P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Rád by som týmto zamyslením potešil predovšetkým všetkých, ktorí sa najradšej chytajú vecí úplne konkrétnych a snáďno predstaviteľných, ktorí pri všetkom zložitom milujú a potrebujú „polopatické“ vysvetlenia, ktorí si pripadajú skôr „hmotári“ než ľudia hlboko spirituálni a počas modlitby zvyčajne stihnú okukovať všetko možné, čo ich obklopuje a okolo nich sa deje... Pri takomto našom založení je nám veľmi vďačným poľom liturgie, pretože sa pri nej „niečo robí“ a my sa toho zúčastňujeme alebo to prinajmenšom pozorujeme. Pri tom z priebehu obradov či z gest a postojoch často možno vyčítať mnoho podnetov. A letmé nahliadnutie do minulosti nám to môže ešte podtrhnúť a upevniť. Zamerajme teda spolu – čo najviac „po lopate“ – pozornosť na jeden detail pri slávení eucharistie, ktorý je však cirkvi tak drahý, že sa ho nevytrvalo nevzdáva ani po dvoch tisícročiach: lámanie eucharistického chleba.
Kľúčový význam pre túto tradíciu majú bezpochyby zmienky o lámání chleba, ktoré obsahuje Nový zákon. Keď som sa ich pokúsil vyhľadať, spoznal som, že by sa vlastne dali utriediť do niekoľkých skupín:
- zázračné rozmnoženia chlebov, popísané v jednotlivých evanjeliách: Ježíš „vzal tých päť chlebov a tie dve ryby, vzhlédol k nebi a požehnal, lámal chleby a dával učeníkom, aby im ich predkladali“ (Mk 6,41; podobne Mat 14,19; Lk 9,16);
- správy o Poslednej večeri Pána Ježíša s učeníkmi: napr. „Keď jedli, Ježíš vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával ho svojim učeníkom...“ (Mat 26,26; podobne i Mk 14,22; Lk 22,19; 1 Kor 11,24);
- správy o eucharistii v prvotnej cirkvi (1 Kor 10,16); v starokresťanskej dobe bola potom dlho eucharistia nazývaná jednoducho „lámanie chleba“.
Mňa toto téma zaujalo, keď som si všimol, že rozprávanie o emauzských učeníkoch líči ten najdôležitejší okamih celej popisovanej udalosti slovami: „Keď bol s nimi pri stole, vzal chlieb, pronesl nad ním požehnanie, rozlámal ho a podával im. (Vtom) sa im otvorili oči a poznali ho“ (Lk 24,30–31).
Až do Nového zákona teda siahajú korienky nášho liturgického zvyku. Môže nám hneď vyvstať otázka: Bolo v tej dobe lámání chleba niečím neobvyklým? Odborníci tvrdia,1 že židia v biblickej dobe jedli väčšinou chlieb jačmenný (tak mimochodom aj v príbehoch o Elizeovi – 2 Kráľ 4,42). Jeho príprava bola úlohou žien (prípadne jej služobníčok, otrokýň). Každé ráno žena semlela múku, vypracovala cesto, rozdělala oheň a upiekla chlieb. Peklo sa na rozpálených kameňoch či v primitívnych peciach, do ktorých sa chleby „nalepovali“ na stenu. Alebo sa vložili do horúceho popola. Chlieb mal teda čo do tvaru podobu silnejších placek a nebol najspíš ani príliš jemný ani mäkký. Židia ho pri jedle nekrájali nožom, ale v rukách ho lámali. To je zrejmé aj z slov, ktorými vyzýva k milosrdenstvu voči chudobným prorok Izaiáš: „Lámej svoj chlieb hladnému...“ (Iz 58,7). Z pašijového rozprávania si tiež vybavíme (Ján 13,26), že niekedy sústa pred vložením do úst namáčali – najspíš pre ich ľahšie rozpadnutie v ústach.
Keď však Pán Ježíš lámala chlieb, skrýva sa za tým niečo viac než len nutnosť, daná tým, akú vonkajšiu podobu mal chlieb vtedy. Išlo o akýsi vstupný obrad pri spoločnej hostine. Rozdeliť sa o chlieb je „od prírody“ prejavom priateľstva, spojenectva, náklonnosti. Mimořádnou silu má niečo také zvlášť v okamžiko nedostatku, keď ide o posledný kúsok chleba. Rovnako to platilo aj v Izraeli. Jedlo malo v povedomí židov oveľa hlbší význam než len slúžiť utišeniu hladu:
- jesť pokrm je stmelujúca spoločná udalosť domácnosti, rodiny, kruhu priateľov;
- predstavuje pritom vždy zároveň udalosť náboženskú, pretože pokrm, ktorý máme, je Božím darom;
- preto tiež stolovanie bolo sprevádzané modlitbami.
