Gen 22,1–18
Vojtěch od sv. Hedviky, OCD
Vidím ich všade: na uliciach, v parku, v tramvaji… Vodí sa za ruky, bozkávajú sa, objímajú. Nanútil sa mi otázka: je to naozaj láska? Majú sa tí dvojice mladých ľudí naozaj radi? – Tá otázka zrejme trápi aj ich samotných. A preto sa pýtajú stále dokola: „Máš ma rád?“ a nemôžu sa nasýtiť dôkazmi o partnerovej láske a vernosti.
Človek chce mať istotu, že je milovaný. U malých detí to vidíme najviac: „Ukaž mi, ako ma máš rád!“…
Odpoveď na podobnú prosbu nachádzame aj v Božom slove. Čítanie z Prvej knihy Mojžišovej o Abrahámovi a Izákovi je veľmi známe. Väčšinou ho chápeme asi takto: Bož chce mať istotu o tom, že ho Abrahám miluje. Preto od neho žiadá obetu jediného syna. – Abrahám obstojí, Boh uchráni Izákov život a všetko končí happy endom s patričným prísľubom Božej odmeny. „Ukaž, ako ma máš rád!“
Ale mne tom mnohé nehrá: … Anjel hovorí: „Teraz viem, že sa bojíš Boha…“ Teraz? Boh je predsa vševediaci! Ako mohol predtým nevedieť? Čo, nevedel aj bez tejto skúšky, aká je Abrahámova láska k Nemu? A ďalej: Aký je to Boh, ktorý chce smrť jediného milovaného syna pre nič, za nič? Prečo niekoho zabíjať? Domnievam sa, že je to všetko trochu inak. Čítame: „Boh skúšal Abraháma“ – v akom zmysle skúšal, je-li Boh vševediaci? – To, čo žiada Boh, je skúškou pre Abraháma, nikoli však pre Boha. Ten vie od začiatku, ako to dopadne. Táto udalosť je skutočne súčasťou odpovede na prosbu: „Ukaž mi, ako ma máš rád“ – ale presne naopak. To nie človek dokazuje svoju lásku Bohu, nýbrž Boh človeku.
Predovšetkým Boh ukazuje Abrahámovi, že miluje každého človeka, a preto nežiada ľudské obete (v tej dobe celkom obvyklé). Naopak ich zakazuje. „A nech sa u teba nevyskytne nikto, kto by priviedol svojho syna alebo svoju dcéru ohňom“, hovorí Piata kniha Mojžišova (18,10). Preto sa na scéne objavuje baran, ktorého Abrahám obetuje „ako celopal namiesto svojho syna“. A ďalej: keď poviem, že Izák je predobrazom, symbolom Ježiša Krista, asi vás tým nijako nepřekvapím. To zrejme všetci dobre vieme. A to je práve kľúč k pochopeniu celého problému. Sledujme: Videli sme už, že Boh v skutočnosti nechce, aby Abrahám obetoval „svojho jediného syna, ktorého miluje“. Podobne Kristus nechce zármutok vdovy z Naim, a preto kriesi z mŕtvych jej jediného syna. – Avšak vo svojom prípade Boh vlastného Syna neušetril – ako čítame v liste Rimanom. On ho vydal na smrť, hoci je to jeho „milovaný Syn“, ako čítame v evangeliu. A podobne Kristus neušetril svoju vlastnú matku, vdovu – Pannu Máriu, bolesti nad stratou jediného Syna…
Nie človek Bohu, nýbrž Boh človeku dokazuje svoju lásku. Ak ho vydáva na smrť svojho Syna, nerobí to pre nič, za nič. Je to predsa hriech, naše radikálne nie Božej láske. A Boh nám touto smrťou vlastného Syna dokazuje, že nás predsa miluje. Aj keď mu pliváme do tváre.
„Ukaž mi, že ma máš rád“ – prosím Boha. A on mi dáva odpoveď v smrti a zmŕtvychvstaní svojho jediného, milovaného Syna – Ježiša Krista. Len skrze kríž na Golgote môžem poznať Boha v Kristovi a Jeho lásku. A preto chcem vystúpiť na vysokú horu, aby som s Ním bol sám. Do ticha, do samoty. Tam totiž bude Ježiš pred mojím zrakom premenený. A bude to tak veľké, že „nebudem vedieť, čo by som mal povedať“.
Pane, mám dôveru, aj keď si niekedy hovorím: „Som tak skleslý!“ Veď smrť Tvojho Syna je drahocenná v Tvojich očiach, takže si rozviazal moje putá. Preto Ti prinesiem obetu vďaky a budem vzývať Tvoje meno. Amen.
