý kryštál. „Urobme človeka na náš obraz a na našu podobu,“⁶ taká bola vôľa Srdca nášho Boha. „Bez tejto podobnosti, ktorá pochádza z Jeho milosti, by nás čakalo večné zatratenie. Akonáhle Boh vidí, že sme schopní prijať Jeho milosť, Jeho slobodná dobrota je pripravená dať nám dar podobnosti Bohu. Naša schopnosť prijať Jeho milosť závisí na vnútornej súdržnosti, s ktorou ideme k Nemu.“ A keď nám Boh prináša svoje dary, môže sa nám „dať On sám, vtlačiť nám svoju podobu, odpustiť nám a oslobodiť nás.“ Keď čítame Alžbetine vety, v ktorých sa snaží vysloviť veľké vnútorné bohatstvo lásky, do ktorého sme Bohom pozvaní a uvádzaní, zasiahne nás na týchto fotografiách strohá prostota Alžbetinej cely a pokoja pre chorých. V tu zjavnú naprostú chudobu vonkajších vnemov sa jej myseľ obracala k Bohu a k jeho prítomnosti a pôsobeniu, ktoré sú ukryté pod viditeľným povrchom vecí a udalostí, ktorými sa mnohí nechávame toľko upútať...

Keď čítame Alžbetine vety, v ktorých sa snaží vysloviť veľké vnútorné bohatstvo lásky, do ktorého sme Bohom pozvaní a uvádzaní, zasiahne nás na týchto fotografiách strohá prostota Alžbetinej cely a pokoja pre chorých. V tu zjavnú naprostú chudobu vonkajších vnemov sa jej myseľ obracala k Bohu a k jeho prítomnosti a pôsobeniu, ktoré sú ukryté pod viditeľným povrchom vecí a udalostí, ktorými sa mnohí nechávame toľko upútať...

Najvyššia dokonalosť v tomto živote, hovorí zbožný autor, spočíva v tom, že zostávame tak zjednotení s Bohom, že duša so všetkými svojimi schopnosťami a mocnosťami je sústredená v Bohu, „že jej náklonnosti zjednotené v radosti z lásky nachádzajú odpočinok len vo vlastníctve Stvoriteľa. Obraz Boha vtlačený do duše je vlastne zostavený rozumom, pamäťou a vôľou. Kým tieto schopnosti nepodávajú dokonalý obraz Boha, nepodobajú sa Mu ako v deň stvorenia. Tvar duše je Boh, ktorý sa do nej musí vtlačiť ako pečať do vosku, ako značka na vec. To sa plne uskutoční, až keď je rozum úplne osvetlený poznaním Boha, až keď je vôľa pripútaná k láske k najvyššiemu dobru, keď je pamäť úplne pohltiteľná kontemplaciou a radosťou večného šťastia.“ A pretože sláva blažených nie je nič iné ako dokonalé vlastníctvo tohto stavu, je zrejmé, že začiatok vlastníctva týchto dôber tvorí dokonalosť v tomto živote. K uskutočneniu tohto ideálu je treba byť sústredený vo svojom vnútri, byť v tichu v Božej prítomnosti, zatiaľ čo duša sa prehlbuje, rozširuje a zapáli a rozplýva sa v Ňom, v plnosti bez hraníc.“

Osmý deň

„Ty, ktorých Boh vopred vyhliadol, tých tiež vopred určil, aby prijali podobu jeho Syna, tak aby On bol prvorozený medzi mnohými bratmi; tých, ktorých vopred určil, tých tiež povolal; tých, ktorých povolal, tých tiež ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých tiež uviedol do svojej slávy. Čo k tomu dodať? Je-li Boh s nami, kto proti nám?... Kto nás odlúči od lásky Kristovej?“⁷
Také sa zdá apoštolovmu osvetlenému zraku tajomstvo predurčenia, tajomstvo Božieho vyvolenia. „Ty, ktorých vyhliadol, vopred poznal.“ Nepripadáme medzi nich aj my? Nemôže Boh povedať našej duši, čo kedysi povedal cez hlas svojho proroka: „Prešiel som okolo teba, uvidel som ťa, a hľa, bol práve tvoj čas, čas milovania. I rozprestrel som na teba svoj plášť, prikryl som tvoju nahotu. Potom som ti prisahal a vošiel s tebou v zmluvu, je výrok Panovníka Hospodina, a stala si sa mojou.“⁸ Áno, stali sme sa Jeho skrze krst, to chce sv. Pavel povedať týmito slovami: „Povolal ich,“ áno, povolal ich, aby prijali pečať Nejsvätejšej Trojice, zároveň čo sme dostali slovami svätého Petra „účasť na Božej prirodzenosti,“⁹ prijali sme „počiatok Jeho bytia...