Posolstvo Terézie z Lisieux
Okružný list generálnych predstavených O.Carm. a OCD
pri príležitosti stého výročia smrti svätej Terézie z Lisieux
(záverečná časť)
3. Boh, ktorý od nás žiada hlásať radostnú zvesť
Misijný rozmer: milovať Ježiša a spôsobiť, aby bol milovaný
49. Úsilie predávať evanjelium je výrazom univerzálnej lásky. Dosvedčovať a hlásať iným nový život v Kristovi a jeho posolstvo nádeje znamená milovať ich. Terézia ako kontemplatívna mníška neprestávala žiť misijnú a apoštolsku dynamiku kresťanského povolania. Skrze svoje zvláštne povolanie – na Karmel – chcela s Kristom spolupracovať na spáse sveta, a to nielen do konca svojho života, ale do konca sveta.38
Vo svojej korešpondencii so svojimi bratmi-misionármi mnohokrát zmiňuje apoštolský a misijný rozmer života kontemplatívnej karmelitky. Mimo iné tvrdí: „Vy dobre viete, že karmelitka, ktorá by nebola apoštolom, by sa vzdialila od cieľa svojho povolania a prestala by byť dcérou serafínskej svätej Terézie, ktorá si priala obetovať tisíckrát život, aby zachránila jedinú dušu“.39 Preto Terézia z Lisieux túžila žiť všetky povolania.40 Účinnosť evanjelizácie závisí podľa nej na láske. A prosí svätých, aby jej darovali dvojnásobok svojej lásky.41
50. Svojím povolaním na Karmel sme zasvätení misii. Máme „prorocký úkol pripomínať Božiu zámer s ľuďmi a napĺňať ho, v súlade s tým, ako je hlásaný v Písme svätom a ako je patrné pri dôkladnom skúmaní znamení prozreteľnej Božej činnosti v celej ľudskej histórii. Je to zámer zachrániť a zmieriť ľudský rod“.42
Od svojej sestry Terézie sa musíme učiť našu kresťanskú lásku zameriavať apoštolsky; osvojiť si presvedčenie o evanjelizačnej sile modlitby a potrebu spirituality vtelesnenej do každodennej reality. Evanjelizácia nie je prostá informácia.
Je manifestáciou toho, že nás Boh prijal za svoje deti a dáva nám rásť v láske a solidarite. Vyžaduje, aby sme spoluprožívali skúsenosť utrpenia a strachu našich bratov a sestier a zo spomenutej perspektívy ju prijímali za svoju. Tak to robila Terézia, keď na seba vzala skúšku pochybností, aby neveriacim získala milosť pochybnosti prekonať. Zasedla za stôl s hriešnikmi a s tými, kto odmietajú vieru, a s nimi trpela prázdnotu a temnotu: tvoje dieťa „ťa prosí za odpustenie pre svojich bratov, je ochotné jesť chlieb bolesti tak dlho, ako budeš chcieť, a nechce vstávať od tohto stola, plného horkosti, pri ktorom jedia ubohí hriešnici, až do dňa, ktorý si určil“.43 To je aj jeden zo spôsobov, ako spiritualitou ponúknuť odpoveď na hľadanie posvätna a túžbu po Bohu, ktorá stále žije v srdci ľudí.44
51. Táto láska má aj sociálny rozmer, ktorý nás – pri zvláštnej odlíšení každého povolania v Karmeli – zaväzuje, aby sme slúžili celkovému pokroku v prospech spravodlivosti a pokoja vo svete cestou skutočného ľudského rozvoja všetkých ľudí. Aby bola láska k blížnemu účinná, musí sa prejavovať v súlade s požiadavkami súčasného sveta. To od nás vyžaduje, aby naša láska mala aj spoločenský dopad, keďže prostriedky individuálnej lásky sú stále obmedzenejšie. Blížnym v núdzi nie je izolovaný jedinec, ale ide o masy utlačovaných nespravodlivými a odľudšťujúcimi štruktúrami.
Je naliehavo potrebné, aby sa kresťanská láska uplatňovala pri úsilí o zmenu a pretransformovanie štruktúr. Láska je silnejšia než všemožné rozštiepenia a pomáha pri zápase o spravodlivejší svet prekonať nenávisť, aby sa z utláčaného nestal zase ten, kto utláča. Iba láska k Ježišovi a svedectvo jeho života a jeho učenia umožňujú skutočné bratrskej zmierenie. Nauka o malej ceste duchovného detstva je neuveriteľnou silou k sociálnej zmene tvárou v tvár zneužívaniu moci v spoločnosti.
