Fr. Desiderio García Martínez, O.Carm.
Michelangelo, jeden z veľkých renesančných majstrov, tvrdil, že práca sochára spočíva v oslobodzovaní tvaru,1 ktorý od nepamäti tkvie skrytý, ako tomu sám veril, v hĺbke kameňa. A to je patrné u niektorých z jeho nedokončených skulptúr. Tieto podľa niektorých odborníkov pôsobia dojmom, ako by sa sochy v usilovnom boji drali zo zajatia mramoru. Poslanie formátora, rovnako ako poslanie sochára, spočíva v oslobodzovaní skrytej krásy. Formátor sa stáva tým, kto oslobodzuje. Mnohí sa nám tají dych, keď ako tichí svedkovia pozorujeme tú úžasnú premenu, ktorú s neobyčajnou zručnosťou vytvárajú veľkí sochárski majstri. Premenu, pri ktorej sú kvádre mramoru s jeho vadami, prakticky nekvalitného materiálu, ktorý iní označili za odpad (ako tomu bolo v prípade Michelangelovej sochy Davida),2 pretransformované v úžasné umelecké diela. Rád by som sa tohto pohľadu držal a smelo prehlásil, že karmelitán poverený formáciou (formátor) je povolaný k tomu, aby sa stal tiež umelcom. Umelcom, ktorý dokáže rozjímať (RIVC 23), vidieť Božíma očami a milovať Kristovým srdcom. Ktorý je schopný v každom človeku, ktorý mu bol zverený, zahliadnuť umelecké dielo, ktoré môže v srdci dotyčného akožto jediný určujúci formátor tvoriť iba Boh, podobne ako sochár tvorí sochu. Dokument RIVC3 v čl. 1 podľa terminológie svätého Jána od Kríža prirovnáva Živý plameň lásky – Ducha svätého – k božskému umelcovi, ktorý tých, ktorí vystupujú k vrcholu hory Karmel, postupne pretransformováva ohňom svojej lásky:
„Na našej ceste k Hore nás Boh vedie na púšť, tak ako viedol proroka Eliáša. Tam nás živý plameň Božej lásky pretransformováva, pričom nás zbavuje všetkého, čo nie je jeho a čo zatienia jeho dar, a dáva v nás vzniknúť a zazrakať novému človeku podľa obrazu Kristovho.“
Pre úvahu na dnešný deň nášho stretnutia je vybraná četba dvoch článkov z RIVC (čl. 57 a 58). Než si tieto dva články budeme v skupinkách čítať a diskutovať o nich, pohovorím o nasledujúcich bodoch:
1) formácia je dielo Božie,
2) formátor má byť starší brat, ktorý už „videl Pána,“
3) úkol formácie zahŕňa: vzdelávať, utvárať a sprevádzať.
A pripojím exkurz o tom, že formátor má byť sprievodcom v umení rozlišovať. Prednáška bude pretkávaná výňatkami z duchovných spisov Jána od Kríža a Terézie od Ježiša. Bol by som mohol vybrať iných autorov z našej tradície, ale vybral som práve týchto učiteľov. Obaja totiž majstrovsky zhrnuli a opísali pedagogický postup karmelského duchovného sprevádzania, ktorý smeruje k premene a k jednote s Bohom skrze lásku.
1. Boh, jediný formátor
„Hľadá-li duša Boha, hľadá oveľa viac, jej Milovaný ju“, napísal Ján od Kríža (Živý plameň lásky 3, 28). Totéž uvádza svätá Terézia od Ježiša slovami: „Ty, môj pravý Miláček, začínaš túto bitku lásky“ (Exc. 16, 3). Formácia je zápas, je to „bitka lásky“ medzi Bohom a človekom. Ako svätý Ján od Kríža, tak svätá Terézia poukazujú na protagonistu tohto zápasu – na Boha. Prvotným aktérom v tomto dráme medzi Bohom a človekom je potom Duch. Totéž vyslovuje RIVC v čl. 5:
„Práve Otec nás skrze Ducha svätého posväcuje, pretransformováva a pripodobňuje Kristovej tvári a vedie nás k spoločenstvu s ním i s našimi bratmi a sestrami.“
A čl. 57:
„Pôsobenie Boha Otca, ktorý skrze Ducha svätého vytvára v srdci zasväteného človeka Kristovo zmýšľanie,4 zprostredkovávajú formátori, ktorí sú postavení ako „starší bratia“ po boku tých, ktoré Boh povolal.“
Je potrebné, aby už na samom počiatku cesty formácie pochopili ako formátor, tak kandidát pravý teologický význam slova „zprostredkovávanie“. Keď hovoríme o formátorovi ako o zprostredkovateľovi, máme tým na mysli, že prvým činiteľom a pôvodcom (autorom) formácie nie je nikto iný, než Boh. Veľkí učitelia spirituality trvali na tom, aby ten, kto duchovne sprevádza, a potažmo formátor nebol ničím iným a ničím viac, než Božím nástrojom:
„Ať si ti, kdo vedou duše, uvědomí a uváží, že hlavním činitelem, vůdcem a hybatelem duší v této záležitosti nejsou oni, nýbrž Duch svatý, (…) ať si uvědomí, že oni jsou jen nástroji, aby je nasměrovali k dokonalosti prostřednictvím víry a Božího zákona, podle ducha, jakého Bůh každé duši dává“ (Živý plameň lásky 3, 46).