“¹⁰ Potom nás ospravedlnil svojimi sviatosťami, svojimi priamymi „dotykmi“ v hlbinách našej duše v čase sústredenia, ospravedlnil nás tiež „skrze vieru“¹¹ a podľa miery našej viery vo vykúpenie, ktoré nám dal Ježiš Kristus. A nakoniec nás chce „oslavovať“, a preto nás, hovorí svätý Pavel, „pripravil k účasti na dedičstve veriacich vo svetle,“¹² ale budeme oslávení podľa toho, nakolko sa pripodobníme obrazu Jeho božského Syna. Kontemplujme teda tento klaneniehodný Obraz, buďme stále v Jeho žiare, aby sa do nás vtlačila, a potom pristúpme k veciam v postoji duše nášho svätého Mistra. Tým uskutočníme vôľu, ktorú sa Boh „sám u seba“ rozhodol „obnoviť všetko v Kristovi.“¹³
„Ale čokoľvek mi bolo ziskom, to som pre Krista odrátal ako stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu, lebo to, že som spoznal Ježiša, svojho Pána, je mi nad všetko. Pre neho som všetko ostatné odrátal a pokladám to za nič, aby som získal Krista a nalezený bol v Ňom nie s vlastnou spravodlivosťou, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je z viery v Krista – so spravodlivosťou z Boha založenou na viere, aby som Ho poznal a moc Jeho vzkriesenia i účasť na Jeho utrpení. Beriem na seba podobu Jeho smrti, aby som tak dosiahol zmŕtvychvstanie. Nemyslím, že by som už bol pri cieli alebo už dosiahol dokonalosť; behám však, aby som sa jej zmocnil, pretože mňa sa zmocnil Kristus Ježiš. Bratia, ja nemám za to, že som už pri cieli; len to môžem povedať: zabúdajúc na to, čo je za mnou, uprený k tomu, čo je predo mnou, behám k cieli, aby som získal nebeskú cenu, ktorou je Božie povolanie v Kristovi Ježišovi.“¹⁴ To znamená: už nechcem nič, len byť zjednotený s Ním. „Mihi vivere Christus est,“ môj život je Kristus…!¹⁵
V týchto riadkoch sa naplno prejavuje horlivosť Pavlovej duše. Počas tejto obnovy, ktorého cieľom je, aby sme sa stali podobnejšími nášmu klaneniehodnému Mistru a ešte viac, rozpustili sa v Ňom natolko, že by sme mohli povedať: „Nežijem už ja, žije vo mne Kristus. A život, ktorý tu teraz žijem, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a vydal seba samého za mňa,“¹⁶ študujme tento Božský Vzor; poznanie Jeho, ako hovorí apoštol, je úplne „nad všetko“!¹⁷
A čo povedal najprv, keď vstúpil do tohto sveta? „Obete ani dary si nechcel, ale dal si mi telo. Tu som, aby som konal, Bože, tvoju vôľu.“¹⁸ Počas Jeho tridsiatich troch rokov bola táto vôľa (natoľko) Jeho denným chlebom,¹⁹ že v chvíli, keď odovzdal svoju dušu do rúk Otcových, mohol povedať: „Dokonané jest;“²⁰ áno, celá Tvoja vôľa je dokonaná, naplnená, a tým som ťa „oslavoval na zemi.“²¹ Ježiš Kristus hovoril svojim apoštolom o tomto pokrme, ktorý nepoznali, že (ten pokrm) je činiť vôľu Toho, ktorý Ho poslal.²² A tiež mohol povedať: „Nikdy nie som sám,“²³ „Ten, ktorý ma poslal, je vždy so mnou, pretože vždy robím, čo sa Mu páči.“²⁴ Jezme s láskou tento chlieb Božej vôle. A ak niekedy táto vôľa prináša kríž, môžeme bezpochyby povedať s naším milovaným Mistrom: „Otče, je-li to možné, odními odo mňa tento kalich,“ ale ihneď pridáme: „Nie ako ja chcem, ale ako ty chceš,“²⁵ a v pokoji a posílení sa s Božským Ukrižovaným budeme škrabať na našu Kalváriu a pritom budeme spievať v hĺbke duše hymnus vďačnosti vystupujúci k Otcovi, lebo tí, čo kráčajú touto bolestnou cestou, sú tí, ktorých „vopred vyhliadol a tiež vopred určil, aby prijali podobu jeho Syna,“²⁶ z lásky ukrižovaného.

