Život Michaela od sv. Augustina (1622–1684)
Jan van Ballaert sa narodil 15. apríla 1622 v Bruseli. Vzdelanie získal na vynikajúcej škole u augustiniánov a po jej skončení vstúpil 14. októbra 1640 na Karmel, kde dostal rehoľné meno Michael od sv. Augustina. Sotva tridsaťročný sa stal lektorom filozofie v Gente a tu sa stretol s Máriou Petyt, ktorá bola ešte o rok mladšia ako on. Ich vzťah sa stal jedným z najväčších mystických priateľstiev 17. storočia.
Už za krátky čas bol Michael poverený zastávaním ďalších úradov, ktoré si vyžadovali jeho odchod z Gentu. Mária Petyt preto udržiavala so svojím duchovným vodcom písomný kontakt. V listoch mu na jeho žiadosť posielala podrobné opisy svojich mystických skúseností. Takto nazbierané texty potom Michael v roku 1683 vydal v dvoch zväzkoch pod názvom Život ctihodnej matky Márie od sv. Terezie (1).
Michael zastával počas svojho rehoľného života rôzne úrady; bol novicmajstrom, radcom, predstaveným niekoľkých kláštorov a trikrát provinciálom. Usiloval o presadenie Tourainskej reformy v belgických konventoch a snažil sa dať tejto kontemplatívnej spiritualite tiež nové impulzy.
Vo svojich knihách pojednáva o vnútorné ceste mystického človeka s jej výšinami i hlubinami a znova a znova varuje pred skrytými formami sebelásky a egoizmu. Povzbudzuje k ich prekonaniu, pretože len tak sa duša môže v prostoroch a slobode zjednotiť so svojím Bohom. Michael od sv. Augustina spája karmelitánsku spiritualitu s bohatou kontemplatívnou tradíciou Flámska.
Téma duchovnej chudoby opisuje terminológiou severskej mystiky: človek má spočívať v Bohu bez chcenia, bez poznania, bez chápaní, bez pociťovania. Nemá po ničom bažiť, nič vlastniť, nič pozemského, nič nebeského... Duchovná chudoba a úplné vnútorné sebaodopretie vzdeláva dušu milovať Boha nie pre jeho dary alebo vlastnosti, ale len pre Neho samého. Až keď je toho duša schopná, môže byť existenciálne a bezprostredne zjednotená s Bohom.
Toto sebaodopretie sa však má diať „suaviter“ – cestou miernosti, bez násilia na duchu a prílišného zdôrazňovania intelektu. Ide o hru lásky medzi Bohom a človekom a Michael ju opisuje obrazmi z Piesne piesní. Skutočnosť tejto lásky sa potom prejavuje v mystikovej každodennej bežnej živote. Niterné prežívanie Božej lásky, prežívané v samote a tichu modlitby, nemôže ostať uzavreté samo v sebavedomí, ale nevyhnutne vedie k neegoistickej láske k tvorom. To, čo je Karmelu najvlastnejšie, je – v Michaelovom poňatí – spojenie kontemplatívneho a činného života, spojenie Márie a Marty.
(1) Mária Petyt bola karmelitánskou terciárkou s rehoľným menom Mária od sv. Terezie.
Vybrané z knihy: Tanz der göttlichen Liebe
Vydala: Elisabeth Hense, T.OCarm.
Vyšlo v nakladateľstve: Herder, 1991
Přeložil a upravil: Norbert Žuška, OCarm.
