P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Dovoľte mi dať zase raz priechod mojej záľube v histórii a obrátiť našu pozornosť na jedno výročie z dejín Karmelu v Čechách, ktoré síce nie je nijako známe a snáď ani dôležité, ale je zato dvojnásobne okrúhle – hneď dvoma nulami. A pevne verím, že udalosti, o ktoré ide, sú poučné. Prenesme sa teda v mysli do doby pred štyristo rokmi...
Zatiaľ čo sa po roku 1600 začínal šíriť zo Španielska do Talianska a iných krajín bosý Karmel, zatiaľ čo v kláštore karmelitiek vo Florencii prežívala posledné roky svojho života svätá Mária Magdaléna de Pazzi (+ 1607) a v zubožených karmelitánskych kláštoroch vo Francúzsku klíčili prvé korienky neskôr tak významnej tourainskej reformy, v Čechách prebiehal pozvoľný proces oživenia katolíckej viery. Pri tom po karmelitánoch už dávno zostávali v tejto krajine len zchátralé budovy niekdajších kláštorov. Dva ich najstaršie kláštory, založené Karlom IV. v Prahe u Panny Márie Snežnej a v Tachove, vymreli asi pred štyridsiatimi rokmi... Po rokoch nedostatku domáceho dorastu, kedy noví uchádzači prichádzali už len z Poľska,1 zostali nakoniec opustené úplne. Tachovský už niekedy pred rokom 1554,2 pražský niekedy okolo roku 1570. Dva ďalšie konventy karmelitánov, založené pred viac ako sto rokmi v západných Čechách (v Chyších a v Rabštejně nad Střelou), zanikli už po asi päťdesiatich rokoch svojej existencie, teda ešte skôr než oba kláštory už spomínané.
Opustenému pražskému klášteru bol určený správca z radov diecézneho alebo rehoľného duchovenstva, ktorý mal karmelitánom – v prípade ich návratu – ich majetok vrátiť späť. Stojí za pozornosť, že niektorí z týchto správcov vykonávali svoju funkciu naozaj svedomito, aj keď budovy boli samozrejme vo veľmi zlom stave.3
Přece však to všetko neznamenalo pre Karmel v Čechách definitívny koniec. Iniciatíva k novému začiatku vtedy vyšla od karmelitánov v zahraničí, presnejšie priamo od samotného generálneho prevora Jindřicha Sylvia. Tento muž stál v čele rádu od roku 1598 a svojou činnosťou sa zaradil medzi jeho najvýznamnejších generálnych predstaviteľov, čo do úsilia o obnovu rádu v danej dobe. Jeho reformné snaženie bolo založené na presadzovaní pápežských dekrétov o rehoľnom živote a na šírení pokynov, ktoré pri svojej vizitácii rímskeho karmelitánskeho konventu Santa Maria Traspontina v roku 1594 stanovil pápež Klement VIII., aj do ostatných domov a provincií. Tieto pokyny karmelitánom predpisovali mimo iného dvakrát denne polhodinové rozjímanie, ďalej duchovné čítanie, spytovanie svedomia v chóre, raz týždenne rozhovor s predstaveným. Priamym nástrojom k presadzovaniu reformy boli generálu Sylviovi oficiálne návštevy jednotlivých rádu provincií a kláštorov – vizitácie. Pre neho osobne to znamenalo veľa namáhavého cestovania. V rokoch 1598–1602 takto vizitoval talianske provincie a v roku 1603 sa obrátil na sever:4 Hneď roku 1603 vizitoval vo Francúzsku a potom v Belgicku, kde za jeho účasti provinčná kapitula zvolila provinciála, ktorý potom vykonával Sylviom predložené dekrety. (Belgická provincia bola rodnou provinciou otca Jeronýma Graciána, známeho zo života svätej Terézie od Ježiša. Ten sa po svojom vylúčení z bosého Karmelu (1596) do svojej vlasti a do pôvodného rádu vrátil, bol horlivým zastáncom Sylviovej reformy a zomrel v bruselskom konvente v roku 1607.) V polovici decembra 1603 sa potom generál Sylvio zúčastnil provinčných kapitúl hornonemeckej provincie, ktorá sa konala v Rotterdame. Ale ešte medzitým podnikol cestu, pri ktorej sa pokúsil o obnovu Karmelu v našej vlasti. Generál Sylvio sa vydal na vizitáciu do Poľska a cestou sa zastavil – asi začiatkom septembra roku 16035 – v Prahe. Hľadal pritom možnosti, ako obnoviť tamojší karmelitánsky klášter.
