Averzia voči písaniu
Sú obdobia, v ktorých sa božský dotyk »nedostavuje«, v ktorých sa človek cíti opustený a vo vnútri akoby prázdny a zároveň ako by sa mu stiahlo hrdlo. Duchovný život pre mnohých ľudí – a rovnako pre Máriu Petyt – nie je vyváženou, príjemne temperovanou komunikáciou s niekým, koho už dobre poznáme a máme »prečítaného«. Nie je možné, aby človek stále zostával s Bohom a Boh s ním harmonickým a vyváženým spôsobom. Niečo také nenájdeme ani medzi ľuďmi, ktorí spolu žijú.
Väčšinou ani sami nechápeme, prečo sa niekedy stretnutie s druhým človekom podarí takmer akoby samo od seba a niekedy stojí patričnú námahu. I keď sa snažíme žiť veľmi uvážene a vedome, rozumieme len malému percentu toho, čo sa odohráva v našich vzťahoch. Mária urobila bolestnú skúsenosť, že vo vzťahu s Bohom nedokáže silou vôle získať späť, čo tak horko postráda. Ani Mária a Michael (1) nevedeli presne, čo sa tu odohráva a prečo sa dostavuje táto averzia k písaniu, predsa však Mária prekonala ona obdobia temnoty ľahšie, keď o nich svojho duchovného vodcu informovala:
Potom opäť prešlo niekoľko dní, aniže by som mohla čokoľvek napísať, lebo sa opäť vrátil už spomínaný boj a odpor, takže som už nebola sama sebou. Keď som sa však snažila prinútiť sa násilím, bola som ešte zmatená a môj rozum sa ešte viac zatienil. Nedokážem vysvetliť stav svojej duše.
Ale teraz sa vo mne opäť pomaly prebúdza sladká náklonnosť k písaniu. Nadto vo vnútri vnímam i trochu svetla, ktoré mi pripomína niekoľko vecí a osvetľuje čiastočne i rozum, aby som mohla pochopiť a porozumieť. Tieto lúče sú ale veľmi slabé a ukazujú pravdu len z ďaleka, často dokonca zahalenú oblakmi, ktoré – zdá sa – ťahajú okolo.
(1) Michael od sv. Augustína, jej duchovný vodca.
Prevzaté z knihy: Grundkurs Spiritualität des Karmel
Editor: Michael Plattig a Elisabeth Hense, 2006
Preložil a upravil: Norbert Žuška, OCarm.
