Fr. Desiderio García Martínez, O.Carm.
Dodatoček: Formátor – sprievodca v umení rozlišovania
Pred niekoľkými rokmi som počul jeden príbeh, ktorý sa skutočne stal. Španielska teroristická skupina ETA vykonala v časných ranných hodinách v centre Madridu v budove firmy Telefónica bombový útok. Nedaleko spala v tej chvíli akási rodina. Keď otec výbuch počul, leknutím vyskočil z postele, zatiaľ čo matka spala sladko ďalej. Muž sa vyklonil z okna a potom celý nervózny zapol rádio, pretože tušil, že sa deje niečo vážne. Jeho žena stále s naprostým pokojom oddychovala spokojne ďalej. Zrazu najmladšie dieťa z rodiny slabunky zakňučalo (nebol to ani plač). Matka sa okamžite prebudila a nervózne pribehla k dieťaťu, aby videla, čo sa deje. Nevzbudila ju ani bomba, ani manželovo nervózne pobiehanie sem a tam. Čo jej však rozbúšilo srdce leknutím? Slabé zaplakanie jej dieťaťa.1 Rozlišovanie vždy vedie k stavu bedlivého naslúchaniu tomu, čo má pre nás dôležitosť zásadného rozhodnutia. Cnosť rozlišovania nám pomáha od hluku a hromu, ktoré na nás násilne útočia a chcú nás zaplniť (v podobe myšlienok, emócií a pod.), rozpoznávať Boží hlas, ktorý je naopak ševelením jemným, málo počuteľným (srov. 1 Kráľ 19), ktoré tu ale je. Ide o to, aby sme medzi rozličnými hlasmi našli hlas Božieho ducha, ktorý je často tichý, a naladili sa naň. Rozlišovanie (zo strany formátora) znamená: „pomáhať kandidátovi vnímať často nenápadné Božie volanie a pôsobenie v konkrétnych životných okolnostiach a pomáhať mu objavovať (nové) cesty, ktorými ho Boh vedie“ (RIVC 58a).
Grécke slovo diakrisis,2 ktoré do latinčiny prekladáme ako discretio, znamená rozdelenie, odlúku, rozdielnosť, delenie v zmysle fyzického oddelenia.3 Slovný základ španielskeho slovesa rozlišovať – „discernir“ ponúka i jeden nový zmysel, totiž prosívanie (cerner). Na dedine sa týmto výrazom pomenovávala práca, pri ktorej sa pomocou sita prosievalo obilie, a oddelovalo sa tak zrno od plev. Pri rozlišovaní skutočne kladieme naše životy na sitko evanjelia, traseme ním a pozorujeme, čo prepadáva a čo zostáva. Svätý Ján Kassián tvrdil, že „bez daru rozlišovania nemožno dokonale ani vypestovať ani uchovať žiadnu cnosť“ a že „(cnosť) rozlišovania je matkou4 a opatrovnicou všetkých cností.“5 Keď dokument RIVC prirovnáva rozjímanie k „srdcu“ karmelitánskeho charizmu (srov. RIVC 4; 23), potom rozlišovanie bude pre naše srdce predstavovať: konať jeho akési pravidelné vyšetrenia – „elektrokardiogram (EKG)“, aby sme prezkúmali pulz jeho kontemplatívnej činnosti (netrpí-li srdcovou arytmiou, angínou pectoris, srdcovými záchvatmi, či či sa naopak teší dobrému zdraviu...). Rozlišovanie sa mení v umenie vytrvať v rozhodnutí žiť v následovaní Krista (srov. Ríhoľa sv. Alberta, č. 24).
V rejstříku k RIVC 2000 je celý dlhý zoznam (viac ako 30) odkazov k tomu, akú rolu a aké predpoklady má po celú dobu formácie formátor splniť. Vy ich určite veľmi dobre poznáte (srov. č. 57, 58, 59, 61, 73, 75, 77, 79b, 80, 82, 83, 85, 86, 87, 89b, 90–91, 94, 95, 96, 97, 98, 100e, 101, 102, 108, 110, 113, atď.). Medzi nimi je ako základné poslanie formátora často a opakovane zdôrazňované rozlišovanie a hodnotenie (srov. RIVC 14; 58a). RIVC v č. 14 to vysvetľuje takto:
„Preto nemá byť formácia považovaná za nahromadenie zásoby myšlienok a zvyklostí alebo za osvojenie si prísneho spôsobu života. Skôr ide o získanie schopnosti rozlišovania, pružnosti a disponibilnosti – tieto vlastnosti uschopňujú na stálu obnovu života a k ustavičnému zápasu o radikálne oddanie sa Kristovi v súlade s karmelitánskym životným štýlom.“
V oblasti rozlišovania sa (obvykle) téměř na všetko uplatňuje ignaciánska metóda. Myslím si, že by bolo veľkou výzvou pokúsiť sa uplatňovať na náš proces formácie múdre rozlišovanie, opierajúce sa o skúsenosti karmelitánske.6 V RIVC z roku 2000 môžeme spatriť v podstate dve dôležité úrovne rozlišovania.
