P. Fernando Millán Romeral, O.Carm., generálny prevar
3) Spoločenstvo
V takej individualistickej spoločnosti, akou je naša, patrí k prvkom, ktoré najviac oslovujú tých, kto sledujú náš život, tá skutočnosť, že osoby rôzneho pôvodu, veku, spôsobu uvažovania atď. dokážu žiť pospolu. Život v spoločenstve je jednou zo základných vlastností rehoľného života a života v Karmeli. V posledných rokoch bolo veľmi zdôraznené biblické pozadie našej rehole a bol osvetlený vplyv prvotnej cirkevnej obce v Jeruzaleme (ako je opísaná v Skutkoch apoštolov) na jej duchovnú stavbu. To je vzorové spoločenstvo pre každé kresťanské spoločenstvo a obzvlášť pre spoločenstvo karmelitánske. Čím viac sa pripravíme na toto spoločenstvo, ktoré malo všetko spoločné, ktoré v radosti – agallíasis znamená: jásot, veselí, veľkú radosť – a prostote oslavovalo lámání chleba a setrvávalo v modlitbe, tým viac rozvineme poslanie rehoľného života byť ikonou: byť znamením, svedectvom, prejavom alebo ikonou života Najsvätejšej Trojice, spoločenstva lásky, oné koinonía, ktorá má byť životným štýlom, ktorý je kresťanovi vlastný.
Slovami plnými sily to veľmi dobre vyjadrujú naše Stanovy z roku 1995 (čl. 29 a 30):
Najsvätejšia Trojica, prameň a vzor cirkvi, je tiež prameňom a vzorom nášho spoločenstva. Trojičné spoločenstvo (koinonia) poznania a lásky, na ktorom máme podiel, je nám dané ako dar a podnecuje nás, aby sme sa otvorili poznaniu a láske voči Bohu a blížnym. (...) Podľa príkladu prvokresťanskej komunity v Jeruzaleme je bratrsé spoločenstvo vtelením nezištnej Božej lásky, ktorá je niterné prijímaná v stálom procese oprošťovania sa od sobectva – i na úrovni komunity – a opravdového zamerania na Boha. Tak môžeme ukazovať charizmatickú a prorockú povahu zasväteného života Karmelu a môžeme do nej harmonicky včleniť využitie osobných chariziem každého na službu cirkvi a svetu.
Tento na spoločenstvo zameraný životný štýl, toto communio, je istým spôsobom znamením idúcim „proti prúdu“ v kultúre, v ktorej všetko vybízajú k individualizmu, k osobnému uspokojovaniu, k súkromníčeniu a k sobectvu. I my, aj keď žijeme v spoločenstve, musíme pozorne dbať na to, aby sa taká mentalita nevloudila do našich domov a do našich sŕdc. Nejde len o to žiť „pohromade“ pri množstve činností a spoločne trávenom čase, ale i o to žiť naozaj ako spoločenstvo, teda v jednomyslnosti a pravom bratstve.
Život v spoločenstve, teda vzájomnosť (communio), v žiadnom prípade neznamená tlak k uniformite. Sme rozdielni, nestejne zmýšľame a vnímame, sme rôzneho založenia a sklonov, rozdielneho veku a patríme k odlišným generáciám. Niekedy hovoríme rozdielnymi jazykmi a prichádzame z navzájom veľmi odlišných kultúr, a predsa sme povolaní k tomu, aby sme vytvárali skutočne bratrsé spoločenstvo. Bol by to v najvlastnejšom zmysle toho slova škandál, keby dvaja karmelitáni nemohli spolu žiť pod jednou strechou z dôvodov ideologických, rasových, ba ešte horšie z dôvodov náboženských. Rozdielnosť, vzájomná úcta, prijatie druhého v jeho odlišnosti oproti mne, to všetko nás neprehlbovo obohacuje, uchováva nás otvorenými, pružnými, tvárnymi a mladými... Osoba, ktorá sa uzavrie do svojho vlastného spôsobu myslenia, ktorá pohrdá inými spôsobmi prežívania karmelitánskeho charizmu a nevidí v druhých nič dobrého, sa zapúzdri, ochudobňuje a vo svojej uzavretosti sa (stále viac) radikalizuje.
Táto hlboká jednota v rozdielnosti je zjavn á a pôsobí vo slávení eucharistie. Pravé spoločenstvo prelamuje všetky bariéry, odstraňuje zášť a vytvára spoločenstvo života, vyvierajúceho z veľkonočného tajomstva. V tomto spočíva provokatívny charakter slávenia eucharistie. Je-li spoločná eucharistia slávená uctivo a pokorne, nestane sa len zvyklosťou alebo pastoračnou činnosťou, vedie nás nutne k životnému štýlu, v ktorom je medzi nami viac spoločného a hlbšie spoločenstvo.