Po príchode do Prahy sa nemohol obrátiť ani na cisára, ani arcibiskupa, obaja neboli prítomní. Odložil teda záležitosť až na zpáteční cestu. Tento odklad sa ukázal ako osudový. V tejže dobe totiž prišiel do Prahy aj generálny predstavený iného rádu – františkánov „bosákov“ – František Sosa. I on sa uchádzal o svolenie k novému usadeniu svojho rádu v Prahe. „Založením nového kláštora priamo v cisárskom sídelnom meste mohli františkáni získať dôležité strategické centrum pre obnovu rádu v provincii.“6 A požiadal pritom, aby jeho bratia mohli prevziať bývalý klášter karmelitánov. Cisár Rudolf II. súhlasil. Poskytol Františkovi Sosovi osobnú audienciu a dobové svedectvá spomínajú cisára ako výslovného príznivca tohto rádu. Tak sa aj stalo. Kostol a klášter u Panny Márie Snežnej boli prevedené do majetku františkánov, generál František Sosa ich slávnostne prevzal 8. 11. 1603.7 Františkáni sa do kláštora dostali roku 1604.8
Generálny preceptor Jindřich Sylvio sa z Poľska do Prahy vrátil snáď týždeň alebo najviac dva týždne po onom 8. novembri. Keď zistil, že doterajší pražský klášter karmelitánov bol práve „zadaný“, nenechal sa odradiť. Zdržal sa v Prahe sedem dní, aby dosiahol audience u cisára. Čakal však márne. Snažil sa rokovať s generálom františkánov, ale bez úspechu. Pretože pobyt v hostinci bol príliš drahý, generál odcestoval. Svoju záležitosť však zveril najvplyvnejším miestam u pápežskej kurie. Ešte z Prahy sa 24. 11. 1603 obrátil dopisom na štátneho sekretára kardinála Petra Aldobrandiniho a poprosil ho, aby sa veci ujal. Okrem toho napísal v tej istej veci aj generálnemu prokurátorovi svojho rádu (takto je označovaný rehoľník poverený za celý rádu kontaktom s pápežskou kurio), ďalej kardinálu protektorovi Pinnelimu a kongregácii kardinálov pre veci rehoľníkov, v jejž čele stál kardinál Alexander Medici.
V Prahe zanechal talianskeho karmelitána P. Jakuba Romandiolu, zvaného tiež Fontana, prevora z Jasla, aby s príslušnými miestami vyjednával ako jeho zástupca. Nič bližšie sa o tomto karmelitánovi v prameňoch nedozvieme, predsa práve jeho osoba, jeho poslanie a to, ako sa mu pri ňom darilo, predstavujú vlastný námět môjho zamyslenia.
Karmelitánske kláštery v Čechách pred svojím zánikom patrili k česko-poľskej provincii (vytvorenej roku 1462). Zatiaľ čo v Poľsku rádu vzkvétal (medzi rokmi 1603 a 1620 tu bolo založených dvadsať nových kláštorov),9 obnoviť jeho pôsobenie v Čechách nebolo jednoduché.
V Ríme sa diplomatické úsilie v prospech karmelitánov rozvíjalo zo dvoch strán. Kardinál Aldobrandini odporučil záležitosť karmelitánov novému nunciusovi v Prahe Ferreriovi a požiadal ho, aby sa za nich primluvil u cisára. A okrem toho sa generálny prokurátor rádu obrátil o pomoc na kardinála Dominika Pinelliho – kardinála protektora rádu – so žiadosťou, aby poslal list kniežaťu Bedřichovi Fürstenbergovi, najvyššiemu komorníkovi,(8) ((Pozn. 8 / V texte M. Höslera je mylne uvedený ako „najvyšší kancelár“.)) aby sa ten zasadil za karmelitánov u cisára. Zdá sa, že cielene bola zvolená iná cesta než cez najvyššieho kancelára Zdeňka Vojtecha Popela z Lobkovic a arcibiskupa Zbyňka Berku. Zvlášť ich prímluva u cisára totiž pomohla františkánom získať kostol a klášter Panny Márie Snežnej.