- Prvá sa týka obdobia počiatočnej formácie. Rozlišovanie je „nástrojom“, „cvičením“, ktoré skrytě, avšak nepretržite sprevádza kandidáta počas celej jeho formácie (a učí ho), aby sa rozhodol. Rozlišovanie (je aj úlohou formátora a jemu) pomáha hodnotiť (srov. RIVC 58d). Sprievodné osobné rozhovory zo strany formátorov majú byť trpezlivé, pevné, rozvážne, pozorné, milosrdné (srov. RIVC 58b), je však potrebné, aby nesľubovali z úlohy jasne predkladať požiadavky nasledovania Krista v Karmelu (srov. RIVC 58b). V každej etape počiatočnej formácie je formátor zodpovedný za to, aby podľa solidných poznávacích kritérií kandidáta ohodnotil (srov. RIVC 58d; už pred prijatím do postulátu – č. 70; v postuláte – č. 80; v noviciáte – č. 90; pred slávnymi sľubmi – č. 102; pred vysvätením – č. 113). Pri rozlišovaní v danej etape je potrebné, aby formátor – ten, kto sprevádza – zaujal postoj staršieho brata vo viere. RIVC odporúča, aby využíval všetky poznatky, ktoré nám poskytujú humanitné vedy, zvlášť psychológiu (srov. RIVC 26, 92, 77, 58). Formátor – teda starší brat vo viere – má mať „čuch“ a múdre srdce, aby kandidáta viedol a súčasne ho podnecoval k ochotnej poslušnosti voči Božiemu plánu. Ten, kto kandidáta vedie, musí opatrne dbáť na to, aby nesuploval, čo má činiť kandidát. Pretože tým, kto rozlišuje, je nakoniec kandidát sám.
- Pri stálej – trvalej formácii už nepôsobia učitelia ani formačný tím ako počas počiatočnej formácie. Formátorom, ktorý rozlišuje, je v tomto prípade sama komunita, bratia (srov. RIVC 55; 56). Komunita sa mení na spoločenstvo pútnikov, ktorí spoločne, každý s inou mierou zodpovednosti, hľadajú to, „čo je dobré, bohulibé a dokonalé“ (Rím 12,2). Komunita, ktorá plní funkciu formátora, bude deň po dni strážiť „čisté srdce a dobré svedomie“ celej komunity bratov (srov. Ríhoľa, kap. 2). Rozlišovanie (jej) uchráni dar kontemplacie, aby nezesláblo.
Nepriateľ bude útočiť ešte ostrejšie. Bude sa snažiť narušiť dve veľké znamenia, ktoré ju charakterizujú: lásku a jednotu. Ako teraz preniknúť medzi bratov? Teraz, keď sú všetci ešte bližšie Pánu! Bude sa pokúšať vetriť sa medzi nich tým samým spôsobom, akým prichádzajú myšlienky a city, ktoré vnuká Duch Svätý. Podsune myšlienky, ktoré sú rovnakého razenia ako dotyčný brat: zbožnému vnukne myšlienky zbožné; ušľachtilému ušľachtilé a pod. Tomu, kto je veľmi pracovitý, predsa nebude nepriateľ našeptávať pomyšlenia na lenivosť. Veď vie, že s tým by uňho neuspelo. Skôr ho ponúknuť k tomu, aby sa pustil do všetkého možného: do ryti zahrady, žehlenia, celebrácie, varenia. Tomu, kto tíhne k samote a tichosti, vnukne nepriateľ túžbu uzavrieť sa ešte viac do seba samého, postaviť si okolo svojej celu pol druha métrový plot, najlepšie s ostnatými drôtmi, poprípade vrhajú sa do stále väčšej a väčšej askeze, vrátane pokušenia hrať sa na „reformátora“. Toho, kto nie je príliš veľkým milovníkom predpisov, doženie k tomu, že na obranu svojho „ne–dogmatizmu“ (voči tým, ktorí majú iné názory) vytiahne do križiackeho ťaženia (a ani mu nedôjde, že v tejto svojej horečnatej snahe vytvára nový dogmatizmus!). A tak sa budeme domnievať, že ide o cnosť, ačkoliv sa točíme okolo pouhých svojich potrieb,7 hlboko ukrytých pod rúškom zbožnosti, svätosti, zdravého úsudku a pod. Najpríručnejším znamením, že nie všetko pochádza od Ducha Svätého, býva, ak sa pozornosť stáča stále a stále k nám, k nášmu zadostiučinení, k nášmu ja.
(Tu) rozlišovanie už nemá podobu nástroja, techniky či cvičenia, ale stáva sa z neho „habitus“, postoj, spôsob bytia a života, zameriavajúc sa neustále k jeho kontemplatívnemu rozmeru, takže potom v komunite hľadáme, rozpoznávame a oceňujeme cestu, ktorú nám ukazuje Boh.
Záver: Formátor je nástrojom v rukách Boha – veľkého sochára. K tomu, aby som sa stal dobrým formátorom, nestačí byť len dobrým reholníkom. K tomu, aby som si vzal na starosť život druhého, nestačí „byť hodný“. Ako sme mohli vidieť v RIVC v č. 57 a 58, formátor nie je preborníkom čo do ľudskej zrelosti, ani hrdinom čo do dokonalosti. Je prostriedkom, „starším bratom“ vo viere, ktorý sám je zasiahnutý pohľadom Kristovým a postupne stále viac premieňaný na jeho obraz. Tým sa z neho stáva mystagóg, ktorý vedie k kontemplácii, k zjednoteniu s Bohom. Úlohou formátora je vychovávať, formovať a doprovádzať. Koná svoj úkol, aniž by poutal pozornost na sebe, v pokoře a s vědomím, že půda, po které kráčí – tj. kandidát – je půda svatá, náležící pouze a jedině Pánu. V neposlední řadě nesmíme opomenout, že provedení velkých uměleckých děl, přičemž ve formaci je tomu právě tak, není, a to si málo lidí uvědomuje, výsledkem improvizace nebo náhlého přívalu inspirace či kreativity, který umělce popadl. Tato díla jsou vždy plodem spousty času, práce a trpělivosti.
Zo španielčiny preložila Jaroslava Kučerová