„Ať se ti, kdo je vedou, spokojí s tím, že je pro to disponují podle evangelijní dokonalosti, kterou je obnažení a prázdnota smyslu a ducha, a ať se nesnaží postupovat dál v budování, neboť to je věc Otce“ (Živý plameň lásky 3, 47).
Je dôležité, aby formátor prijal tento pohľad za svoj a mal stále na pamäti, že je iba prostredníkom. Je nutné, aby si neprivlastňoval príliš veľkú zodpovednosť, nebral si na seba veľké bremeno a aby s vnútornou vyrovnanosťou žil svoje postavenie „neužitočného služobníka, ktorý učinil iba to, čo bol povinný urobiť“ (Lk 17,10). Rolu formátora možno prirovnať k úlohe soli, ktorá pri vykonávaní svojho poslania mizne. Rozpúšťa sa a práve vtedy, keď nie je vidieť, dodáva jedlu chuť. Podobne píše Amadeo Cencini:
„Formátorovým modelom či vzorom není postava Atlanta, který si myslí, že na svých bedrech nese celý svět, nýbrž postava Jana Křtitele, který poukazuje někam dál – tím, že hlásá příchod Jiného.“5
RIVC v čl. 57 pripomína, že formátor musí vo svojom poslaní čerpať tiež z koreňa kontemplácie.6 Kontemplácia je cestou k premene, skrze ktorú umiera „mé falošné ja“ a znovu sa rodí „mé pravé ja“, odeté do Ježiša Krista. To, akým spôsobom vedie formátor svoj vlastný kontemplatívny život, do značnej miery ovplyvňuje, či je jeho sprevádzanie druhých účinné. Lenže my mnohokrát nesledujeme Božiu slávu… Radšej snívame o tom, ako sa stať supermanom, žijeme spiritualitu výkonu, nie umenšovania sa, apod. Formátor, ktorý je veľmi zaujatý sám sebou a príliš sa znepokojuje svojou vlastnou prácou, nielenže sa stáva neurotickým a neznesiteľným, ale riskuje mimo iného aj to, že práve sebou samým zastíní Božie dielo. Ten, kto žije kontemplatívnym životom, chodí po špičkách. Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša dokonale pochopila, že vo formácii hrá hlavnú rolu Boh, a popisuje to slovami:
„Keď mi bolo dané nahliadnuť do svätyne duší, ihneď som videla, že úkol je nad moje sily. Tu som sa vrhla Pánu Bohu do náručia ako malé dieťa, skryla som tvár do jeho vlasov a povedala Mu: „Pane, som príliš malá, než aby som mohla živiť Tvoje deti. Chceš-li dávať mojím prostriedkom, čo sa pre každé z nich hodí, napĺňaj moju malú ruku. Bez toho, aby som sa vymanila z Tvojej náruče, ani by som i len odvrátila hlavu, budem dávať Tvoje poklady duši, ktorá ma príde požiadať o potravu. Bude-li jej chutiť, budem vedieť, že za to nevděčí mne, nýbrž Tebe. Ak si naopak bude sťažovať a to, čo jej podám, shledá trpkým, môj pokoj to nerozruší. (…) Od tej doby, čo som pochopila, že je mi nemožné, aby som urobila niečo sama zo seba, nezdalo sa mi už úkol, ktorý ste mi uložili, ťažký. Cítila som, že jediná potrebná vec je, aby som bola čím ďalej tým viac spojená s Ježišom, a že ostatné mi bude pridane navyše…7 Vskutku, nikdy som sa vo svojej nádeji nezklamala. Pán Boh naplňoval moju malú ruku zakaždým, keď bolo treba, aby som žila dušu svojich sestier. Priznám sa, že keby som sa bola sebemenej opierala o svoje vlastné sily, bola by som vám čoskoro zložila zbrane…“8
Ak je pravdou to, že hlavným formátorom je Boh, potom je nemenej isté i to, že Boh zasahuje prostredníctvom ľudí. Božie pôsobenie sa uskutočňuje skrze ľudské konanie, ako je to patrné na Božom diele spásy. To je logika vtelenia. Ona „zprostredkovanie“ nie sú dokonalé, neexistuje dokonalý formátor. Poznávacím kritériom zrelosti osoby kandidáta a jej [náležitej] veľkorysosti je, či prijíma zprostredkovanie druhými, aj keď sú nedokonalé, „ubohé“. Svätý Ján od Kríža kladie začínajúcim na srdce, aby si uvedomovali, že potrebujú takéto zprostredkovanie. Pretože ten,
„kto chce byť sám bez opory učiteľa a vodcu, bude ako strom, ktorý stojí v poli sám a bez pána, aleboť ať by mal seba viac ovocia, otrhajú mu je pocestní a ani nedozrie.“9
