P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Na tohtoročné celonárodné stretnutie terciárov sme sa pripravovali viac než kedykoľvek predtým. Po prvýkrát mala byť v súlade s novými pravidlami skladaná terciárska profesia na celý život, okrem toho iní bratia a sestry obnovovali svoju profesiu na určitý čas. Snáď nenadsadím a nebudem v zajatí iba subjektívnych dojmov, keď poviem, že sme stretnutie prežili veľmi pekne. Celkom 116 terciárov zložilo svoju profesiu natrvalo, osem tento rok ukončilo noviciát a zložili profesiu na tri roky, ďalších 51 svoju profesiu obnovilo. (K nim pribudnú ti, ktorí profesiu zložia na jesenných oblastných stretnutiach.) Rozhodol som sa teda pre dve „ohlédnutí“ za stretnutím na týchto stránkach nášho časopisu.
Prvým ohlédnutím je záznam prehovoru, ktorý pri svätej omši predchádzal obradu skladania profesie. Ak si chcete vyhľadať príslušné biblické čítania: 2. Kráľ 4,1–25; žalm 116 (115); Ján 12,1–11.
Bratia a sestry,
prvé čítanie, ktoré sme čítali, vlastne ani nie je v lekcionári, teda pri bohoslužbách sa bežne nečíta. Preto sme ho čítali priamo z Biblie. Už kedysi dávno upútalo našu pozornosť, pretože sa z neho vyvodzuje zvyk prvých sobôt. Ten muž sa pýta manželky: „Prečo ideš na Karmel, keď nie je začiatok mesiaca ani sobota?“ (V ekumenickom preklade je to preložené ako: „novolunie“ a „deň odpočinku“.) Začiatok mesiaca a sobota teda spolu predstavujú prvú sobotu v mesiaci.
Prečo som tento úryvok vybral práve pre našu dnešnú slávnosť? Práve pre tú otázku muža, ktorý sa ženy pýta: „Prečo tam ideš?“ a diví sa tomu. Zdá sa mu totiž, že ona to preháňa. Keby tam šla v dobe, keď tam obvykle chodila, prijal by to. Ale: „Prečo tam ideš dnes?“ Pripadá mi, že to je situácia, ktorú zažívame často, alebo ktorú zvlášť vy zažívate často, keď žijete „vo svete“ a idete za Bohom. Tá žena ide na Karmel, pretože jej zomrelo dieťa. Ide tam z naliehavej potreby. Nám sa takéto situácie nepochopenia stávajú, keď ideme za Bohom, pretože chceme poďakovať alebo pretože potrebujeme očistu srdca. „Hľadáme svojho Pána“ a naše okolie sa nás pýta: „Zasa tam ideš? Veď si tam bol(a) nedávno...“
Viete, keď som premýšľal o dnešnej bohoslužbe a o tom, že náplň dnešnej bohoslužby je tesne spojená práve s terciárskou profesiou, že totiž dáte Bohu svoje áno a mnohí z vás „na celý život“ – ako to v tej profesii zaznieva, uvedomil som si, že toto vás všetkých spája: vy dnes vo svojom vzťahu k Bohu túžite po tom: dávať Bohu. Dávať Bohu.
Mnohí ľudia, okolo nás, ktorí sa na našu vieru a na to, ako ju prežívame, dívajú tak trochu z diaľky, majú pocit, že pre Boha robíme to alebo ono, pretože musíme. A pretože musíme, tak to nejako odkrútíme. Ale to je veľké nepochopenie. Tak to možno niekto berie na začiatku svojho vzťahu k Bohu. Ale neskôr – a to je práve vaša situácia – sa človek voči Bohu stavia tak, že chce dávať. Chce dávať a chce dať seba, chce darovať seba. Tak sa posunie vzťah s Bohom – na túto úroveň. Nehľadáme, čo pre neho urobiť musíme, ale hľadáme, čo by sa urobiť dalo. Čo by som mohol urobiť, ako sa mu darovať. Ak sme v žalmách spievali: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať Hospodinovo meno,“ potom „kalich spásy“ znamená: Boh daroval nám ako prvý a daroval nám záchranu. To zmenilo náš život. Nám, ktorí sme nemali čo piť, pretože sme sa ocitli na púšti, podal nápoj spásy. A my berieme z Božej ruky kalich spásy a chceme vzývať Hospodinovo meno. Na toto Božie obdarovanie chceme my odpovedať darovaním seba, zo všetkej našej sily.
