Fr. Desiderio García Martínez, O.Carm.
3. V čom spočíva úloha formátora
Ide o to si v praktickom živote osvojiť akýsi mystagogický itinerár [hovorovo povedané „plán trasy“] (srov. RIVC 58), ktorý by kandidáta krok po kroku zameriaval smerom k slobode (srov. RIVC 13; 16; 22; 56), čím by ho doviedol k jednote v láske s Bohom. Význam tohto itinerára je možné zhrnúť do troch slov: vychovávať, pretvárať1 a sprievodca. Tieto tri poslania nemožno vnímať izolovane, nemožno ich od seba oddeliť ako delíme veniec špekáčikov. Ani nie je potrebné dané poradie považovať za striktne. Vieme, že ten, kto vychováva, súčasne pretvára a sprievodcu. A ten, kto pretvára, súčasne vychováva a sprievodcu. A kto sprievodcu, zároveň vychováva a pretvára.
3.1 – Vychovávať
12. janúar 2007 vykonal denník Washington Post zvláštny experiment, ktorý mal za cieľ zhodnotiť umelecký vkus priemerného severoamerického občana. Experiment mal odhaliť skutočnosť toho, ako dokáže bežný človek vnímať krásu. Presvedčili preto Joshuu Bella, jedného z najslávnejších husľových virtuózov súčasnosti, aby sa prezliekol do ošúchaných džínsov, nasadil si na hlavu baseballovú čiapku a vo vestibule jednej z washingtonských staníc metra ako pouličný žobrák zahrál niekoľko pasáží z úchvatného koncertu v bostonskej Symphony Hall, kde pred krátkym časom účinkoval ako sólista. Jeho následná reakcia je veľmi známa: „Bol to divný pocit,... tí ľudia ma totálne ignorovali.“ Na otázku, čo na neho najviac zapôsobilo, s úsmevom dodal: „To ráno si stradivárky, ktorých cena sa odhaduje na 3,5 miliónov dolárov, zarobili celkom 32 dolárov a 17 centov.“ Nielen že ho táto skúsenosť nenechala chladným. Vďaka nej si tiež uvedomil, že mnohokrát: „sa kúsok od nás dejú tie najneobyčajnejšie veci a my si ich vôbec nevšímame.”
Iba ten formátor – vychovávateľ, ktorý necháva pôsobiť evanjelium, aby viedlo jeho city, dokáže vnímať Božiu krásu, ktorá sa odráža v nútri kandidáta. Bude vnímať krásu aj u človeka, ktorý nepôsobí príliš príťažlivo.2 Formátor, má-li byť zároveň prostredníkom, musí sa stať kontemplatívnou osobou, čím na seba berie obrovskú zodpovednosť. Musí byť kontemplatívny natoľko, aby s istou duchovnou rozvážnosťou dokázal u tých, ktorí mu boli zverení, rozlíšiť a odhaliť (srov. RIVC 58a) prítomnosť Božieho pôsobenia. „Krása a Ošklivosť sa jedného dňa vyšly kúpať k morí. Obě sa svlékli a svoje odevy nechali na pobreží. Ako prvá z mora vyšla Ošklivosť a zákerne si obliekla šaty Krásy. Kráse, poté co vystúpila z vody ako druhá, ostali len handry po Ošklivosti. Od tej doby chodí po svete Krása a Ošklivosť v prestrojení a len kontemplatívne oči si tie dve nepletú.”3 Ošklivosť sa dá skryť pod vrstvami make-upu a iných líčidiel, alebo na ňu použiť plastickú chirurgiu. (srov. O. Wilde, Obraz Doriana Graye). Koľko osôb, nám zverených, naopak krásu nášho Pána v sebe skrýva pod zdánlivo ošklivou škrupinou smútenia a utrpenia! Je treba na nich hľadieť optikou Božou.