Deviaty deň

„Boh nás predurčil na prijatie za synov skrze Ježiša Krista, v jednote s Ním, podľa výroku svojej vôle, aby zažiarila sláva Jeho milosti, skrze niž nás ospravedlnil vo svojom milovanom Synovi, v ktorom máme vykúpenie pre Jeho krv, odpustenie hriechov pre Jeho nesmiernu milosť v Jeho múdrosti…“²⁷ Duša, ktorá sa naozaj stala dcérou Boha, sa podľa slov apoštola Pavla necháva viesť Duchom Svätým: „Tí, ktorí sú v Duchu Svätom, sú Božími deťmi.“²⁸ A ešte: „Nedostali sme ducha otroctva, aby sme sa báli, ale ducha synovstva, v ktorom smieme volať Abba, Otče! Tak Boží Duch dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božími deťmi. A sme-li deti, teda aj dedičia – dedičia Boží, spoludedičovia Kristovi; trpíme-li spolu s Ním, budeme spolu s Ním účastní Božej slávy.“²⁹ Boh nás stvoril na svoj obraz a k svojej podobnosti, aby sme mohli dôjsť až do tejto propasti slávy. „Vidíte,“ hovorí svätý Ján, „akou láskou nás Otec obdaril, keď nám dovolil nazývať sa Božími deťmi a skutočne nimi byť… Od tejto chvíle sme Božími deťmi a ešte nevieme, čo budeme. Vieme, že až príde, budeme Mu podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je. A každý, kto má v Ňom túto nádej, je posvätený, veď On sám je svätý.“³⁰
Taká je miera svätosti Božích detí: byť svätý ako Boh, byť svätý Božou svätosťou a žiť ju v kontakte s Bohom v bezednej hlbinne, vnútri… „Duša sa zdá byť istým spôsobom podobná Bohu, ktorý síce nachádza zalíbenie vo všetkom, ale nikde toľko ako sám v sebe, pretože v sebe má najvyššie dobro, pred ktorým je všetko ostatné ako nič. Tak aj všetky radosti, ktoré duša zakúša, sú jej upozornením, aby radšej vychutnávala to dobro, v ktorého vlastnictve ona je a s nímž sa nemôže nič porovnávať.“ „Otče náš, ktorý si v nebesiach…“³¹ V tomto „malom nebi“ je On v strede našej duše a tam Ho máme hľadať a hlavne tam zotrvávať.
