Výbor myšleniek zo spisov P. Jana Brenningera, O.Carm. 2. časť (dokončenie)
Otec Jan Brenninger bol veľký mariánsky ctiteľ a apoštol. Pannu Mariu nazýval „najláskavejšou a nežnou matkou“. Nahliadnime do jeho spisov, aby sa aj do našich sŕdc prelilo svetlo a vroucnosť jeho úcty k Matke Božej a jeho mariánskeho apoštolátu, ktorý vykonával predovšetkým medzi svojimi karmelitánskymi spolubratrami.
P. Brenninger usiloval pre seba a pre svoje spolubratry o dokonalosť v mariánskej zbožnosti. „Milujúci syn Mariin,“ píše „sa snaží všetkými spôsobmi udržiavať v mysli vždy prítomnú spomienku na milovanú Matku a vo všetkom nasledovať jej vôľu.“
K praktickému uskutočňovaniu tohto ideálu odporúča otec Jan pridržať sa niektorých pravidiel. Uvedieme aspoň nasledujúce tri.
- „Predovšetkým je nutné utvoriť si predstavu, to znamená čo najdokonalejší a najjasnejší obraz tejto našej nebeskej Matky. Je teda treba vytrvalo rozjímať a s láskou1 kontemplovať ony najvyššie výsady, ktorými bola Mária Bohom vyzdvihnutá nad všetko stvorenie a ktoré všetky majú svoj pôvod v skutočnosti, že bola od večnosti vyvolená, aby sa stala druhou Evou a Matkou Božou. Musíme tiež skúmať ony pozoruhodné cnosti – pokoru, neporušené panenstvo, poslušnosť, skromnosť, nádej a vytrvalosť, lásku, zbožnosť a oddanosť a celú tú nekonečnú radu dokonalostí, pre ktoré Mária nesrovnateľne prevyšuje všetkých svätých a anjelov.
Každý však ať sa snaží vtlačiť si hlboko do duše predovšetkým to, čo svätá Matka vykonala a vytrpela pre jeho spásu a čo ešte od nej môže a má očakávať, pretože ona je Matkou, Pokladnicou všetkých milostí, a pretože Boh ustanovil, aby sme všetko mali z jej svätých rúk. Tak sa zrodí (hlboký) cit – zbožný a detský zároveň –, ktorý by mal viesť toto cvičenie, ak chceme, aby neslo plody a neskončilo príliš skoro. Bude-li totiž duša naplnená takým citom, sama záhy a bez ťažkostí nájde najvhodnejší spôsob takého praktikovania mariánskej zbožnosti a pocítí, že je spojená so svojou Matkou, v prostrednej dôvere, aniž by musela násilne pracovať so svojou predstavivosťou.“- „Aby sme snáze udržali v mysli spomienku na našu láskyhodnú Matku a aby táto myšlienka pôsobila na dušu intenzívnejšie, bude predsa dobré dopomôcť si aspoň na začiatku niektorými drobnými pomôckami. Môžeme napríklad v rôznych chvíľach dňa pohlédnuť na nejaké vyobrazenie Madony. Navyše i liturgia hodín nám na mnohých miestach pripomína milované meno našej presladkej Matky a vybízí nás k myšlienke na ňu. Takisto náš rehoľný hábit, zvlášť škapulír, zameriava k Márii naše myšlienky a city. A napokon každý si podľa seba môže nájsť prostriedky, ktoré mu umožnia posilňovať sa v myšlienkach na presvätú Matku Božiu a živiť vo svojom srdci oddanosť voči nej.“
- „Ovšem ne vždy, keď sa nám podarí vzpomenúť si na Pannu Máriu, musí nás hneď zaplaviť nejaký zbožný cit. Okrem toho, že tieto city spontánne vyviera z našej lásky k nej, môžeme ich (jindy) formulovať so svätou usilovnosťou a uchovávať si ich potom pripravené pre rôzne príležitosti. Pri osvojení si týchto vnútorných hnutí môžeme čerpať z rozjímania, litanií či odinakiaľ a v konkrétnych situáciách ich môžeme vyjadriť buď vopred zostavenými formuláciami, alebo aj voľne. Napríklad potom, čo sme rozjímali o úbohosti hriechu, môžeme potom, kedykoľvek sa k tomuto tématu v myšlienkach vraciame, postaviť oproti oným úbohostiam nepopsateľnú krásu Panny Márie, môžeme pozdraviť Máriu a povedať: ‚Celá si krásna, ó Mária, a poskvrny na tebe nie je,‘ alebo tiež: ‚Ó neposkvrnené zrkadlo, zrkadlo spravodlivosti, pros za mňa, aby som sa varoval každého hriechu.‘“
A nakoniec P. Brenninger dodáva: „Budeme-li verní v tejto zbožnosti, pomaly v nás nabude podoby sám Kristus a my sa budeme pretvárať v Neho tak ako Panna Mária, ktorá je jeho živým obrazom.“
Takisto úcta k posvätnému škapulíru bola P. Brenningerovi drahá. Vysvetľuje hodnotu škapulíru a jeho význam. Povzbuzuje, aby sme škapulír verne nosili, líbali ho a hovorili Matke Božej: „Som tvoj. Zachraň ma.“
Zvláštnu pozornosť venuje P. Jan tiež ružencu. Nasledujúci text je opäť vybraný z poznámok, ktoré P. Jan napísal pre svoje spolubratry.