Mohlo by sa povedať: „Už sme to predsa urobili krstom...“ To je pravda. Avšak tým skôr je teraz zjavné, ako stále hľadáme, ako to urobiť znova, ako to prehlbiť, ako toto darovanie seba obnovovať. Vedieme sa k tomu našou túžbou, naším poznaním, že toto je správne, že nemôžem stáť voči Bohu nečinne, že prúd Božieho záujmu a lásky smerujúci ku mne, je tak silný, že provokuje k odpovedi. A tak hľadáme, ako... A keď nám niekto povie: „Veď už si to urobil na krste,“ – to nám nestačí! My to chceme žiť neustále. A vy svoje darovanie sa Bohu dnes svojou profesiou nielen obnovujete, ale aj konkretizujete. Vyznávate, že chcete svoju krstnú vernosť žiť v spoločenstve rodiny Karmelu a ísť duchovnou cestou Karmelu. K tomu sa chcete zaväzovať. Preto skladajú terciársku profesiu.
Keď sa pozrieme do ďalších biblických čítaní, ktoré sme čítali: hlavne záver evanjelného úryvku nám môže byť peknou nápovedou niečoho, na čo by sme nikdy nemali zabudnúť. Totiž, že darovanie sa Bohu je skutočne darovanie sa, že to v istom zmysle znamená akoby strácanie niečoho, vydávanie sa, opúšťanie seba. Lazár od Ježiša prijal život. Ježiš zavolal a Lazár vyšiel z hrobu. A nadále už len pouhá Lazárová existencia židov dráždi a dohodli sa, že Lazára zabijú. Nie preto, že Lazár hovorí o tom, čo Pán Ježiš na ňom vykonal, ale preto, že Lazár je, je so svojim vzkriesením. A s tým musíme počítať aj my. I keď nie sme svätí a robíme žiadne veľké veci, predsa ak skutočne nechávame Boha, aby pôsobil v našom živote, nepriateľ spásy to vadí. A robí nám ťažkosti. Ale nám to stojí za to. Chceme s Kristom spojiť svoj život čo najtesnejšie, aj keď to nie je „prechádzka ružovým sadom“.
Zamýšľal som dnes pri svojom vystúpení o treťom ráde a aj teraz v tejto prednáške o profesi vynechať akúkoľvek narážku na nové dokumenty, ktoré dostaneme, až nám ich z Ríma schvália (pravidlá a štatúty tretieho rádu). Úmyselne som z týchto dokumentov nečerpal, pretože viem, že bratia ich s vami budú podrobne preberať v jednotlivých spoločenstvách. Prece ale urobím teraz jednu výnimku. Tešilo ma, že nová pravidlá v odseku o terciárskej profesii píšu túto myšlienku: terciár, keď skladá svoju profesiu, si dobre uvedomuje, že stojí pred Bohom s prázdnymi rukami...
