P. Fernando Millán Romeral, O.Carm., generálny prior
4) Kontemplacie
Rôzni prednášajúci, ktorí nám pomáhali pri našom rozvažovaní v priebehu minulej generálnej kapituly, zdôraznili, aké dôležité sú mlčanie, kontemplacie a spiritualita, aby sme žili svoje charizmu v plnosti. Vieme dobre, že tento prvok má dôležité a ústredné miesto v karmelitánskom charizme, nie je preto potrebné, abych to tu opakoval. Len ako príklad spomeniem, že dokument Ratio Institutionis Vitae Carmelitanae1 prehlasuje kontempláciu za srdce karmelitánskeho charizmu a pridáva (čl. 23):
„Kontemplatívny rozmer nie je len jedným z prvkov nášho charizmu (ako modlitba, bratstvo a služba): je to prvok dynamický, ktorý všetkých spája.“
Žijeme v dobe informatiky, virtuality a bezprostrednosti. Správy sa dostanú z jedného konca sveta na druhý v zlomku sekundy. Máme bezprostredný, priamy prístup k množstvu informácií. To má bezpochyby svoju pozitívnu hodnotu a cirkev to pri rôznych príležitostiach (oficiálne) vyložila. Napriek tomu sme v nebezpečenstve, že podľahneme ustarané povrchnosti, záplave nepremýšľaných dát, „informácií bez formácie“ (t.j. ktoré človeka nijako nevzdelávajú), postmoderné kultúre, zameriavajúcej sa na to, čo je light, a vyzdvihujúcej skutočnosti prázdne, pominuteľné, ne transcendentné.
V takomto spoločenskom prostredí, viac než v minulosti, je potrebné niečo, čo môže karmelitánske charizmu ponúknuť: zmysel pre kontemplaciu, pre duchovnú hĺbku. Karmelitán by mal byť človekom vnútorného života, hĺbky, vnútorného bohatstva, mužom či ženou, ktorí uprostred hluku a zhonu každodenného života, problémov a protikladov našej doby dokážu vytvoriť vnútorné ticho, v ktorom môže prehovoriť Boh.
Niekedy aj my sa dáme viesť predsudkami, unáhlenými súdmi, otrepanými frázami atď. Snáď by sme mali na seba vzťiahnuť, čo povedala svätá Terézia sestrám: „Nesmíme si totiž myslieť, že sme vo vnútri prázdne.“2 Záverečné posolstvo generálnej kapituly v roku 2007 tento aspekt zdôraznilo:
Pri úsilí stať sa naozaj modliacim sa spoločenstvom bola naša pozornosť ešte raz zameraná na hodnotu mlčania (srov. Rula, čl. 21). V našom súčasnom svete je napriek miere hluku, informácií a správ. Mlčanie je otázka počúvania. Ako jednotlivci aj ako spoločenstvo potrebujeme mlčanie a v ňom počúvať Boha, vnímať znamenia doby, nabývať múdrosti a schopnosti rozlišovania a osvojiť si kontemplatívny prístup. V rula bolo mlčanie chránené zvláštnymi predpismi; aj my dnes potrebujeme oporu (cez) normy, na ktorých sme sa zjednotili, aby sa mlčanie mohlo stať skutočnosťou ako v našich spoločenstvách, tak pre jednotlivých bratov.
Ťažko by sme mohli zakúsiť milosrdného a nežného Boha, ak v našom živote nie je priestor pre to, čo je podstatné. A veľmi často býva to, čo je podstatné, dôkladne zametané prácou, štruktúrami, zvykmi, predpismi, rôznymi sobectvami, dokumentmi... Hovorí-li sa so mnou niekto o „dobrom rehoľníkovi“, potom si (pod tými slovami) predstavujem nielen niekoho, kto žije v spoločenstve, kto sa modlí breviár, kto nezanedbáva slávenie eucharistie a žije vážne svoje sľuby atď., ale aj niekoho, kto je schopný milovať, kto dokáže požiadať o odpustenie a odpustiť, kto sa umí tešiť z toho, čo je ušľachtilé a krásne, rozhorčiť sa nad nespravodlivosťou a dokáže sa veľkoryso deliť s druhými o svoj čas, o svoje schopnosti a svoj život. Svätý Ján od Kríža nás na to upozorňuje prostými, ale prekvapivými slovami vo svojich Výrokoch o svetle a láske (59):3
Vo večer ťa budú skúšať podľa lásky; nauč sa milovať, ako Boh chce byť milovaný, a svoju povahu opusť.
A tak, aby sme spoznali to podstatné a mohli sa na to zamerať, je nevyhnutné uchovávať si tohto ducha a takúto otvorenosť pre kontemplaciu. Niektorí naši súčasníci, a snáď aj medzi rehoľnými osobami, považujú kontemplaciu za synonymum pre útek alebo pre nedostatok náležitého vzťahu k spoločenskej realite, ktorá nás obklopuje. Pravá kontemplacia ale bezpochyby nikdy neodvracia náš pohľad od skutočnosti okolo nás, ale učí nás vidieť ju novými očami.
Ako príklad by sme mohli uviesť apoštola Jána v prekrásnej kapitole (o udalostiach) pri Genezaretskom jazere (Ján 21). Evanjelista nás, s prenikavým pohľadom jemu vlastným, upozorňuje, že scéna sa odohráva pri východe slnka, za ranného svitania, teda medzi dvojím svetlom... Apoštolovia, ktorí sa namáhali celú noc, zaprádajú z lodi rozhovor s tajomnou postavou, ktorá sa na nich obracia z brehu. A vtedy Ján, učeníka, ktorý Ježiša tak miloval, radostne zakričí: „To je Pán!“ Kontemplatívnym je práve ten, kto vníma skutočnosť okolo seba a je schopný odhaliť tajomnú prítomnosť Pána v našom živote. Kontemplatívny človek nehľadí len do výšky, ale aj okolo seba a tiež „dolu“ k (ľuďom) potrebným, najmenším, k vyhnancom tohto sveta a objavuje v nich onu prítomnosť (Pána), tajomnejšiu než kdekoľvek inde. Pravá kontemplácia a pravá spiritualita vyúsťujú do postoja služby a veľkorysej ochoty.
Preto je mystik, človek naozaj duchovný, človek kontemplatívny, nevyhnutne aj majstrom ľudskosti a súcitu. A zo spôsobu, akým on je a akým žije v tomto svete, možno rozpoznávať Božie milosrdenstvo a nežnosť.
Tieto štyri prvky sú navzájom tak hlboko spojené, že rozvoj jedného zvyčajne ovplyvňuje aj tie ostatné. Kto prehlbuje svoj duchovný život, rastie tiež v solidarite a v apoštolskej službe. Kto veľkoryso koná svoju službu, nachádza posilu a podnety pre rozjímanie a kontemplaciu. Kto žije oba tieto rozměry harmonicky a pozitívne, obohacuje komunitu a vytvára prostredie vzájomnosti (communio; srov. Stanovy, čl. 16–18).
Kiež nám preto Pán pomáha, aby sme (vo svojom úsilí) v týchto štyroch oblastiach pokračovali a rástli. Kiež Panna Mária, naša Matka a Sestra, nám ďalej žehná a sprevádza nás.