„Ruženec nie je len modlitba, skrze ňu si môžeme vyprošovať pomoc od Boha a Panny Márie, ale je tiež školou duchovného života. Keď totiž pri tejto modlitbe rozjímať nad tajomstvami života, utrpenia, smrti a slávy nášho Pána a jeho presvätého Matky, potom zatiaľ čo ústami odriekavame jednotlivé modlitby, máme pred očami veľmi pôsobivé argumenty, ktoré nás vyučujú a podnecujú v duchovnom živote.
Juž hneď radostné tajomstvá nám ukazujú, aké sú základné prvky duchovného života. Na príklade našej presväté Matky sa učíme byť zameraní na Boha a slúžiť iba jemu, zbavení všetkých pozemských pút prostredníctvom dokonalého a neporušeného panenstva (celibátu), vždy a všade pripravení prijímať a uvádzať do skutku vôľu Božiu (1. tajomstvo). Táto Božia vôľa nás vedie k tomu, aby sme milovali aj blížnych a podľa svojich síl im poskytovali pomoc. Je totiž často nutné opustiť Boha pre Boha, čili prispieť pomocou našim bratom (2. tajomstvo). Rovnako nevyhnutné je však aj vzdať sa všetkých pozemských vecí a v chudobe hľadať Pána, ktorý sa stal chudobným kvôli nám. Pokiaľ tak totiž neučiníme, nenájdeme ani Pána ani jeho Matku (3. tajomstvo). Keď rozjímame o obetovaní Ježiša v chráme, pripomíname si, že od duchovného a rehoľného života nie je možné nikdy oddeliť obetu (4. tajomstvo). A konečne nám je predkladané, že máme mať vždy na pamäti záležitosti nášho nebeského Otca a neúnavne a so zápalom hľadať Pána, i keď sa niekedy zdá, že sa od nás vzdialil. V duchovnom živote sa všetko dosahuje túžbou a vytrvalosťou! (5. tajomstvo.)
Bolestné tajomstvá nám dávajú pochopiť, že nikto nemôže dosiahnuť dokonalosti alebo sa tešiť z kontemplacie ak odmietne vystúpiť s Kristom a Máriou na Kalváriu. Je treba bojovať proti hriechu aj za tú cenu, že budeme s Kristom prolévať krv. A nemôžeme postúpiť k sláve kontemplacie ani k večnej radosti, pokiaľ najskôr nezakusíme smrteľnú úzkosť (1. tajomstvo). A kto dychtí uniknúť dôtkám telesného umrtvovania a trnom pokoření, nebude nikdy dostatočne slobodný ani od neřesti poživačnosti, ani od pýchy, ani od túžby vyniknúť, takže v hlbokej duši vždy zostane neschopný prijať milosť kontemplacie (2. a 3. tajomstvo).
Naopak, je treba odvážne a skálopevne nasledovať Pána nesúcího kríž i jeho Matku, Bolestnú, na tejto ceste utrpenia, ako vonkajšieho, tak aj vnútorného, až k naprostému opusteniu a úplnej bezútešnosti, kým nebudeme stáť s Pannou Máriou u paty kríža, aby sme boli prítomní agónii nášho Pána (4. tajomstvo). Nedá sa povstať2 k dokonalému duchovnému životu, ak predtým duchovne nezomrieme! Následovať Máriu až na vrchol Golgoty, v tom spočíva život a cieľ karmelitánov! Iba pod krížom sa dokonale zjednotíme s Máriou – ako deti s Matkou – a teda aj s Pánom (5. tajomstvo).