A na inom mieste uisťuje:
„Samotná duša bez učiteľa, ač ctnostná, je ako osamotený žeravý uhlík: skôr vychladne, než sa rozhorí.“10
A ešte raz naliehavo zdôrazňuje:
„Boh má totiž tak rád, aby bol človek vedený a riadený tiež iným človekom, podobným jemu, a aby sa človek riadil a spravoval prirodzeným rozumom, že rozhodne chce, aby sme veciam, ktoré nám nadprirodzene sděluje, neprikládali plnú vieru a aby u nás nemali bezpečnú priechodnosť, kým neprejdú týmto ľudským kanálom, to je ústami človeka."11
2. Formátor, starší brat, ktorý „videl Pána“
Boh je hlavný činiteľ, kdežto formátor je [iba] štetec – nástroj, ktorý Boh používa k dotvoreniu svojho diela. Tak to pochopila a vyjadrila svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša:
„Keby plátno, pomalované umelcom, mohlo myslieť a hovoriť, iste by si nestěžovalo, že sa ho neustále znovu a znovu dotýka štetec, ani by nezávidelo údel tomuto nástroju. Vědělo by, že nevděčí za svoju krásu štetcu, nýbrž umelcovi, ktorý ním vládne. Štětec potom by sa nemohol vychloubat majstrovským dielom, ktoré vytvoril“ (AS 226).
V každej etape karmelitánova duchovného života zohráva pri jeho formácii formátor ako štetec – zprostredkovateľ výsadnú rolu (srov. RIVC 57). „V procese formácie majú formátori kľúčovú úlohu“ (tamtéž). Teda úspech formácie veľmi záleží na ich práci. Formátori nemajú iba v akademických termínoch predávať náuku. Formátori sú „staršími bratmi“, ktorí už „videli Pána“ (Ján 20,25), majú s Ním istú skúsenosť, a preto môžu sprevádzať druhých.
Túto úvahu dokreslím jedným vtipným príbehom, ktorý sa stal na prvom Medzinárodnom kongrese mladých Bohu zasvätených osôb. Kongres sa konal v Ríme v roku 1997 a jeho motto znelo: Vidimus Dominum (preložené: „Videli sme Pána“ – mladí dokážu byť mnohokrát trúfalí). Zatiaľ čo účastníci kongresu v rôznych jazykoch spievali a provolávali heslá „videli sme Pána“, „videli sme Pána“, jeden mladík sa ujal slova a pred všetkými verejne priznal, že on ale Pána ešte nikdy nevidel, ačkoliv by ho veľmi rád spatřil. A preto dúfa, že niekto z tých, ktorí už Pána videli (načež prstom namieril k formátorom!), nezostane iba pri frázach typu: „Odporúčam ti, vyskúšaj toto,“ (ako to jedna druhej radí kamarátky z televíznych reklám potom, čo objavia nový prací prášok, ktorý pere do ešte belšej bielej, než je obyčajná biela), ale že mu priamo na konkrétnych situáciách svojho života predstaví tie kľúčové chvíle, kedy „videl Pána“…
Svätá Terézia od Ježiša nielen mala veľkú skúsenosť v duchovnom živote. Sama i sepsala program formácie – akési RIVC – a nazvala ho „knižkou“ (Cesta k dokonalosti). Táto kniha je vyznaním viery. Terézia tu ako formátorka sprevádza skupinu novicek svojho prvého založenia – kláštora sv. Josefa – a súčasne čerpá zo svojej skúsenosti s Bohom. V istej chvíli uvádza, čím sú podložené jej vážne a energické slová: „a to nie len prostým rozumovým poznaním či vierou,“ načež pripojuje ironickú poznámku: „nýbrž – a to je veľký rozdiel – osobnou skúsenosťou“ (CV 6, 3).12 „Ja o tom viem veľa z vlastnej skúsenosti“ (CE 66,5). Často sa opakujúce slová „skúsenosť“ a „ja“ sa nakoniec vymkli súdobé spekulatívnej-scholastickej teológii, ktorú vytvárali vtedajší poprední učenci, a ktorú ona sama nazvala „teológiou Adamových synov“, teda teológiou, ktorá je iba premýšľaná, ale zriedka prežívaná. Do plánu cesty duchovného sprevádzania potom Terézia zasadila majstrovským spôsobom tieto tri stupienky: „Jedna vec je totiž prijať od Boha milosť, iná potom poznať, že je to milosť, a ešte iná umieť vyjadriť, v čom spočíva“ (Život 17,5).13 Tu sa odhaľujú tri stupne, ktorých by mal každý formačný proces dosiahnuť:
1) skúsenosť,
2) premýšľanie, ujasnenie si rozumom,
3) predávanie ďalej, sdělovanie.