Kardinál Pinneli v tej veci skutočne čoskoro napísal do Prahy internuncio Fornarimu,10 ktorého predtým Sylvio neoslovil, najskôr doň nevkladal veľké nádeje. Fornari sa pohotovo obrátil so žiadosťou ako na arcibiskupa, tak na najvyššieho kancelára, avšak bez úspechu. Bolo mu odporúčané, aby sa karmelitáni namiesto úsilia dosiahnuť to, že by cisár svoje rozhodnutie zmenil, uchádzali o iný pražský kostol. Obaja prisľúbili v tom prípade im vyjsť v ústrety.
Otec Jakub Fontana sa v Prahe stále znovu pokúšal získať starý konvent späť, avšak bez valného úspechu. Všade narážal na nezáujem. Ani arcibiskup Zbyněk neprejavil veľa radosti nad návratom karmelitánov: podľa jeho názoru klášter i kostol Panny Márie Snežnej stratili karmelitáni vlastnou vinou.11 Otcovi Fontanovi vyčítal nestydatosť a odvážnosť (insolentia et protervia).
Na druhej strane však údajne práve arcibiskup Zbyněk zrazoval Jakuba Fontanu od jeho úmyslu odcestovať z Prahy a sľúbil mu, že mu bude až do konečného vyriešenia celého jednania zadarmo poskytovať živobytie.12 On prý presvedčil Jakuba, aby sa niekedy na prelome februára a marca roku 1604 obrátil na cisára s novou žiadosťou – o iný kostol v Prahe pre karmelitánov.
V apríli 1604 navrhol nuncius, aby karmelitánom bol daný iný kostol, buď sv. Križa Väčšieho na Starom Meste alebo sv. Apoliner na Novom Meste. Ani tento zámer však nevyšiel. Zároveň rímski kardináli Aldobrandini, Pinneli a Medici – ktorí nevedeli o tom, že predmetom záujmu už nie je pôvodný karmelitánsky klášter – poslali z podnetu generálneho prokurátora rádu znovu prímluvné listy nunciusovi Fereriovi, aby karmelitáni dostali svoj kostol späť.
Nakoniec v júni 1604 vyvstala ďalšia možnosť: dať karmelitánom kostol sv. Ducha na Starom Meste, zároveň s k nemu priliehajúcim bývalým klášterom benediktínok. Sestry v tomto kláštore vtedy už viac než dvadsať rokov nežili. Keď totiž niekedy v 80. rokoch 16. storočia zomrela posledná abatyša tohto kláštora a zostali v ňom iba dve sestry, vtedy abatyša klátera sv. Jiří na pražskom Hrade, pod ktorý tento kláštor patrí ako kláštor dcérny, so súhlasom arcibiskupa, nuncia aj cisára zbylé dve sestry oficiálne presídlila do svojho kláštora. Dokonca sa jej roku 1589 podarilo dosiahnuť, že kostol sa stal farným, aby sa v ňom konali bohoslužby pre staromestských katolíkov (väčšina obyvateľov a väčšina kostolov patrila strane podobojí), ako o to žiadali mestskí mešťania, ale patronátne právo nad kostolom pritom zostalo jej kláštoru. Kláštor u sv. Ducha bol priradený k svatojiřskému.
