Autobiografické duchovné zápisky Márie Petyt (1/5)

Michael ju učil umeniu počúvať svoje vlastné srdce a ísť za volaním Božej lásky, ktoré vychádza z vlastných hlbín...Umenie počúvať vlastné srdce

V cykle „Autobiografické duchovné zápisky Márie Petyt“ vám chceme na pokračovanie predstaviť určitú formu „povolania“ tejto karmelitánskej terciárky: žiť svoj vzťah k Bohu zvláštnym spôsobom prostredníctvom svojich duchovných zápiskov; a rovnako jeden z možných spôsobov duchovného sprevádzania, ktorého sa Márii Petyt dostalo od karmelitána P. Michaela od sv. Augustína: sprevádzanie prostredníctvom listov.

Mária Petyt (1623–1677) z Flámska, karmelitánska terciárka, si na príkaz svojho duchovného vodcu Michaela od sv. Augustína robila asi tridsať rokov podrobné poznámky o svojich duchovných prežitkoch. S veľkým rozprávačským talentom načrtla svoj duchovný život so všetkými jeho výšinami a hlbinami: strhujúcou zamilovanosťou do Boha, rozkošnými pocitmi šťastia na jednej strane, ale rovnako aj priepastnou opustenostiou a zúfalstvom, dokonca myšlienkami na samovraždu na strane druhej. Mária písala, aby si sama objasnila, čo prežíva. S neprehnanou úprimnosťou a takmer úzkostlivou presnosťou prešla dlhú cestu často bolestnej sebaanalýzy, ktorá ju viedla stále hlbšie k zjednoteniu s jej božským Pôvodcom. Nemyslela na širší okruh čitateľov, ale usilovala o dôverné duchovné zdieľanie so svojím spovedníkom. Neobyčajná literárna sila jej vyjadrovania urobila Máriu Petyt napriek tomu jednou z najväčších prozaických autoriek holandského jazykového priestoru sedemnástého storočia.

Po rôznych negatívnych skúsenostiach so sprevádzaním: krátko patrila k sestrám augustiniánkam v Gentu, ale kvôli zrakovej vade bola z ich kláštora prepustená; tri roky žila v spoločenstve bekyň pod vedením jedného karmelitána, ktorý sa v duchovnom sprevádzaní moc nevyznal, našla konečne v roku 1647 v Michaelovi od sv. Augustína vodcu a dôverníka, ktorý jej dal rozhodujúce nasmerovanie na jej duchovnej ceste. Michael ju učil umeniu počúvať svojmu vlastnému srdcu a ísť za volaním Božej lásky, ktoré vychádza z vlastných hlbín. Pochopiteľne, že Mária nechcela toto blahodarné sprevádzanie stratiť, keď Michael už po roku z Gentu odchádzal:

Keď môj vážený otec niekoľko dní pred svojím odchodom vstal, bola som pohnutá k tomu, aby som ho poprosila, aby mi dovolil ostať pod jeho vedením a aby zostal mojím duchovným otcom navždy. Pri tom mi išlo len o to, aby som mohla pokračovať v rovnakom duchu a rovnakou cestou, na ktorú ma uviedol. V prvom okamihu sa veľmi zdráhal..., keď však videl moju veľkú túžbu a moju horlivosť pokračovať na ceste v jeho duchu, bol vnútorné pohnutý k tomu, aby nás (1) prijal, a dovolil nám, aby sme mu každé štyri mesiace napísali a predložili počet z toho, čo sa v tomto čase udialo v našom vnútri, avšak v krátkosti. Keď sa niečo zmenilo v modlitbe alebo sa objavili nové milosti a vnuknutia, musela som to všetko v krátkosti poznačiť a poslať mu v dohodnutom čase, aby som počula jeho názor na tieto veci. Toto je nutné – povedal – aby sme predišli nebezpečenstvu sebeklamu alebo prílišného spoliehania na moju vlastnú hlavu a múdrosť. Viedol totiž moju dušu po bezpečných cestách, v úplnej bezúhonnosti, podriadenosti a relativizovaní vlastného rozumu.

(1) Ide o Máriu Petit a ešte jednu sestru Katarínu van Oorsaghe.

Prenesené z knihy: Grundkurs Spiritualität des Karmel
Editor: Michael Plattig a Elisabeth Hense, 2006
Preložil a upravil: Norbert Žuška, OCarm.


1 2 3 4 5