Blízki Márii z Nazareta
52. Panna Mária je pre nás vzorom zasvätenia sa a nasledovania (učeníctva); pripomína nám prvenstvo Božej iniciatívy a učí nás prijímať jeho milosť. Je „učiteľkou bezvýhradného nasledovania a horlivej služby“.45 V súlade s najryžejšou tradíciou Karmelu žila Terézia z Lisieux v dôvernej prítomnosti Ježišovej matky. Prekonala Druhý vatikánsky koncil a objavila v nej prostú ženu z Nazareta, pútnika viery a nádeje, Matku a vzor. Môžeme povedať, že žila svoj život v Mariinej tesnej blízkosti (doslova: bok po boku s Máriou).
53. Terézia odmieta, ak je Mária predstavovaná tak, že je vyzdvihovaná jej veľkosť, aniž by bol brán zreteľ na jej pozemský život: „Aby sa mi nejaká reč o Panne Márii páčila a prospechovala mi, je potrebné, aby som videla jej skutočný život, nie život predpokladaný; a som si istá, že jej skutočný život musel byť veľmi prostý. Ukazujú nám ju neprístupnú; bolo by však treba ukázať, že je možné ju napodobňovať, zdôrazniť jej cnosti, povedať, že žila z viery ako my… Je viac Matkou než kráľovnou“.46 Posledná Teréziina báseň venovaná Panne Márii nesie názov: „Prečo ťa milujem, ó Mária.“ Terézia tu prechádza stránkami evanjelia a pri tom objavuje Mariinu lásku k Bohu a k blížnym, jej chudobu, jej kontemplatívne mlčanie, jej prostotu, jej vieru, jej nádej, jej ochotu a poslušnosť pri prijímaní Božej vôle. Evanjelium nám odhaľuje, kto Mária bola, a Terézii jej (Teréziino) vnímavé srdce zjavuje – v jej skúsenosti každodenného spoločenstva s Máriou – pravú Mariinu osobitosť.47
54. V nauke Terézie z Lisieux nachádzame cestu k prehlbovaniu a obnove nášho mariánskeho života – vo svetle evanjelia a v dôvernosti s Máriou. Keď znovu objavíme Máriu, v tajomstve Krista a cirkvi, dá to pevnú základňu našej zbožnosti, nášmu svedectvu a kázaniu. Celé dejiny nášho rádu, od prvých dní na hore Karmel, sú presýtené Mariinou prítomnosťou.
Predovšetkým je Mária vzorom nasledovania Ježiša (učeníctva) vo viere a kontemplácii. Ako Terézia zažívala, učí nás Mária predovšetkým postojom modlitby: rozlišovaniu, ochote (zveste); chvále a vďačnosti za to, čo Boh v dejinách preukázal chudobným a prostým (Magnificat); dôvere (svatba v Káne); trpezlivému a kontemplatívnemu očakávaniu, uchovávaniu všetkého v srdci bez nutnosti tomu rozumieť, kým nevznikne svetlo (nájdenie Ježiša v chráme); vernosti v čase skúšok (pod krížom); spoločenstvu a zmyslu pre cirkev (modlitba s učeníkmi).
Prorocké svedectvo tvárou v tvár veľkým výzvam
55. Kresťania a zvlášť tí, ktorí žijú zasväteným životom, sú povolaní vydávať prorocké svedectvo hlásaním hodnôt evanjelia a zriekaním sa všetkého, čo týmto hodnotám odporuje. Keď Ján Pavol II. zdôraznil prorocký charakter zasväteného života „ako akýsi jedinečný spôsob účasti na Kristovom prorockom úkole, ktorý Duch svätý udelil celému Božiemu ľudu“, uviedol ako vzor autentického proroka osobu Eliáša, „smelého proroka a Božieho priateľa“. Popisuje ho takto: Eliáš žil v Božej prítomnosti „a kontemploval Božie ‚prechádzanie okolo neho‘ v mlčaní, prihováral sa za ľud a odvážne hlásal Božiu vôľu; … povstal na ochranu chudobných proti mocným tohto sveta“.48
56. Z tejto perspektívy možno Teréziu z Lisieux nazvať prorokyňou novej doby. Právom sa jej dostalo označenia: „prorokyňa mládeže“, „znamenie nádeje“, „prorokyňa svätosti ako všeobecného povolania v cirkvi“, „prorokyňa aktuálnosti vykúpenia“ zdôrazňujúca neviditeľnú silu lásky.49 Ako žena, ktorej životné velikonočné putovanie (pascha – prechod) sa vyznačovalo veľkými túžbami, má Terézia veľmi veľa čo povedať hľadajúcemu a neuspokojenému ľudstvu.