Dopisom zo 7. júla 1604 oznámil cisár Rudolf II. svatojiřskému klášteru svoj zámer dať kostol a klášter u sv. Ducha karmelitánom v náhradu za klášter Panny Márie Snežnej. Zároveň uložil arcibiskupovi Berkovi, aby na nové pôsobisko karmelitánov uviedol. Svatojiřská abatyša Žofia Albínka z Helfenburka proti tomu menom celého konventu protestovala. Ani naliehanie nuncia – ktorý od rímskych kardinálov v auguste opäť dostal nové prímluvné listy v prospech karmelitánov – a ani jeho spojenie sa s arcibiskupom a najvyšším kancelárom v tej chvíli sestrami nepohnuly. Abatyša dokonca pohrozila, že do onoho kláštora opäť uvedie sestry, ačkoliv bolo všetkým jasné, že by išlo o svojvoľný krok postrádajúcich schválenie potrebnými autoritami cirkevnými i civilnými a že by tam sestry nemohli viesť náležitý rehoľný život (ktorý navyše nebol v poriadku ani v kláštore svatojiřskom). Nuncius k nej hneď poslal Fornariho, aby jej jej zámer rozmluvil, ale márne. Hneď na druhý deň – 31. augusta – abatyša svoj úmysel uskutočnila: osobne do kláštora sv. Ducha uvedla dve sestry a „aby sa nuncius o tom hneď doviedel, poslala si k nemu pre voz, ktorým sa vrátila domov.“13 Súdne podľa dobového ohlasu znamenal tento jej čin opravdový škandál.
Nuncius protestoval dopisom cisárovi hneď nasledujúceho dňa a ďalšieho dňa dopisom arcibiskupovi. Žiadal pritom nielen o nápravu počinu svatojiřskej abatyše, ale aj o dotiahnutie karmelitánskej záležitosti do konca. Arcibiskup Zbyněk zareagoval len liknavě a nuncius postupom času dospel k presvedčeniu, že arcibiskup stojí na strane sestier už od počiatku sporu. Z okruhu dvora sa mu dostalo dôverného sdělení, že ani cisár odvolanie sestier z kláštora sv. Ducha nepodporí. Zato v Ríme dosiahol nuncius vystavenie pápežského breve, ktoré abatyši prikazovalo odvolanie sestier a navyše upevnenie rehoľnej kázně v kláštore sv. Jiří. Ani s vykonaním požiadaviek breve však arcibiskup nespěchal. Nunciovu úsilie dosiahnuť osobné vypočutie u cisára zabránili intrigy cisárovho komorníka Filipa Langa. Po celý mesiac nuncius audience nedosiahol. Až potom sa mu Lang ospravedlnil, koncom novembra sa mu ospravedlnila aj abatyša, pričom vinu za celú mrzutost svalila na arcibiskupa(!), a na začiatku decembra tie dve sestry opäť vrátila do kláštora sv. Jiří. Nato nuncius klášter svatojiřský navštívil, a tým bol spor zahladený aj na rovine osobných vzťahov.
 |
| Klášter benediktínok u sv. Ducha bol založený r. 1346 a je zaujímavé, že bol nazvaný aj „u Božieho milosrdenstva“ (šesť storočí pred sv. Faustynou). Podľa zakladacej listiny sa k Božiemu milosrdenstvu totiž máme stále utiekať a prosiť o ne zvlášť pre deň nášho odchodu na večnosť. |
Už počas sporu so svatojiřskou abatyšou nuncius videl, že klášter sv. Ducha sa pre karmelitánov získať nepodarí. Ďalšou alternatívou sa mu v tej chvíli zdala Betlehemská kaplnka, pretože administrátor strany podobojí Václav Dačický, ktorý pri nej pôsobil, bol zbavený úradu a ocitol sa vo väzení. Ani tento plán sa neuskutočnil, ostatne by na strane českých nekatolíkov asi narazil na silný odpor. Keď sa generálny preceptor Jinřich Sylvio v decembri 1604 vrátil z vizitačných ciest do Ríma, ožila dokonca ešte aj myšlienka prečo len vymáhať na františkánoch klášter u Panny Márie Snežnej. V snahe zabrániť ďalším sporom pobádla pápežská kurie nuncia k čoskoro získaniu nového kostola pre karmelitánov. Ferreri naozaj nezaháľal a je doložené, že už koncom januára existoval konkrétny plán odovzdať im iný kostol. Nevieme presne, o ktorý kostol sa pritom jednalo, len to, že už tomu nestály v ceste žiadne prekážky. Napriek tomu aj tentokrát záměr ztroskotal, pretože otec Jakub, ktorý v Prahe rádu pri jednaniach zastupoval, náhle zomrel. P. Matúš vo svojej prednáške krátko zhrnuje: Otec Jakub Fontana napriek veľkému úsiliu veľa nedosiahol; zomrel v Prahe a je pochovaný v tamojšom kapucínskom kostole.14
Pre úplnosť dodejme: františkánska komunita v kláštore u Panny Márie Snežnej bola 15. 2. 1611 pri vpáde pasovských a následných násilnostiach, ktoré sa vo meste rozpútali, celá vyvraždená. Všetkých 14 bratov. Karmelitáni sa o návrat do Prahy znovu pokúsili o dvadsať rokov neskôr v roku 1625 pričinením poľského karmelitána Zikmunda Gdowského. V roku 1627 im potom bol odovzdaný staromestský kostol sv. Havla, pri ktorom mohli postaviť klášter a pôsobiť tu až do jeho zrušenia za Josefa II. v roku 1785.