Kristus raz povedal Samaritánke, že „Otec hľadá tých, ktorí Ho budú opravdivo ctiť a klaňať sa mu v Duchu a v pravde.“³² Urobme radosť Jeho srdcu a klaňajme sa Mu takto. Klaňajme sa Mu „v Duchu,“ t.j. majme srdce a myseľ upreté na Neho a ducha plného poznania Boha vo svetle viery. Klaňajme sa Mu „v pravde“, to znamená našimi skutkami, lebo skrze skutky sa stávame pravdivými; to znamená vždy robiť, čo sa páči Otcovi, ktorého deťmi sme. A nakoniec „klaňajme sa Mu v Duchu a v pravde,“ to znamená skrze Ježiša Krista a s Ježišom Kristom, pretože On sám je tým, kto sa skutočne „klaní v Duchu a v pravde“. Vtedy budeme Božími deťmi, „spoznáme na vlastnej koži pravdivosť týchto Izajášových slov: ‚Budete živiť nosené v náručí, hýčkané na kolenách.‘³³ Boh každou svojou činnosťou akoby naplňuje dušu nežnosťou a prejavmi lásky, ako matka, ktorá k sebe zdvíha svoje dieťa a kŕmi ho svojím mliekom. Buďme pozorní k tajomnému hlasu nášho Otca!“ Hovorí: „Moje dieťa, daj mi svoje srdce.“³⁴
„Boh bohatý vo svojom milosrdenstve nám vo svojej veľkej láske dal život v Ježišovi Kristovi, keď sme boli mŕtvi pre svoje hriechy.“³⁵ „Pretože všetci zhrešili a sú ďaleko od Božej slávy; sú ospravedlňovaní zadarmo jeho milosťou vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho ustanovil Boh, aby svojou vlastnou smrťou sa stal zmiernou obetou pre tých, ktorí veria. Tak preukázal, že je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto žije z viery v Ježiša“ (sv. Pavel).³⁶
„Hriech je tak strašným zlom, že kto hľadá akékoľvek dobro alebo sa chce vyhnúť zlu, nesmie zhřešiť.“ „Mnoho sme hrešili.“ „Ako by sme mohli umdlévať pri adorácii, keď sme ponorení v hlbinách milosrdenstva a keď oči našej duše uviazli na skutočnosti, že Boh odpustil naše hriechy?“ On to povedal: „Vymažem ich nepravosti a na ich hriechy nezabudnem.“³⁷
„Pán vo svojej zhovievavosti chcel obrátiť naše hriechy proti nim samým, našiel spôsob, ako nám ich urobiť užitočnými, obrátiť ich v našich rukách v nástroj spásy. Ať to nijak nezmenšuje ani našu hrôzu z hriechu ani našu bolesť z toho, že sme hrešili. Ale naše hriechy sa nám stali prameňom pokory.“
Keď duša pohliada vo svojom vnútri s očami zhorenými láskou na nekonečnosť Boha, na Jeho vernosť, na dôkazy Jeho lásky, Jeho dobré skutky, ktoré nemôžu nič pridať k Jeho šťastiu, a keď sa potom díva na seba, vidí svoje atentáty na Božiu veľkosť, obracia sa k vlastnému vnútru s takým pohrdaním sama sebou, že už nevie, ako prestať jeho hrôzu. To najlepšie, čo môže duša urobiť, je sťažovať sa u Boha, svojho Priatela, že nemá dosť síly pohrdať sebou, ako si zaslúži a ako by chcela. Odevzdáva sa do Božej vôle a vo vnútornom zrieknutí sa seba nachádza opravdový, nepremôžiteľný a dokonalý pokoj, ktorý nič nemôže narušiť. Pretože sa vrhla do takej hĺbky, kde ju nikto hľadať nebude.“