V súlade s tradíciou Karmelu vidí Terézia v proroku Eliášovi životný vzor. Priťahuje ju nielen jeho zakúšanie Boha v „jemnom vánku“,50 ale aj jeho boj proti Baalovým prorokom: „Potom čo ukázal na skvelé počiatky nášho svätého rádu a srovnal nás s prorokom Eliášom, ktorý bojoval proti Baalovým prorokom, prehlásil, že ‚znovu prídu podobné časy ako za Achabovho prenasledovania‘. Zdalo sa nám, že už spěcháme vstříc mučednictví…“.51
57. Vo vernosti nášmu karmelskému povolaniu je naším úlohou vydávať prorocké svedectvo, a to životom, v ktorom kladieme dôraz na prvenstvo Boha a zakúšame jeho prítomnosť v srdci sveta. Sme povolaní k otvorenosti, ktorá nám umožní, aby sme prítomnosť Božiu objavovali stále novým a prekvapujúcim spôsobom – tak ako ju objavil Eliáš v jemnom vánku; k otvorenosti, ktorá nás podniti, aby sme sa odovzdali službe bratom a sestrám a pomáhali im v ich zápase o celkové oslobodenie. Bratrskej život je sám už prorockým skutkom v spoločnosti, ktorá, i keď si to často sama neuvedomuje, veľmi túži po bratstve bez hraníc.“ Mimochodom „zvláštna presvedčivá sila proroctva pramení zo zhody medzi hlásaním a životom“.52
Živá a orientujúca prítomnosť
58. Evanjelijný charakter skúsenosti a náuky Terézie z Lisieux im propůjčuje trvalý význam. Prostóta, dôvera a odovzdanosť voči Bohu, ako ju Terézia z Lisieux žila a hlásala, povzbudzujú k nasadeniu sa za spravodlivosť a mier.53
59. Terézin vplyv na dnešnú cirkev a svet je nepochybný. Ona to vytušila, keď krátko pred svojou smrťou tvrdila: „Hlavne však cítim, že moja misia čoskoro začne, moje poslanie učiť milovať Boha tak, ako ja ho milujem, dávať svoju cestičku dušiam. Ak milý Boh vyslyší moje priania, bude moje nebe na zemi až do konca sveta. Áno, chcem prežívať svoje nebe tak, že budem robiť dobre na zemi“.54
Záver
S našou sestrou Teréziou obnoviť náš kontemplatívny a apoštolský život
60. Sto rokov od smrti našej sestry Terézie je Božím pozvaním, aby sme sa obnovili vo svetle jej skúsenosti a jej náuky. Ako hovorí Ján Pavol II. všetkým rehoľníkom a rehoľníčkam, nemáme si len „pripomínať svoju slávnu minulosť a rozprávať o nej, ale aj vytvárať nové slávne dejiny!“ Musíme sa pozerať do budúcnosti, „kam vás Duch svätý posiela, aby skrze vás učinil podivuhodné veci“.55
Naša sestra Terézia nám ukazuje cestičku, ktorou sa musíme vydať – cestičku návratu k evanjeliu ako jedinú cestu k životu pravé kreatívnej vernosti nášmu charizmu.
61. Terézia nás učí: ústredná dôležitosť má láska. Tá vedie k prostote a dáva pravú slobodu a oslobodenie, tá nás vedie k zrelej kresťanskej, náboženskej a karmelskej identite. Vo svete plnom úzkosti a strachu nás privádza k dôvere a odovzdanosti Pánu, ktorý víťazí nad všetkými ťažkosťami. Proti našemu od skutočnosti odpútanému idealizmu staví duchovný a evanjelijný realizmus, a tak môžeme byť hodnověrnými prorokmi Boha, ktorý je prítomný, blízky a ktorý oslobodzuje.
Ako sme už ukázali, Teréziino posolstvo je výzvou pre spiritualitu dnešnej cirkvi a netýka sa iba tých, ktorí sa zasvätili kontemplácii, ale aj tých, ktorí pracujú na poli evanjelizácie tým, že sa venujú ľudskému pokroku, rozvoju a oslobodeniu.56 Duchovné detstvo je evanjelijný pojem, ktorý zahŕňa jednak vedomie, že my všetci sme prijali dar byť Božími synmi a dcérami, jednak aj odpoveď: tento dar nás vedie k spoločenstvu.
62. Bratia a sestry v Karmeli: ďakujeme Pánu, že dal cirkvi, svetu a Karmelu našu sestru Teréziu z Lisieux. Kiež by sme zakúsili jej prítomnosť a blízkosť, až budeme sláviť sté výročie jej úmrtia a až budeme pokračovať v našom živote modlitby, bratstva, apoštolského úsilia a vydávania svedectva Bohu nášho Pána Ježiša Krista v sile Ducha svätého!
V Ríme, 16. júla 1996, o slávnosti Panny Márie Karmelskej.
P. Joseph Chalmers, O.Carm., P. Camilo Maccise, OCD