V rodine tejto spoločnej udalosti predseda otec a jemu prislúchalo pred hostinou proniesť modlitbu nad chlebom, rozlámať ho a podať ostatným pri stole. Tento zvyk zostal zachovaný aj neskôr, keď už nemal svoju pôvodnú funkciu, ale predstavoval iba obradný začiatok hostiny. Kto sa nezúčastnil tohto úvodného obradu, nemohol mať účasť ani na následnej spoločnej hostine. Židovská domácí liturgia si túto tradíciu rodinnej hostiny uchováva dodnes.
Jíst z jedného chleba je výmluvné gesto jednoty všetkých zúčastnených. Takto to zdôraznil v prvom liste Korinťanom sv. Pavel: „Pretože je to jeden chlieb, tvoríme jedno telo, aj keď je nás mnoho, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe“ (1 Kor 10,17). (Môžeme si tu vybaviť napr. i štedrovečerný obyčaj podieľať sa navzájom oplátkou, ktorý poznáme zo Slezska či Polska). Vo starých východných liturgiách lámal pri eucharistii premeneý chlieb iba sám celebrant. Pokiaľ bolo prijímajúcich veľa a lámání trvalo dlhšie, bolo sprevádzané dlhšími modlitbami ostatného zhromaždenia veriacich. Tento aspekt slávenia eucharistie je tiež zmienka v úvode k rímskemu misálu: „Lámání chleba – tak bola eucharistia za čias apoštolských označovaná – zreteľne ukazuje silu a dôležitosť znamenia jednoty všetkých v jednom chlebe i znamenia lásky, keď sa jeden chlieb rozdeľuje medzi bratmi.“2
Neskôr – zdá sa – medzi kresťanmi toto porozumenie voči gestu rozdílenia Kristovho Tela zoslablo. Zároveň rástla obľuba symbolických výkladov jednotlivých častí liturgie.3 Tak napríklad cirkev v Sýrii v 5. storočí videla v lámaní eucharistického chleba a jeho rozdeľovaní veriacim symbol toho, že sa vzkriesený Kristus zjavoval mnohým ľuďom: ženám, učeníkom a ďalším. „A teraz sa zjavuje, v prijímaní Těla, synom cirkvi“ (Narsai, homília 17).
V nasledujúcich dobách sa pozornosť viac upnula na tú podrobnosť, že chlieb je na jednotlivé sústa delen lámáním. Tento úkon, pri ktorom je chlieb holýma rukami silou rozlamovaný na kusy, sa v očiach kresťanov spojil s násilnou smrťou Pána Ježíša na kríži. A v lámání premeneného chleba – Kristovho tela – pred prijímaním veriacich bol teda spozorovaný symbol umučenia a zabitia Kristovho ľudského tela pre našu spásu.
Tento symbol si kresťania pravdepodobne uvedomili veľmi záhy. Niektoré staré verzie textu prvého listu Korinťanům, ktorý obsahuje správu o ustanovení eucharistie, uvádzajú miesto slov: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva...“ slová: „telo, ktoré za vás je lámáno...“ (1 Kor 11,24). Lámání je tu teda proste iba iný výraz pre Kristovo vydávanie sa.
Pri tomto obraznom výklade gesta lámání eucharistie sa však nijak neberie zreteľ na zmienku Janovho evanjelia, že Ježíšovi na Kalvárii nebola zlomená žiadna kosť, čo ho pripodobňuje veľkonočnému baránkovi, ktorý mal byť pre veľkonočnú večeru pripravený práve takto: aniž mu bola zlomená niektorá z kostí (Ján 19,36; srov. Ex 12,46). Týmto nesúladom sa starovekí kresťania zdá sa vôbec nenechali rušiť. Ostatne to dobre zodpovedá ich dobrému rozlišovaniu medzi udalosťou Umučenia samotnou a jej symbolom.
Podobne vidí v lámání chleba pri eucharistii symbol Kristovej smrti aj sv. Hipolyt Rímsky (+ 235) v Apoštolskej tradícii. Z tohto myšlienkového okruhu pochádza napr. aj patristický text, ktorý čítame v breviári: „Radostná zvesť našej spásy o tom hovorí: Ježíš vzal chlieb, požehnal a povedal svojim svätým učeníkom a apoštolom: Vezmite, jedzte. Toto je moje telo, ktoré je za vás lámáno na odpustenie hriechov...“4
Najmä východní cirkevní otcovia (sv. Ján Zlatoústý, Eutychius) hovoria neskôr o tom, že lámání chleba pri eucharistii naznačuje zabitie, ktoré Pán pre nás podstúpil. V byzantskej liturgii sa potom tieto myšlienky uplatnili ešte inak: kvašený chlieb, ktorého sa pri nej používa, je delený na malé sústa rozkrájaním pomocou malého nožíka, ktorý býva úmyselne prirovnávaný ku kopiu, ktoré preniklo Ježíšov bok. Preto nožík napodobňuje kopí aj svojím tvarom.
