Blog

Stála modlitba u sv. Augustina

text generálneho priora rádu pre účastníkov jednotlivých provinčných kapitúl

P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.

„Nedostatok riadneho vizitovania vedie k skaze rádu.“ Táto veta sa v karmelitánskych konštitúciách¹ opakovala minimálne 300 rokov. Nemám po ruke naše konštitúcie staršie, než sú konštitúcie tourainskej reformy, vydané v roku 1645, a už tam ju nájdeme.

Na konci septembra tohto roku prebehli vo všetkých troch komunitách karmelitánov v našej krajine vizitácie generálnym predstaveným. (A naša miestna cirkev prežila tiež pápežskú návštevu, ale tá má iný ráz.) Zkusme sa spolu zamyslieť nad tým, ako vyzerali (ideálne) vizitácie v minulosti. Ako sú podrobne načrtnuté v konštitúciách. I keď sa týkali len rehoľníkov, môžeme sa zamýšľať, čo je z toho poučné aj dnes – a nielen pre rehoľníkov, ale aj pre širší okruh terciárov a priateľov Karmelu.

Vo spomínaných konštitúciách tourainskej reformy sa predpokladá, že vizitáciu vykonáva provinciál. Ten mal navštevovať kláštory, patriace do jím vedeného provinciálneho názoru, a pritom v nich udržiavať pravý rehoľný a karmelitánsky život. Vizitácia jednotlivých kláštorov priamo generálnym predstaveným bola asi v histórii výnimočná. Nadriadeným jednotlivých konventov bol provinciál a jemu prislúchal výkon riadneho práva. Iba mimoriadnosti riešili predstavení vyšší, teda generál. Napriek tomu práve vizitácie generálnymi predstavenými boli v dejinách veľkou pomocou na obnovu alebo uchovanie dobrého ducha rádu. Takto vizitovali mnohé kláštory napr. generálni predstavení bl. Jan Soreth (viedol rádu v rokoch 1451–1471), Mikuláš Audet (1524–1562) alebo Giovanni Battista Rossi (1564–1578), známy zo životopisov sv. Terezie z Avily.

Pre dejiny kláštora v Kostelním Vydří sú dôležité dve vizitácie: vizitácia tamojšej farnosti brnenským biskupom Pavlom Huynem v roku 1907, po ktorej biskup pozval karmelitánov z Rakúska a poveril ich od júla 1908 duchovnou správou farnosti, a vizitácia vyderského kláštora P. Janom Brenningerom (zastupoval generála rádu) v roku 1930, ktorá po zistení závažných nedostatkov v komunitnom živote vyústila v návrh buď kláštor zavrieť (karmelitáni by odtiaľ odišli), alebo jeho ďalšiu existenciu zabezpečiť príchodom nového prevora P. Prokopa Valeny, doteraz pôsobiaceho v Krakove. Rozhodnutie padlo pre druhú variantu, Bohu vďaka!

Pozrime sa teda do konštitúcií tourainskej reformy a poučme sa, čo k riadnemu vizitovaniu kláštora patrilo.

Prijatie vizitátora

„Nedostatok riadneho vizitovania vedie k skaze rádu.“ Vizitovať má sám predstavený (nechá-li sa zastúpiť, musí pre to uviesť dôvod a vizitátori jím poverení sa musia starostlivo vyzývať poverujúcimi listinami).²

Vizitácie majú byť pravidelné (naplánované v určitých intervaloch³), a okrem toho aj mimoriadne – „koľkokrátkoli bude treba“ (keď o to bratia požiadajú alebo keď to predstavený uzná za vhodné).

Miestny prevor má za povinnosť komunitu na vizitáciu pripraviť (čítaním tejto časti konštitúcií, s ktorou sa teraz zoznamujeme), „aby každý vedel, ako si má voči vizitátorovi a pri vizitácii počínať“. Komunita ať vizitátora prijme pokorne a s úctou. Vizitátor nesmie prekračovať svoje kompetencie, inak bude potrestaný. Ať sa zachováva „táto chvályhodná zvyklosť“: vizitátor pri príchode do kláštora vstúpi najprv do kostola,⁴ kde ho bratia, odetí v bielych plášťoch, prijmú podľa Ceremoniale. (Pretože túto knihu nemám k dispozícii, vyhľadal som v Rituale carmelitarum⁵ „Obrad slávnostného prijatia generálneho prevora.“)

Obrad prebiehal asi takto:

Bratia odetí v bielych plášťoch vyjdú k dverám kláštorného kostola, a keď doň generál vstúpi, oni ho pozdravia úklonou. Prevýš ako prevor pristúpi k generálovi a ten vkleče políbí kríž,⁶ ktorý mu prevor podá, a recituje antifónu: „Klaníme sa ti, Pane Ježišu Krista, a dobrorečíme ti, lebo svojim krížom si vykúpil svet.“ Pripojí oráciu o dôstojnosti kríža:

Modlime sa: Stoj pri nás, Pane, náš Bože, a daj tým, ktorým doprial si radovať sa z dôstojnosti svätého Kríža, ať je im tiež stálo ochranou a posilou. Veď ty žiješ...

