Sv. Terézia Benedikta od Kríža (Edith Stein)
Vo svojom byti narážam na bytie iné, ktoré nie je moje, je však oporou a základom môjho bytia, ktoré oporu a základ nemá. V tomto základe svojho bytia, na ktorý sama v sebe narážam, môžem dospieť k tomu, že spoznám bytie večné.
Jednou cestou je cesta viery: Keď sa Boh zjavuje ako ten, ktorý je, ako Stvoriteľ a Udržiavateľ, a keď Spasiteľ hovorí: „Kto verí v Syna, má večný život“ (Ján 3,36), sú to samé jasné odpovede na záhadnú otázku môjho vlastného bytia. A keď mi ústami proroka oznamuje, že pri mne stojí vernejšie než otec a matka,1 dokonca že je Láska sama, potom nahliadnem, ako „rozumná“ je moja dôvera v paži, ktorá ma drží, a ako pošetilý je veškerý strach z pádu do ničoty – ak sa sama z tej ochrannej ruky nevytrhnem.
Cesta viery nie je cestou filozofického poznania. Je odpoveďou z iného sveta na otázku, ktorú poznanie kladie. Filozofické poznanie má svoju vlastnú cestu. Je to cesta úsudkového, dôkazového myslenia a touto cestou ide dôkazovanie Boha [...] Dôkazové myslenie vytvára pregnantné pojmy, lenže ani ony nie sú schopné uchopiť toho, kto je Neuchopiteľný, dokonca nás od neho vzdialujú, ako tomu býva pri všetkom abstraktnom.
Viac než cesta filozofického myslenia nám dáva cesta viery: Boha osobne blízkeho, Boha milujúceho a milosrdného, a istotu, akú nemá žiadne prirodzené poznanie. Avšak cesta viery je cesta temná. Boh sám svoju reč znižuje na ľudskú mieru, aby neuchopiteľné urobil pre nás uchopiteľnejším.
(Z nemeckého originálu Endliches und ewiges Sein, Freiburg 1959, s. 57–58, preložil Vratislav Jiljí Slezák.)