„Keby mi niekto tvrdil, že už dosiahol dna, že sa utopil v pokoře, nevyvracal by som mu to. Napriek tomu sa mi zdá, že byť ponořený do pokory je byť ponořený do Boha, lebo Boh je na dne nitra. A preto môže pokora rovnako ako láska stále ešte rásť.“ Pretože na pokornom dne je bahno potrebné pre milosť a pretože Boh tam dušu chce uvrhnúť, buďme pokorní. „Pokorná duša nikdy dostatočne nevyvýši Boha, ani seba dostatočne neponíži. Ale zázrak: jej neschopnosť sa premení v múdrosť a nedokonalosť jej skutku, vždy nedostatočného v jej očiach, bude dodávať tú najväčšiu chuť jej životu. Kto vlastní podstatu pokory, nepotrebuje príliš slov k poučeniu, Boh mu hovorí viac vecí, než ho môžeme naučiť my; v takýchto pozíciách sú učeníkmi Boží.“

Desiaty deň

„Si scires donum Dei…“ – Keby si poznala, čo dáva Boh,³⁸ povedal raz Kristus Samaritánke. Ale čo teda dáva Boh, ak nie seba samého? A milovaný učeníci hovorí: „Prišiel k svojím a jeho Ho neprijali.“³⁹ Svätý Ján Krstiteľ by mohol k množstvu duší mať túto výčitku: „Medzi vami, vo vás, je ten, koho nepoznáte.“⁴⁰
„Keby si poznala, čo dáva Boh…“ Je jedno stvorenie, ktoré poznalo, čo dáva Boh, jedno stvorenie, ktoré nestratilo ani drobeček (z toho daru), stvorenie, ktoré bolo tak čisté, tak žiarivé, že bolo ako samo svetlo. „Speculum justitiae,“ Zrkadlo spravodlivosti.⁴¹ Stvoření, jehož život bol tak prostý, tak stratený v Bohu, že sa o ňom nedá skoro nič povedať.
„Virgo fidelis“, to je Panna verná,⁴² tá, ktorá „všetko uchovávala vo svojom srdci.“⁴³ Bola tak pokorná, tak sústredená pred Božou tvárou, v skrytosti chrámu, že pritiahla zalíbenie Nejsvätejšej Trojice. „On zhliadol na poníženosť svojej služobnice, od tejto chvíle ma budú blahoslaviť všetky pokolenia!...“⁴⁴ Otec sa sklonil k tomuto krásnemu stvoreniu, ktoré nevedelo o svojej kráse, a chcel, aby sa stala v čase Matkou Toho, ktorému je Ocom na večnosť. Vtedy zostúpil Duch Lásky, ktorý riadi Božiu činnosť, a Panna povedala svoje fiat. „Som služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova,“⁴⁵ a uskutočnilo sa najväčšie zo všetkých tajomstiev. A tak sa Mária skrze Vtelenie Slova navždy stala Božou korisťou.
Zdá sa mi, že postoj Panny Márie počas mesiacov medzi Zvestovaním a Narozením je príkladom pre vnútorné duše, ktoré si Boh vybral, aby žili vo vnútornom prežívaní, na dne bezednej propasti. V akom pokoji, v akom zjednotení Mária všetko robila! Ako bolo to najbanálnejšie zbožštené jej postojom! Veď vo všetkom Mária ostávala tou, ktorá uctievala Boží dar. To jej nebránilo, aby sa vydávala aj navonok, keď išlo o prejavy dobročinné lásky, evanjelium nám hovorí, že Mária prešla vo všetkej rýchlosti Judské hory, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu. Jej nevysloviteľná kontemplácia nikdy nezmenšovala jej vonkajšiu lásku. Veď, ako hovorí jeden zbožný autor: „ak kontemplácia smeruje k chvále a večnosti Božej, vlastná jednota a nezostane jej stratená. Keď príde príkaz z neba, obracia sa k ľuďom, súciti so všetkými potrebami, skláňa sa nad ich biedou, plače a zúrodňuje. Ozařuje jako oheň, pálí, pohlcuje a vstřebává, pozvedá k nebu to, čo vstřebala. A keď dokončí svoj úkol na zemi, pozvedá sa a znovu sa vydáva na cestu k výšinám, zapálená svojím ohňom.“
„Boli sme predurčení rozhodnutím Toho, ktorý všetko koná podľa svojej vôle, aby sme boli chválou Jeho slávy.“⁴⁶
Takto nás učí svätý Pavel. Ako uskutočniť tento sen Božieho srdca, tú nemennú vôľu o našej duši? Ako – stručne povedané – odpovedať na naše povolanie a stať sa dokonalou Chválou slávy Nejsvätejšej Trojice?