Úlohou formátora – prosredníka je prevažne vychovávať. Formátor vychováva (v pôvodnom slova zmysle latinské sloveso educare / vychovávať znamená vy-vádzať / e-ducere). Formátor „vynáša, vytahuje, vyberá“ z vnútra svojho zverenca krásu, dobrotu, pravdu. Všetko to [cenné], čím dotyčný je, nech už si to uvedomuje alebo nie. Vo jeho konkrétnom životnom príbehu, v jeho zraneniach a slabostiach, v jeho schopnostiach, nadaniach, vlohách. Formátor tak činí, aby ten druhý lepšie prenikol do seba samého, poznal sám seba a krok po kroku mieri k slobode. Vychovávať znamená naučiť druhého zručnosti nahliadať do seba samého tak, aby sme „kráčali v právde” (srov. 6 H 10,7). Svätá Terezia tvrdí, že: „existujú duše tak choré a navyknuté setrvávať iba pri veciach vonkajších, že na to nie je liek, a zdá sa, že vôbec nie sú schopné vstúpiť do svojho vnútra. (...) A pokiaľ sa tieto duše nevynasnažia pochopiť a napraviť svoju veľkú biedu, ztuhnú najspíš ako slané stĺpy, pretože neobrátia hlavu k sebe samým...“ (1 H 1,6.)
Tým, že formátor vychováva, napomáha súčasne kandidátovi, aby chápal svoje ľudské srdce ako ohromnú jaskyňu, ktorá síce pojme mnohé, ale stvorená je čisté pre Boha a iba On ju môže plne uspokojiť. To, čo formátorovi jeho poslanie pri duchovnom sprevádzaní sťažuje, je skutočnosť, že si z veľkej časti neuvedomujeme (keďže sú „nevedomé“) všetky náhrady Boha (podľa biblickej terminológie modly) alebo (užijeme-li termínu z psychológie a antropológie duchovného sprevádzania) všetky potreby. To, že ich poznávame, postupne prijímame a následne integrujeme, neznamená, že nutne prenikáme do „hlbokého stredu“ svojej bytosti. Tento stred patrí iba Bohu: „Boh je ako prameň, z ktorého každý načerpá toľko, koľko pojme jeho vlastná nádoba, (...) nádoba, ktorá je stvorená tak, aby zaberala nekonečné množstvo.“4 Túto studňu svojho života možno zasypávať mnohým – citmi, spoločenským uznaním, vlastnou nezávislosťou, kontrolou, poznávaním, poriadkom, manipulovaním druhých, uspokojovaním svojej sexuality, rozkošou, úspechom. Je ale nemožné – podotýka svätý Ján od Križa – túto našu „hlbokú jaskyňu zmyslu” zasypať úplne, pretože „nenaplní sa ničím menším než nekonečným” (ŽP 3, 18).5 Iba Boh je nekonečný. Vychovávať znamená sprevádzať druhého k tomuto poznaniu. Vychovávať ale tiež znamená vytvoriť si plán zameraný na potreby daného kandidáta, ktorý by odhalil, aké z potrieb sú bežnejšie, aké sa neustále opakujú, aké pôsobia a spolupôsobia.
Tým, ako potreby akceptujem a do svojho života integrujem, si zároveň uvedomujem, že v mnohých situáciách tak činím nevedome. A hoci potreby z časti limitujú moju slobodu v sledovaní Krista, moje rozhodnutie žiť pre Neho nijako objektívne neruší. Tým, že sa [ich] rozumom zriekam, mi do života vnáša napätie. To ale nie je na závadu. Naopak. Takéto napätie je typické pre zrelú osobu, ktorá si za svojim rozhodnutím stojí, pretože jej to pomáha dospievať k vyšším hodnotám. Stane sa, že nie za všetko, čo ma v živote stretlo, zodpovedám. Zápasím napríklad s určitou labilitou, nutkaním či vrtkavosťou, ktorá je pravdepodobne plodom predchádzajúcich zranení, za ktoré nemôžem. Za čo však zodpovedný som, je aktuálny postoj, aký zaujímam voči svojím slabostiam – vrátane tých, ktoré so sebou nosím z minulosti. Umieť byť zodpovedný nesie so sebou odvahu prijímať svoje slabosti jednu po druhej. To mi pomáha nedramatizovať svoj životný príbeh, uzdravovať mnohé zranenia, učiť sa pravde a byť tým, kým som. Naopak, ten, kto svoje slabosti popiera, odsudzuje sa k tomu, aby ich ďalej niesol. Kto svoje slabosti ignoruje, nedelá nič iné, len že si ich utužuje.6
