(Podľa sv. Bazila Veľkého)
O svätom Bazilovi sa niekedy hovorilo, že podľa jeho rehoľných pravidiel napísal sv. Albert Jeruzalemský karmelitánom rehoľu. Aj keď moderné skúmanie toto tvrdenie presvedčivo vyvrátilo,1 predsa môžeme pri svojom úsilí o hlboký život s Bohom vidieť vo svätom Bazilovi vzdialeného priateľa. Nenadarmo patrí k štyrom najvýznamnejším učiteľom východnej cirkvi a je nazývaný „Veľký“. Pred časom som v jeho spisoch objavil jedno miesto, ktoré sa priamo zmieňuje o prorokovi Eliášovi a hore Karmel. Text ma zaujal, a tak som ho amatérsky preložil – najprv len pre seba, potom som sa o ňom podelil s niekoľkými priateľmi, teraz ho chcem ponúknuť všetkým.
Bazilov List žiakovi Chillovi2 má za cieľ povzbudiť k vytrvalosti pokiaľ ide o život v ústraní (teda niekoho, kto už do samoty vstúpil). K tomu chcem hneď podotknúť: svatý Bazil nebol zástancom poustevníctva, ale rehoľného života spojeného so službou ľuďom – duchovnej, charitatívnej a iných.
Nemusíme sa preto hanbiť a dovoľme si vzťahovať Bazilovo povzbudenie na seba a na rôzne formy samoty, v ktorých sa nachádzame (už v nich sme) my sami: nech už je to samota rodáka z veľkomesta, ťažko si zvyknúceho na život na dedine, alebo samota človeka nepochopeného niekým na pracovisku či opomíjaného časťou rodiny alebo farnosti, alebo akákoľvek samota človeka, ktorý vlastne „všetko má“... Nemusí ani ísť o nejaký trvalý či beznádejný stav. Veď aj z úryvků Písma, na ktoré Bazil upozorňuje, je zjavné, že svätec tu nemá na mysli nejakú absolútnu samotu: Abrahám nebol v Mamre úplne sám, ale so Sárou a so služobníkom. Alebo vo verši z Matúšovho evanjelia: „Kde sú dvaja alebo traja...,“ tiež sa nejedná o samotu troskotaníka na pustom ostrove... Niekedy si jednoducho samí pripadáme, príde to na nás, chceli by sme viac zázemia od druhých, väčšie kontakty alebo aj viac rozptýlenia. A vtedy máme sklon svoju momentálnu samotu odmietať, snažíme sa vykrútiť z nej za každú cenu.
Pritom z ostatného textu, ktorý zostal zatiaľ nepreložený, by ste zistili, že „dobrá tohto sveta“, po ktorých sa Bazilovmu žiakovi v ústraní cnie, sa nemyslí nič hriešne, ale duchovné rozhovory, štúdium teológie a podobne. Svätý Bazil k tomu skepticky podotýka, že aj tieto sväté veci sotva kto užíva náležite. Nad riadkami nášho úryvku sa nemôžem zbaviť dojmu, že si cirkevný otec diskusiu o užitočnosti toho, čo človek samotou stráca, uľahčuje miernou iróniou.
Ale hlavne nám Bazilove riadky znova pripomenú, že samotu si človek môže tiež zvoliť, a alebo – keď už v nej „vezí“ – môže s ním súhlasiť. Pretože ústranie od ľudí nie je nezmyselným vakuom. Na príkladoch z Písma ukazuje svätý Bazil situácie, v ktorých šlo o samotu naplnenú stretnutím s Bohom. Otvorenosť pre takú samotu je školou trpezlivosti, poslušnosti a viery. To je cesta, ktorou šiel sám Kristus, to je cesta k spáse.
A ešte poslednú poznámku: kľúčový verš Písma, na ktorý sa svätý Bazil odvoláva, nám dnes nie je známy: „Pre slová tvojich pier som sa držal ciest tvrdých.“ To preto, že Bazil používal grécke znenie Starého zákona, tzv. septuagintu, ktorej text žalmov sa v detailoch nekryje s textom, na ktorý sme zvyknutí. Citovaný verš by ste v ní našli ako Ž 17,4. V našom liturgickom preklade žalmov mu odpovedá verš: „... podľa slov tvojich pier som dbal na cesty zákona.“ Nemožno to vyčítať prekladateľovi, neshoda je už medzi zachovaným grécky a hebrejským znením. Napriek tomu môžeme nad svojím breviárom, až sa tento verš budeme modliť, zaletieť krátkou myšlienkou aj k Bazilovmu povzbudeniu.
