Studňa rozkvita okolo zrubu, kde je voda.
A tá masť je vzácna tým, že tvoje nohy smie osviežiť.
Nechaj ma napiť sa z teba, daj seba mojej duši, nech ju pije,
vodou sa staň, ktorá posolstvo tvojich úst mi podá.
Aroma mojej misky tvojou arómou tak preniknutá je,
stáva sa spomienkou na teba a pripomína mi
masť nardu, ktorá hýčka tvoju pleť, a pije z nej
tvoju sladkú hebkosť, ktorá všetko, čoho sa dotkne, pomáže.
Voda a vôňa tvoja, ó Pane ciest, túžim,
pastier, veľký roľník so srdcom vyčerpaným,
spozorovať ťa, dotýkať sa ťa, ja celá osvietená som
na pastvinách tvojich božských slov, keď svitá deň.
Som ženou hriešnej lásky, ženou navonenou…
Ty to vieš, Pane, a predsa všetko Ty hovoríš so mnou!
(Carmen Conde /1907–1996/, U nohách Ježišových,
preklad Josef Hrdlička)