„V nebi“ je každá duša chválou slávy Otca, Syna a Ducha Svätého, lebo každá duša prebýva v čistej láske a „už nežije vlastným životom, ale životom Božím.“ Vtedy Ho poznáva, hovorí svätý Pavel, ako je poznaná Jím,⁴⁷ inými slovami, jej chápanie je chápaním Božím, jej vôľa je vôľou Božou, jej láska samou Božou láskou. To Duch lásky a sily naozaj mení jej dušu, lebo jej bol daný, aby nahradil, čo jej chýba. „On v nej prevádza tú slávnu premenu.“ Svätý Ján od Kříža prehlasuje, že „nie je dôležité, že duša vydaná láske skrze Ducha Svätého sa pozdvihuje až k stupňu, o ktorom sme práve hovorili,“ už tu na zemi. Toto nazývam dokonalou chválou slávy!
Chvála slávy je duša, ktorá prebýva v Bohu, ktorá Ho miluje čistou a nezištnou láskou a nehľadá v sladkosti tejto lásky sama seba, miluje Boha nad všetky Jeho dary, teda aj keby od Neho nedostala nič, a preje si len dobro tohto tak milovaného objektu svojej lásky. Ako inak môžeme účinne chcieť dobro Božie než konaním Jeho vôle, ktorá všetky veci usporadúva k svojej väčšej sláve? Táto duša sa preto Božej vôli musí úplne odovzdať a stratiť sa v nej, že už nebude chcieť nič iné než to, čo chce Boh.
Chvála slávy je ztišená duša, prodlévajúca jako lyra pod tajomným dotykom Ducha Svätého, ktorý na ňu vyluzuje Božské akordy. Ona vie, že utrpenie je strunou, na ktorú sa dá zahrať ešte krajšie zvuky, a preto z neho robí svoj nástroj, ktorým veľmi slastne dojímá srdce svojho Boha.
Chvála slávy je duša, ktorá sa vo viere a prostote upína k Bohu, je zrkadlom, ktoré Ho odráža vo všetkom, čo On je, je ako bezodná propast, do ktorej sa On môže vlévať a v nej sa rozpínať. Je tiež ako kryštál, ktorým On môže žiariť a (v ňom) kontemplovať všetku svoju dokonalosť a vlastný jas. Duša, ktorá takto dovolí Bohu, aby v nej utišil svoju (tj. Jeho) potrebu zdieľať „všetko, čo On je, a všetko, čo má,“⁴⁸ je naozaj chválou slávy všetkých Jeho darov.
Chvála slávy je konečne bytost neustále ponožená do vďaky. Každý jej čin, každý pohyb, všetky jej myšlienky a túžby ju stále viac zakořeňujú v láske a stávajú sa ozvenou večného Sanctus.
V nebi plnom slávy neprestávajú svätí volať: Svätý, svätý, svätý Pán, Boh všemohúci... a padajú na zem a klaňajú sa tomu, ktorý žije naveky.⁴⁹ Chvála slávy sa už dnes v nebi svojej duše ujíma svojho večného úlohy. Jej spev je neprerušovaný, pretože ona je pod vplyvom Ducha Svätého, ktorý v nej všetko pôsobí. A hoci o tom vždy nevie, lebo nedokonalosť prirodzenosti jej nedovolí upútať sa k Bohu bez akýchkoľvek roztržitostí, spieva stále a stále adoruje, celkom sa pretvára v chválu a v lásku, v túžbu po Božej sláve. V nebi našej duše chceme byť chválou slávy Nejsvätější Trojice, chválou lásky našej Nepoškvrnenej Matky. Jedného dňa zmizne opona a my budeme uvedení do večných príbytkov, kde dáme nášmu spevu zaznieť v lone nekonečnej Lásky. A Boh nám vtedy dá nové meno, sľúbené tým, kto zvíťazí.⁵⁰ Aké meno to bude? Laudem gloriae. (Chvála slávy)⁵¹