Bazilov text:
Ked' ťa zvádzajú myšlienky ako: „Na čo to je, žiť na tomto (zapadnúť) mieste?“
a „Čo z toho, že sa straním ľudskej spoločnosti?“ (...)
potom sa k tomu postav takto:
keď sa ťa zlá myšlienka snaží mnohými takými rôznymi dôvodmi udolať,
pobožne zapremýšľaj, postav proti nej praktickú skúsenosť a povedz:
„Ty mi hovoríš, že veci tohto sveta sú dobré;
ale práve preto som sa presťahoval sem,
pretože sa pokladám za nehodného dobra tohoto sveta.
S nimi sú však tiež zmiešané veci zlé a tých je oveľa viac...“
A preto unikám – ako vták na hory.
Žijem v tejto samote, kde prodl'ával Pán.
Tu je dubina Mamre,
tu je rebrík, ktorý vedie k nebu; tu sú zástupy anjelov, ktoré videl Jákob.
Tu je púšť, v ktorej očistený národ obdržal zákon, a tak vstúpil do zasľúbenej zeme a videl Boha.
Tu je hora Karmel, na ktorej býval Eliáš a páčil sa Bohu.
Tu je pole, na ktoré sa vydal (do ústrania) Ezdráš, aby z Božieho príkazu nadiktoval všetky božsky inšpirované knihy.
Tu je púšť, kde Ján Krstiteľ jedol kobylky a kázal ľuďom pokánie.
Tu je Olivová hora, na ktorú Kristus vystúpil, aby sa modlil a aby nás naučil sa modliť.
Tu je Kristus, priateľ samoty; on totiž hovorí: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mennom, tam som ja uprostred nich.“
Tu je „tesná a úzka cesta, ktorá vedie k životu.“
Tu sú učitelia a proroci, ktorí „blúdili po púštiach a horách, po jaskyniach a zemských roklinách.“
Tu sú apoštolovia a evanjelisti a život mnichov vzdialený od miest.
Toto som na seba slobodne vzal, aby som dosiahol to,
čo je sľúbené Kristovým mučeníkom a všetkým ostatným svätým,
a aby som naozaj a bez lži povedal:
„Pre slová tvojich pier som sa držal ciest tvrdých.“
Poznal som totiž, že Bohu bol milý Abrahám,
ktorý poslúchol Boží hlas a presťahoval sa do pustiny,
Izák, utláčaný mocou,
Jakub, putujúci patriarcha,
čistý Jozef, ktorý bol predaný,
traja mládenci, zdržiavajúci sa nedovolených pokrmov, ktorí bojovali proti ohňu,
Daniel, svrhnutý raz a podruhé znova do levieho brlohu,
Jeremiáš, slobodne hovoriaci navzdory určení do bahna cisterny,
Izaiáš, nahliadajúci veci skryté, prorok nosiaci železa, odvedený do zajatia Izraela,
Ján vyčítajúci cudzoložstvo a popravený sťatím,
Kristovi mučeníci vzatí zo stredu obce veriacich.
A prečo sa zdržovať ďalšími príkladmi?
Veď aj sám Spasiteľ bol pre nás ukrižovaný,
aby nám svojou smrťou dal život
a každého z nás pobádal a priviedol k trpezlivosti.
K nemu sa ponáhľam a k Otcu a k Duchu svätému.
Usilujem, aby som bol shledaný legitímnym,
a považujem sám seba za nehodného dobrého sveta.
Navyše, nie som tu ja pre svet, ale svet pre mňa.
O tomto teda u sebe rozmýšľaj a dôkladne, ako ti bolo povedané, to zachovávaj, bojuj pre pravdu až k smrti. Veď Kristus sa stal poslušným až k smrti. A apoštol praví: Zamerajte sa, aby nikto z vás nemal ničomné srdce, takže by odpadol od živého Boha; ale navzájom sa povzbudzujte, jeden druhému prinášajte duchovný úžitok, pokiaľ platí ono „dnes“. Veď ten „dnešok“ znamená celý čas nášho života.
Takto teda keď, brate, budeš žiť, sám seba zachováš, nás potešíš a Boha osláviš na veky vekov. Amen.
Len pre tých, ktorí radi hľadajú v Písme
snažil som sa vyhľadať miesta, o ktoré sa svätý Bazil opiera. Aby som nenarušil jednotu textu, uvádzam odkazy v súhrne až tu.