Na západe sa spájanie lámání chleba s Kristovou smrťou objavuje až od 11. storočia, ale potom získava na obľube a ešte po tridentskom koncile na ňom bol pri výkladoch o omši svätej kladený veľký dôraz. Je zaujímavé, že naša západná liturgia ani po „vynáleze“ malých hostií, ku ktorému došlo asi v 12. storočí a ktorý uľahčil rozdávanie eucharistie väčšiemu množstvu veriacich bez neželaného drobenia premeneného chleba (a zároveň bohužiaľ smažal symboliku prijímania z jedného chleba), sa lámání eucharistického chleba predsa nevzdala: vždy zostalo zachované aspoň lámání tej hostie, z ktorej prijímal sám celebrant. A že teda vždy pri eucharistii používala takého chleba, ktorý lámať šlo, nie takého, ktorý by bol krájaný. Liturgický predpis to i dnes výslovne vyžaduje: „Eucharistický chlieb ... musí byť taký, aby kňaz pri omši s účasťou ľudu mohol hostiu naozaj lámať na viac častí a aspoň niektorým veriacim ju podať.“5
Našej fantázii môžu svojou farebnosťou poslúžiť tiež neskoršie symbolické výklady z dôb, keď celebrant lámala už len jednu veľkú hostiu a veriací prijímali malé hostie. Predpísané bolo rozlomiť hostiu na tri časti. Jednu z nich podľa starobylého zvyku vložil kňaz do kalicha s Krvou Pána, druhú sám prijímal a tretia bola pôvodne vyhradená pre chorých, ktorým sa eucharistia mala donesť po omši. Už Amalar z Metz (+ okolo r. 850) vo svojom alegorickom výklade omše svätej uvádza tento význam: časť hostie zmiešaná s Krvou Pána pripomína jeho telo vzkriesené, tá časť, ktorú prijíma kňaz, pripomína Kristovo telo na zemi – cirkev a časť určená chorým pripomína pobyt Kristovho tela v hrobe. Táto symbolika bola neskôr pozmenená: tri časti rozlámané hostie pripomínali cirkev víťaznú (svätí v nebi), bojujúcu (kresťania teraz prežívajúci pozemský život) a trpiacu (duše v očistci). Tieto výklady sa potom dlho udržali v rozjímaniach o omši svätej pre široký okruh prostých veriacich a slúžili ako pomoc proti zbežnému pohľadu na omšu svätú – úplne rovnako, ako tomu má poslúžiť tento článok.
Neviem, či sa mi podarilo nesklzniť do ťažkopádnosti a dostatočne upútať našu pozornosť a predstavivosť. Stručne zhrniem, čo som chcel povedať: lámání premenenej hostie pri omši svätej nemusí byť bezvýznamný detail, pouhá okolnosť, ktorej si nevšímame. Dnes nás na to dokonca niekedy upozorní moderná ozvučovacia technika: naozaj mi behal mráz po chrbte, keď pri jednej omši svätej, pri nejž som koncelebroval, kňaz, ktorý bol hlavným celebrantom – mimochodom: celkom hromotluk – energicky lámal niekoľko hostií naraz, až to praštilo, a mikrofóny to spoľahlivo prenášali (a zosilňovač zosilňoval) do celého kostola... Určite aj pre nás môže byť užitočné spájať si to starobylé gesto lámání s myšlienkou na utrpenie Pána Ježíša, ktorým sme boli vykúpení, ktoré z nás usmírením vytvorilo rodinu Božích detí, jednotu Kristovho tela v jednom Duchu.
Český misál v pokynoch pre slávenie omše s účasťou ľudu predpisuje po pozdravení pokoja: „Kňaz vezme hostiu, láme ju nad paténou, vpúšťa malý úlomek do kalicha...“ a ďalej k tomu:
Pri tom sa spieva alebo hovorí:
Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.
Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.
Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj.
Ak lámání trvá dlhšie, môže sa toto volanie opakovať viackrát. Posledné zvolanie však vždy končí slovami: daruj nám pokoj.
To je naozaj pôvodná rola tohto spevu v rímskej liturgii: sprevádzať ako modlitba ono lámání eucharistie pre prijímanie veriacimi. Poznať toto „rodné prostredie“ vzývania Božieho Baránka nám môže tiež pomôcť k usebranosti. Potom i keď na oltár priamo vidieť všetci nemôžeme (a mikrofóny pokaždé neupozornia, že hostia je práve lámána), máme možnosť spievať tento spev veľmi adresne. Vieme jasnejšie, na koho hovoríme: na Pána, ktorý nás vykúpil obetou svojho života a teraz nám sa podá za pokrm... Prosíme o jeho milosrdenstvo.