Nie je divu, že sa mládež vehementne dovoláva odpovede na svoju otázku: „A kde si videl Pána?“, ak formátor onen prvý stupeň (prijatie-zakúsenie Boha) sám opomína. Nie je únosné, aby formátor kandidátov odrádzal „zakonzervovanými frázami“, ktoré ako uhorky, naložené v láku, kdesi [ďaleko či dávno] vyčetl alebo opsal od iných (i keď šlo o sebe mystickejšiu četbu!). Z univerzitných katedier sa na nás valí tony informácií [o viere či teológii], ktoré samozrejme neodmietame. Predávať svoju vieru ako svedkovia, ktorí dobre poznajú evanjelium, a mať skúsenosť s Pánom, sa vzájomne nevylučuje. Ovšem žijeme v dobe, ktorá naliehavo potrebuje prostredníkov. Iný mladý mních dôrazne poukazoval: „Postrádame ľudí, ktorí by nám pomohli dať nauke vyústiť v osobné existenciálne zážitky.“14 Podobne ako svätá Terézia od Ježiša hovorí aj svätý Ján od Kríža o tom, že formátor – sprievodca – musí byť v duchovných záležitostiach „múdry“, „rozvážny“ a „skúsený“. Upresňuje určitú stupňovito spojitosť:
„jakkoli je pro vedení ducha základem vědění a rozlišování, není-li zde zkušenost s tím, co je čistý a pravý duch, nedokáže do něho uvést duši, když jí ho Bůh dává, a ani to nepozná“ (Živý plameň lásky 3, 30).
A nakoniec ukončuje svoju myšlienku slovami:
„Mnoho duchovních učitelů velmi škodí mnoha duším, protože nechápou cesty ducha“ (Živý plameň lásky 3, 31).
Formátorovo poslanie je veľmi krehkou záležitosťou. Vyžaduje, aby sa dotyčný dobre pripravoval, usilovne a vytrvalo si dopĺňal stále nové a nové informácie. Jedným z najnaliehavejších požiadavkov v súčasnosti je formácia dobrých formátorov (srov. RIVC 57). Ide síce o úplne zrejmú záležitosť, avšak pripomeňme si, že od formátora sa vyžaduje, aby bol po duševnej i duchovnej stránke zrelý, „relatívne“ oproštený od osobnostných konfliktov, umel sa sdílet, naväzovať dialóg a spolupracovať s druhými vo formačnom tíme. Žiada sa od neho tiež:
- Ujasnené pochopenie christianského antropologického modelu (pohľad na človeka a proces jeho vývoja, prepojenie medzi milosťou a prirodzenosťou, slabých stránok a túžob, vedomé a nevedomé…). Zdá sa to samozrejmé, avšak v praxi sa s tým nestretávame často (srov. RIVC 11).
- Postup formácie má mať akúsi páteř a odvíjať sa stupňovite (srov. RIVC 15; 63; 64). Ovšem v praxi sa občas zdá, že všetky etapy pojímame rovnako a vyžadujeme rovnakú úroveň osobnej zrelosti od postulanta ako od brata po časných sľuboch. Alebo sa naopak občas dopúšťame vážnej chyby tým, že aktuálny problém, ktorý je potrebné riešiť teraz, odsúvame do ďalšej etapy. Zlatým pravidlom býva: nikdy žiadny nevyřešený problém alebo ťažkosti, ktoré kandidáta trápia, neodsúvať do ďalšej etapy a nedúfať v „dobré viere“, že sa to zázračne vyrieši „časom“, a keď nie tým, tak novým prostredím či niekoľkými (i sebe zbožne odmodlenými) ružencami…
- Odborníci v oblasti rehoľnej formácie tvrdia, že máme nadbytok teologických modelov, ale čo do predávania hodnôt trpíme obrovským nedostatkom konkrétnych postupov pri výchove a vzdelaní, primeraných bratrom, ktorým sa venujeme. Formátor si musí byť vedomý toho, že v rehoľnej formácii väčšinou nie je slabým bodom teológia, nýbrž pedagogika (mystagogia). Ono obrovské bohatstvo spirituality, spojené s naším charizmom, a bohatstvo našej histórie je potrebné „vteliť“ do konkrétnych pedagogických postupov, ktoré by tým, ktoré formujeme, predávali, ako krásne je vidieť Pána.
Zo španielčiny preložila Jaroslava Kučerová