Potom generál vstane, vloží kadidlo do kadidelnice a pokropí seba a ostatných svätenou vodou.⁷ Nato jeho prevor okúri a začne chválospev Te Deum. Všetci odchádzajú sprievodom k oltáru. Pred oltárom generál pokľakne na pripravené klekátko, prevor (obrátený k nemu) na epištolnej strane oltára pronáša modlitbu za generála a za rád:

Modlime sa: Všemohúci, večný Bože, ktorý jediný činíš veľké divy, rozhojňuj nad svojim služobníkom generálnym prezorom a nad všetkými shromaždeniami, ako mužov, tak žien, ktoré sú mu zverené, ducha svojej spasiteľnej milosti; aby sa ti páčili v pravde,^{8 vylej im stále rosu svojho požehnania. Skrze Krista, nášho Pána.}

Ak generál prichádza za účelom vizitácie, pripojí sa modlitba:

Bože, ktorý navštevuješ pokorných (humílium Visitator) a utešuješ ich otcovskou láskou, daj nášmu spoločenstvu svoju milosť, aby sme vnímali, že prostredníctvom tých, v ktorých prebývaš, prichádzaš k nám ty sám. Skrze Krista, nášho Pána.

Potom všetci v stoje spievajú mariánsku antifónu (Pod ochranu tvojú alebo Salve Regina alebo iné).⁹ Nato generál prijme bielu štólu, oblečie si ju a vystúpi k oltáru.¹⁰ Pomodlí sa oráciu a udeľuje slávnostne požehnanie, ktoré bratia prijímajú s hlbokou úklonou.

Potom generál odloží bielu štólu a oblečie si štólu fialovej alebo čiernej farby a spieva sa kajúci žalm 51 s antifónou, nasleduje modlitba Otče náš. Potom generál zostúpi zo schodov oltára a vykoná Asperges a okúrenie bratov, nasledujú modlitby za zomrelých bratov, sestry, príbuzných a dobrodincov, za pochovaných „tu aj kdekoľvek“ (v kryptách pod kláštorným kostolom boli pochovávaní rehoľníci i mnohí iní veriaci), za to, aby im boli odpustené hriechy. Generál zakončí modlitbou: „Odpočinutie večné...“

Potom odíde k sedes, usedne a prevor a po ňom provinciál mu v hlbokej úklone pobozkajú ruku. Ostatní bratia učiní to isté pokľakli. (Týmto sa s vizitátorom pozdraví každý z bratov jednotlivé.)

Po odrecitovaní modlitieb sú obaja vizitujúci (vizitátora sprevádzali tzv. socius, ktorý bol oficiálnym svedkom pri rozhovoroch, ktoré vizitátor viedol) uvedení do dôstojne pripravených priestorov pre hostí (hospitium) a hneď navštívia bratov, ktorí sú chorí a prebývajú v kláštorní nemocničke (valetudinarium). Nemajú však hneď v okamihu svojho príchodu vykonávať ešte nič zo svojho poslania, leda zo závažnej a zreteľnej núdznosti.

Začiatok vizitácie

V predpísaný deň vizitácie¹¹ zvolá vizitátor časne ráno bratov do kostola a slúži omšu.¹² Po svätom prijímaní vizitátor spolu so svojím sprievodcom obaja „vizitujú“ najsvätejší sviatosť vo svätostánku. Bratia pritom kľaknú na svojich miestach. Vizitátor starostlivo preverí, či sa eucharistie uchováva s náležitou úctou: tj. vo striebornej nádobe vo vnútri pozlátenej, čistej a uzavrenej, či je vo svätostánku vhodný záves (z látky), či je svätostánok uzamykateľný, čistý a ozdobený, či do neho nemôže vniknúť „ani najmenší živočích“, či u svätostánku stále svieti večné svetlo. To všetko z úcty k tejto sviatosti. Zistené nedostatky ať sú vytknuté (a potom odstránené). Počas toho spieva komunita pokľaknú hymnus Pange lingua: vizitátor, keď vyňal eucharistiu zo svätostánku, okúri ju a vkleče spev začne. Zakončí sa veršem Chlieb z neba a modlitbou užívanou pri sviatosnom požehnaní. Potom obrátený k bratom a k ľudu požehná ich cibóriom trojím znamením kríža. Uloží eucharistiu do svätostánku, okúri, a zakončí omšu. Potom vizituje sväté oleje a relikvie svätých. Oboje má byť uložené oddelene na dôstojnom mieste.