A na koniec slávne tajomstvá k nám prehovárajú, že ten, kto dokáže skrze duchovnú smrť „ponúknuť Bohu srdce sväté a očistené od každej aktuálnej poskvrny hriechu“, ako hovorí karmelitánom spis O založení prvých mníchov, môže oprávnene dúfať, že mu bude dané dosiahnuť druhého cieľa Karmelu, totiž už počas tohto pozemského života zakúsiť vo svojom srdci a v mysli niečo z „radosti Božej prítomnosti a sladkosti nebeskej slávy“ (2. kapitola). Kto sa s Máriou postaví pod kríž, prežije s ňou aj radosť zo Vzkriesenia (1. tajomstvo). A potom bude veľmi dychtiť po večnom a dokonalom dovršení všetkého v nebi a jeho život, hoci on ešte pobýva tu na zemi, už bude v myšlienkach a tužbách s naším Pánom v Ráji (2. tajomstvo). S dôverou v mocnú prímluvu blahoslavenej Matky Božej bude s bezmezným zápalom prosiť o dary Ducha svätého, aby (jím) bol premenený v Pána a neřídil sa už svojimi rozmarami, ale mal na zreteli a ochotne nasledoval vnuknutia Ducha, ktorého posiela Pán (3. tajomstvo). A tak nakoniec podľa príkladu Panny Márie rastie a neprerušene silnie v Božej láske, až dosiahne dokonalú duchovnú zrelosť. Potom bude hodný toho, aby bol pozdvihnutý zo zeme, vstúpil do nebeskej vlasti a obdržal večnú odmenu (4. a 5. tajomstvo).“
Na záver svojho výberu myšlienok P. Brenningera, uverejnených v rádovej revue Analecta ordinis carmelitanum, P. Emanuele Boaga uvádza, že otec Jan Brenninger bol nie len učiteľom tejto „ružencovej školy svätosti“, ale aj jej príkladným žiakom.
Podľa Talianskej predlohy spracovala Vlaďka M. Polišenská.
Dovolím si k článku, ktorý otiskujeme pri príležitosti výročia úmrtia otca Brenningera, pripojiť svoj postreh, ktorému, verím, môžete dať za pravdu. Na niektorých z riadkov P. Brenningera je bezpochyby patrné, že naozaj uplynulo ďalších šesťdesiat rokov. Ale ešte niečo iné je dôležité.
Až v priebehu práce na preklade mi došlo, ako mnoho bol P. Jan Brenninger učiteľom karmelitánskej spirituality pre otca Metoděja Minaříka. Predovšetkým čtyrý rys mi vyvstal ako spoločný obom týmto horlivým karmelitánom: veľká úcta k rehoľnému povolaniu, celoživotná láska k Karmelu (rádu), neúnavný dôraz na vnútorný život, intenzívny vzťah k Panne Márii. Z pověření generála rádu P. Jan Brenninger napísal súhrn karmelitánskej spirituality, nazvaný „Directorium vitae carmelitanae“. Dielo bolo vydané v roku 1940 ako oficiálna rádová príručka pre výchovu dorastu. P. Metoděj z tejto knihy mnoho čerpal, vracal sa k nej po celý svoj život.
Medzi bratřími v Nemecku pretrvávala niekedy trpká spomienka na veľkú prísnosť P. Brenningera (po jeho odchode do Ríma sa prý zmiernila). Otec Metoděj o nej tiež vedel. Vážil si jej ako prejavu opravdovosti v ceste za Bohom. Ale nepřeceňoval jej význam. Jej strhoval predovšetkým idealizmus P. Jana Brenningera: jeho zanietenie pre Karmel.
P. Metoděj ho tiež považoval za veľkého príznivca Kostelného Vydří. Hovoril, že prý P. Brenninger kedysi pri návšteve Kostelného Vydří prehlásil, že také krásne miesto by karmelitáni nikdy nemali opustiť. Neviem. Jisté je, že v oficiálnom protokole z vizitácie Kostelného Vydří, ktorú v roku 1930 uskutočnil, P. Jan Brenninger opísal nedostatky, ktoré tu shledal3 a uzavrel: „Buď je treba konvent opustiť, a to čo najskôr, alebo preložiť P. Alberta a na jeho miesto ustanoviť P. Prokopa.“ Uskutočnená bola potom – Bohu vďaka! – ona druhá varianta, a tak karmelitáni vo Vydří zostali. Tri roky nato, sa k nim teda mohol prísť uchádzať o vstup do rádu študent Arcibiskupského gymnázia v Kroměříži František Minařík atď. atď.
V P. Janu Brenningero k nám teda prehovoril učiteľ, z čižej školy nepriamo vyšiel P. Metoděj. Kiež nám Boh dopraje žiť naše kresťanské a karmelské povolanie s takou vernosťou, akou nám vo svojej dobe svojím príkladom ukázali títo naši predkovia a otcovia.
P. Gorazd, O.Carm.