Uleť na hory ako vták: Ž 11,1. – Samota, v ktorej prodl'ával Pán: snáď narážka na Ježišov pobyt na púšti (Mk 1,12 par.). – Dubina Mamre: Gen 18,1–15; Abrahám je vo svojom ústraní veľmi otvorený stretnutiu s Bohom, okamžite reaguje a beží vstříc... – Jákobov rebrík: Gen 28,10–22. – Národ obdržal Zákon a videl Boha: Ex 24. – Eliáš na Karmeli: 1 Král 18,19; zatiaľ čo Písmo spomína Eliáša na Karmeli len v súvislosti s touto udalosťou, neskoršia tradícia považovala Karmel za miesto, kde sa Eliáš zdržiaval trvale. – Eliáš sa páčil Bohu: srov. Sir 44,16 o Henochovi. – Ezdrášovo ústranie: pozri apokryfné 4 Ezd 14,1–47. – Ján Krstiteľ na púšti: Mt 3,1–12 par. – Olivová hora: cez Olivovú horu odchádzal z Jeruzaléma David pred Absalomom (2 Sam 15,30). Prorok Ezechiel videl vo videní, ako Hospodinova sláva, keď opúšťala mesto, „stanula nad horou na východ od mesta“ (Ez 11,23) a od východu sa do chrámu potom znova vracia (Ez 43,1). Podľa proroctva Zachariáša stanú v deň Hospodinov Hospodinove nohy na tejto hore (Zach 14,4), hora sa rozpoltí v údolí, ktorým budú utíkať obyvatelia Jeruzalema.
Na to nadväzujú novozákonné zmienky o Olivovej hore: tudy vstupuje Ježiš do Jeruzaléma týždeň pred veľkou nocou (Mk 11,1 a par.; Lk 19,37 zmienkou o Olivovej hore uvádza volanie zástupov: Hosana), tu – „naproti chrámu“ – pronáša Ježiš svoju reč o konci časov (Mk 13,1 a par.), tu sa odohralo jeho nanebovstúpenie (srov. Sk 1,12). Neskoršia kresťanská tradícia spájala Ježišovu návštevu v dome Marty a Marie (Lk 10,38–42) s Betániou a následnú perikopu (Lk 11,1n.: Ježiš sa modlil „na nejakom mieste“ a potom učedníkov naučil Otčenáš) s Olivovou horou, preto je aj na nej kláštor bosých karmelitiek Pater noster. Z pohľadu svätého Bazila je najdôležitejšie, že po poslednej večeri odišiel Ježiš s učedníkmi na Olivovú horu (Mk 14,26 a par.) a tam sa modlil. Pričom podľa Lukášovho evanjelia tak učinil „podľa (svojho) zvyku“ (Lk 22,39). Už predtým počas svojho týždenného pobytu v Jeruzaleme: „Na deň učil v chráme, na noc potom odchádzal a prodlužoval na hore, ktorá sa nazýva Olivová“ (Lk 21,37). Podobne srov. Jan 8,1–2. Teda: samota je miestom, kde sa mi Pán stráca a kudy zase prichádza (nielen tudy samozrejme). Naša samota predstavuje tiež očakávanie konečného naplnenia – pri Pánovom druhom príchode. – Ježišov výrok: „Kde sú dvaja alebo traja...“: Mat 18,20; srov. zmienku v úvodnom komentári: je zjavné, že samota, akú má sv. Bazil na mysli, znamená skôr malé spoločenstvo. – Tesná a úzka cesta: srov. Mat 7,14. – Veriaci, ktorí „blúdili po púštiach a horách“: Žid 11,38. – „Pre slová tvojich pier som sa držal ciest tvrdých“: Ž 17,4 (Septuaginta). – Abrahám, Izák, Jakub, Jozef, traja mládenci v ohnivej peci, Daniel, Jeremiáš a Izaiáš i Ján Krstiteľ sú postavami, ktorých príbehy si každý v Písme ľahko dohľadá sám. Svätý Bazil ich uvádza nie už ako vzor života v samote, ale ako príklad trpezlivého znášania protivenstva. – Byť shledaný legitímnym: ponúka sa tu význam: byť pravým dedičom Božích prísľubov (srov. Rím 9–10), alebo skôr návaznosť na verš 2 Tim 2,5: „nedostane víťazný veniec, kto si nepočíná (dosl: kto nezápasí) podľa pravidiel.“ – „Kristus sa stal poslušným až k smrti“: Flp 2,8. – Napomenutie: „Dajte pozor“: Žid 3,12: text sa ale presne neshoduje s našim znením NZ. – „Jeden druhému prinášajte duchovný úžitok“: srov. 1 Sol 5,11; 1 Kor 14,4.17.
Spracoval P. Gorazd, O.Carm.