Potom sa všetci odoberú do kapitulnej miestnosti, kde vizitátor začne hymnus Veni Sancte Spiritus a všetci bratia pokľaknú a pokračujú. Nasledujú dve orácie:

Modlime sa: Chráň, Bože, svoje služobníky, dostatkom¹³ pokoj; dôverujú v prímluvu blahoslavenej Márie, vždy Panny, dopraj im bezpečie ode všetkých nepriateľov. Bože (v ňomž je počiatok všetkých) zdatností, tebe prislúcha všetko, čo je najlepšie, vlož do našich srdcí lásku k svojmu menu a daj, ať naša oddanosť tebe rastie: to, čo je dobré, posilňuj, a čo posilňuješ, vytrvalosťou vo zbožnosti (ďal) zachovávaj. Skrze Krista.¹⁴

Potom má vizitátor k bratom krátku prednášku (o dodržiavaní pravidiel, o ideále nášho života alebo o podobnom tóne – ako sám usúdi). Nato sa z moci svojho úradu alebo svojho zmocnenia obráti na celú komunitu týmito slovami:

„Prikazujem vám v sile svätej poslušnosti, pod trestom straty aktívneho a pasívneho hlasu, aby každý o prevoze,¹⁵ podprevorovi, regensovi,¹⁶ kľučiaroch a o ostatných bratých (kňazoch i laikoch) a o domácich a služobníkoch domu čokoľvek vie hodného zmienky a o čom mu svedomie hovorí, že by sa to malo napraviť, k cti a k prospechu domu a k spáse duší ochotne oznámil, jednoducho a pravdivo, bez akéhokoľvek zlosti, nadŕžania a (nevhodného) súcitu, a zároveň bez všetkého strachu, vedený iba bázňou pred Bohom a bázňou zo nebezpečenstva skazy vašich duší.“

Bratia si majú uvedomiť, že takto je vizitátor zaprisahá, tzn. jeho slovo ich viaže ako prísaha. Ak by niečo, čo má byť odhalené, neoznámili, dopúšťajú sa porušenia prísahy.

Vizitátor ať potom pokračuje ďalej vo vizitácii a až do záverečnej kapituly vín ať sa nikto – ani prevor, ani nikto z konventu – neopovažuje (bez osobitného dovolenia vizitátora) vyjsť z kláštora alebo vo vnútri domu hovoriť s cudzími ľuďmi. Vrátny a ostatní bratia, ktorí majú zodpovednosť za nejakú dielňu, počas tohto času každý večer odovzdávajú kľúče od konventu a od všetkých dielní nie do cely prevora, ale samotného vizitátora.

Skrutinium – vypočutie vizitovaných

Pretože vizitátor má medzi nami predstavovať nie sudcu, ale otca, ať všetkým vyloží všeobecnú náuku o bratskom napomenutí,¹⁷ „aby snáď neznalosťou niektorých neutrpela ujmu príkaz milosti.” (To ať aj vizitátor učiní voči jednotlivým bratom, skôr ako mu niečo budú zverovať. Môžu mu totiž mnohé veci povedať ako otcovi, nie ako sudcovi, a tie môže vypočuť bez socia, aby sa mohol o svojich podriadených postarať s čo najväčšou láskou a múdrosťou.)

Potom sa pýta prevora domu, sú-li nejaké naliehavé záležitosti, ktoré by bolo treba „liečiť“ hneď, a či sú nejaké, na ktoré by sa mal pri rozhovoroch s bratmi osobitne zamerať.