Ako sa toho, čo nás nenaplňuje, vzdať? Keď nemáme solidné „hodnoty“, ktoré by nás priťahovali, neexistuje pre nás prakticky ani solidné oslobodenie sa. Jediným východiskom (ako uvidíme v následujúcich riadkoch) pre nás bude moment, kedy nám bude ponúknuté niečo ďaleko lepšieho, než na čom momentálne lpíme, totiž pretransformujúca láska Božia. Svätý Ján od Križa túto myšlienku prirovnáva k situácii, kedy dieťa drží v rukách nebezpečný predmet (nôž). Je absolútne nezmyselné, aby v tu chvíli viedla matka dlhé diskusie či prednášky o tom, ako si dieťa môže ublížiť, o ako nebezpečnú vec sa jedná, a tak ho chcela prinútiť pustiť nôž z ruky. Svätý Ján tento obraz uzatvára: je lepšie prilákať dieťa na niečo lepšie (ponúknuť mu sladkosť), pretože tak okamžite pustí to, čo sviera, a lapne po niečom inom. „Ako keď sa má dieťaťu vziať z ruky jedna vec, musí sa zamestnať inou, inak by plakalo, keby malo ruky prázdne“ (3V 39, 1). Svätý Ján od Križa ponúka ďalší jednoduchý a výstižný príklad: „Nezáleží na tom, je-li vták priviazaný tenkou alebo hrubou niťou, pretože pokiaľ bude ňou priviazaný, rovnako ako hrubou, nebude môcť lietať, pokiaľ ju nepřetrhne. Je pravda, že tenká niť sa dá ľahšie přetrhnúť; ale ať je to sebesnajdšie, nepřetrhne-li ju, nevzlétne. Tak je tomu s dušou, ktorá na niečom lpí“ (3V 11, 4).
V tomto zmysle je výchova (educatio) vlastná Otcovi, Stvoriteľovi (srov. Gn 1; Ž 139). Ten totiž „vyvádza“, „vyberá na povrch“ a na úroveň vedomia to, čím človek skutočne je. Podívame-li sa na to z tohto uhla pohľadu, tak výchovné pôsobenie vedie k poznaniu a k úplnej sebarealizácii vlastného ja. Vede k zmiereniu sa s vlastným životom a k uzdraveniu rán z minulosti. Boh vychováva svoj ľud tým, že ho svojou „mocnou rukou, vzťaženou paží“ (Dt 4,34 aj.) vyvádza z otrockého Egypta a poutá ho k sebe provázkami dobroty a milosrdenstva (Oz 11,4). Avšak ako otec napomína svojho syna (srov. Dt 1,3), rovnako aj Boh svoj ľud kárá preto, aby ho doviedol do zasľúbenej zeme a k slobode. Vychovávať teda znamená spolupodieľať sa na Božom stvoriteľskom diele. Skrze výchovu sa meníme a transformujeme. Podobne ako pri stvorení kráčame od ne-bytia k bytí. To všetko je milosť, ktorá je nám daná.7 Keď sa však z Božích rúk snažíme vymaňovať, „starý človek“ v nás sa proti pôsobeniu Stvoriteľa znovu vzpiera. Svätý Ján od Križa to ilustruje v nasledujúcej úvahe. Obdivujeme ako niečo ťažké, že Boh stvoril človeka z ničoho. Oveľa ťažšie je to, že Boh človeka obnovuje. Na rozdiel od človeka totiž „ničota“ Stvoriteľovi neodporovala: „... oč viac robí Boh, keď vyčistí a očistí dušu od týchto protikladov, než keď ju stvorí z ničoty” (1V 6,4)! Boli sme stvorení k tomu, aby sme v ráji „chodili s Bohom“ (srov. Gn 5,24). Pretvárať – teda „nové stvoriť“8 – znamená vychovávať (čiže viesť) k spoluúčasti na Božom diele.
Zo španielčiny preložila Jaroslava Kučerová