 |
| I míjený kostel připomíná Boží pozvání k darům modlitby a Ducha... |
Toliko historické udalosti. „Čo s tým dnes?“ Ide o kus dejín, z ktorých vzdialene vyrastá naša súčasnosť a z ktorých môžeme čerpať poučenie.
- Karmel je naozaj rodina, v nejž vždy mali svoje miesto ľudia „veľkí“ aj „malí“, predstavení aj podriadení, slávni aj zabudnutí, navonok úspešní i neúspešní, činorodí a zároveň smrteľní.
- Predpokladáme-li, že činnosť Jakuba Fontany bola podložená jeho modlitbou a životom s Bohom, môžeme premýšľať o jeho ochote voči Bohu dať sa poslať kamkoľvek, kde ho bude potrebné: jeho meno je talianske, prevorom bol menovaný v poľskom Jasle, „na dobu neurčitú“ zostal v Prahe a tu ho nakoniec zastihlo aj úmrtie.
- Pritom nechýbalo situácií, v ktorých zblízka spoznal aj slabosti ľudí, vrátane tých vysoko postavených, a to aj v cirkvi, zakúsil nezdolateľnosť rôznych intríg, ľudskú vrtkavosť, drvivú silu súkolia zápasu o vplyv a moc... To je škola, ktorej Pán Boh môže niekedy vystaviť aj nás, a nesmie nám to vziať kresťanský optimizmus.
- Pre vtedajšiu dobu sú príznačné obšírne písomné správy o jednotlivých udalostiach a s nimi súvisiace naliehavé žiadosti, obracajúce sa k tej či onej „vrchnosti“. Často boli písané takmer neprodleně a hneď niekoľkým rôznym vplyvným osobám; pokiaľ sa ich vybavovanie vlečelo, potom aj opakovane. Provádzajú aj celú našu záležitosť. Myslím, že sa v tom odráža vitalita vtedajších ľudí, ktorá nás udivuje tým viac, čím neochotnejšie používame „písomného prejavu“ sami dnes. Pri tom podrobné vypisovanie vecí, ktoré sa odohrali, mohlo vlastne byť príležitosťou k ich dodatočnému premýšľaniu a zhodnoteniu, k učeniu sa presnému vyjadrovaniu sa, aj keď z listinného materiálu je zrejmé, že sa nezriedka stávalo tiež priestorom pre skresľovanie toho, čo sa stalo, pre očierňovanie ostatných zúčastnených apod.
- Ale hlavne: akú houževnatost musel mať brat Jakub Fontana pri svojom pražskom pobyte, keď po mesiace nevidel iné ovocie svojho úsilia než stále nové prekážky a neúspechy...
 |
| Kapucínsky kostel P. Marie Andělské na Hradčanoch, v kryptě pod nímž bol Jakub Fontana pohřben, bol vtedy novostavbou. Kapucíni prišli do Čiech r. 1599, toto miesto dostali r. 1600, kostol si staveli sami a dokončený bol roku 1602. |
Malo to všetko vôbec nejaký význam pre históriu Karmelu v Čechách, keďže skutočné znovuzaloženie pražského kláštora prišlo až dvadsať rokov nato? Taká otázka je určite pochopiteľná. Lenže: kto môže nahliadnúť do skrytosti modlitieb a obetí, ktorými Jakub Fontana svoje úsilie o znovuzakorenie Karmelu v tejto krajine vtedy doprevádzal? I to je teda pôda, z ktorej dnes – a tu odstup štyroch storočí neznamená mnoho – vyrastá alebo je vyživované karmelské povolanie nás dnes.