My profesiu neskladáme ako tí, ktorí „na to majú“, ktorí „už na to majú“. Terciár pri skladaní svojej profesie dôveruje v Krista, spolieha sa na Boha. Tak, ako to vyslovila svätá Terézia z Lisieux vo svojom úkone obetovania sa milosrdnej láske (a pravidlá tretieho rádu sa v tomto na ňu výslovne odvolávajú): ja viem, že som slabá a nemohúca – „Bože, buď ty sám mojou svätosťou!...“ Tedy: na teba sa spolieham. V tomto zmysle je terciárska profesia zvolaním viery. Ne: „Ja už som tak ďaleko, že môžem zložiť sľub,“ ale: „Pane, ja vyzrávam vo svojej dôvere vo svoje povolanie a vo tvoju pomoc a ja ti sľubujem, že touto cestou chcem ísť, sľubujem ti vernosť. Ale čakám, že silu k tej vernosti mi dáš ty sám. Ty buď mojou svätosťou!“
A ešte jednu myšlienku k evanjeliu samotnému – prečo som práve tento úryvok vybral. Tento evanjelný úryvok cituje svätý Otec na záver dokumentu Vita consecrata, pojednávajúceho o zasvätenom živote v cirkvi. Mária pomazala Ježišove nohy drahocenným olejom. A Máriin skutok vzbudil nevoli. Tu sa vraciame k situácii, ktorú som naše rozjímanie začal: tie rôzne nepochopenia a námietky, ktorých sa nám dostáva od ľudí okolo: „Ty to preháňaš!“ – „Prečo nerobíš niečo pre ľudí, niečo užitočného?“ – „Ty sa stále modlíš!...“ Samozrejme: my nemôžeme zanedbávať svoje povinnosti rodinnej a iné. Ale v tomto evanjeliu – vysvetľuje krásne svätý Otec – je ukázané, že život má ešte iný rozmer, než je len „fungovanie“. Mária vykonala skutok čistej lásky. Lásky, ktorá je zacielená priamo k Ježišovej osobe. Lásky, ktorá v tejto chvíli nejde k Ježišovi cez chudobných, ale ktorá ide k Ježišovi priamo. A niekomu sa zdá, že je to mrhanie časom a že to je mrhanie silami. Ale Pán Ježiš v evanjeliu Máriu bráni: „Nechaj ju!“
Tento skutok lásky – a olej je symbolom tej lásky – naplnil vôňou celý dom. A my môžeme len si predstavovať a rozjímať o tom, ako sa potom všetci cítili v tom dome, ktorý bol naplnený tou vôňou... Mária im mohla uvariť a upratať, a dúfam, že inokedy to naozaj robila, že v tom Martu nenechávala samú. Ostatné to robila – ale v tejto chvíli pomazala Ježišove nohy. Vyliala na neho svoju lásku. Dotkla sa ho svojou láskou – a vôňa naplnila celý dom...
Kiež teda Pán dnes vo vašej terciárskej profesii prijme lásku, ktorú do tohto svojho odovzdania sa vkladáte. Kiež prijme celú tú túžbu, ktorá je skrytá vo vašej zbožnosti. A keď potom odídete domov a budete opäť stáť vo svojich rôznych úlohách, v rôznych vzťahoch (vo vzťahoch, ktoré sú niekedy veľmi ťažké), kiež si so sebou nesiete túto vôňu toho vylitého oleja, ktorým sme pomazali Ježišove nohy. A sľúbili sme mu, že chceme byť jeho – v spoločenstve Karmelu a tak, ako on nám k tomu bude dávať silu.
Druhé ohlédnutí som dostal poštou niekoľko dní po stretnutí, a to s týmto komentárom: „Keď sme išli z Vydrí, pokúsila som sa v autobuse vyjadriť svoje pocity takou „básničkou“, ktorá sa nerýmuje...” Potom nasledovala rada, aby som na tie verše rýchlo zabudla. Tou som sa avšak ne riadila (nakoniec so schválením autorky), takže tu básnička je – aj pre vašu radosť.
19. júna 2004
Je čas bezín a kopretín,
šípkových ruží a vône akátov.
Prichádzaš a berieš moje srdce do dlaní.
Ono sa chveje a bráni: Čo bude ďalej?
Povieš: „Neboj sa, to je moja starosť,
bol to môj nápad, si moja.
Len sa na mňa usmievaj.“
Tak dobre. Si víťaz, si kráľ.
Moje srdce nesie Tvoju pečať:
je v ňom otlačená monstrancia z poslednej adorácie.
(Mária)