Potom sa pýta postupne jednotlivých bratov a konštitúcie výslovne pripomínajú, že sa má pýtať s vlídnosťou. Prvé otázky sa týkali modlitby v chóre a rozjímania. Určite nie náhodou, na to tourainská reforma kladla zásadný dôraz. Teda konkrétne: či sa oficium slávi úctivo a zbožne, či sa všetci bratia riadne zúčastňujú nočných i denných hodín (chórovej modlitby); či je podozrenie, že niektorí bratia niektoré hodiny nerecitujú, že sa nezpovedajú dostatočne často, že slúžia omšu nezbožne. Či sa venujú vnútornej modlitbe, ako to predpisujú konštitúcie, či sa náležitě dodržujú aj iné obrady a všetci sa snažia ich konat. Ďalšie otázky sa týkajú dodržiavania sľubov, askézy a účasti na spoločných stretnutiach komunity (kapituly, vyučovanie, spoločné jedlo).¹⁸

Za zvláštnu pozornosť myslím – pretože sa v tom veľmi dobre môžeme vypytovať aj my vo vzťahu k svojim blízkym – stoja otázky, týkajúce sa dobrého súžitia bratov v kláštore: či je medzi prevorom a bratmi svornosť, či všetci spolu žijú v pokoji. Ak vizitátor zistí, že v dome nepanuje pokoj, ať dôsledne vypátra a odhalí príčinu; a pôvodcu nesvornosti ať prísne potrestá. Ať skúma, či spolu rehoľníci rozprávajú úctivo alebo jeden druhého tupí, či sú mierní, ako v chór, tak inde, zvlášť pred ľuďmi z vonku, či v úctivosti predbiehajú jeden druhého.¹⁹ Či nie sú v komunite reptali či takí, ktorí všetko zlehčujú, ktorí zreteľne urážajú povesť iných. Či („čož kéž nás nepotká“) niektorí nehrajú zakázané hry, buď s ľuďmi svetskými alebo v ich prítomnosti, či pri hre neodkladajú hábit, či nie sú zvyknutí hovoriť nejaké slová akoby prisahali, či nehřeší proti umiernenosti v jedle alebo pití, či sa nedopúšťajú nejakého pohoršenia. Či voči cirkevným prelátom alebo ohľadne politiky – súkromne alebo verejne v kázaní – nepronášajú niečo nerozumné, či preukazujú náležitú úctu cirkevným osobám alebo rehoľníkom iných rádov.

Potom sa vizitátor pýta na prevora a bratov, ktorí v komunite zastávajú nejaký úrad (či sú svedomití a príkladní), „lebo ako sa starostlivosť predstavených rád buduje, tak ich nezodpovednosť ho ničí.“ (Celá vizitácia vychádza z predpokladu, že predstavení sú si vedomí svojej zodpovednosti a poctivo sa snažia o prospech rádu.) Potom sa pýta na podpřevora (ktorý má na starosti chór, určuje služby v ňom, uvádza do chórových zvyklostí mladšie bratry), na sakristiána, prokurátora (tj. ekonoma kláštora), na ostatných bratov, poverených v konvente nejakým trvalým úlohou, či ho vykonávajú dobre, na kazateľov, zpovedníkov, služobníkov a na donátov alebo obláty (teda osoby, ktoré nesložily rehoľné sľuby, ale z nejakého dôvodu žijú v kláštore a zaväzujú sa Bohu tiež nejakou formou záväzku).

Samostatnými oblasťami skúmania boli filozofické a teologické štúdie v konventoch k tomu vyhradených, v prípravných seminároch bolo navyše dôležité posúdiť, kto je spôsobilý, aby bol do štúdia vybraný; v konventoch, kde je noviciát, je úlohou vizitátora starostlivo preskúmať novice, predstavených i výchovu, ktorá sa novicovi dostáva. V hospicoch a „menších konventoch“²⁰ ať vizitácia skúma, ako sa tam žije rehoľný život.

Ostatný priebeh vizitácie

Po skončení skrutinia sa vizitátor v vhodný čas vráti do kostola a prezrie ho: oltáre (či sú opatrené náležitým počtom plachet), spovednice (či sú na viditeľnom mieste a predpísané podoby), či nie sú v kostole nevhodné obrazy. Podobne prezrie sakristiu a jej vybavenie: kostolné prádlo (či nie je roztrhnuté; ak áno, má ho naozaj roztrhnúť a spáliť, aby už nebolo používané), liturgické oblečenie, relikviáre a relikvie, knihy, inventáre.

Potom vizituje knižnicu, dormitár, cely jednotlivých bratov (či tam nemajú nič nepatričné a či im nič nechýba). Potom dielne, sklady a pod. Vizitátor prezrie tiež archív, vedenie hospodárenia konventu a či má konvent karcer (klášterné väzenie). Posúdi stav kláštorných budov, či sú udržiavané alebo potrebujú opravu. Starostlivému skúmaniu sa podrobí majetkové pomery kláštora, či nemá s niekým spory o majetok, dlhy, pôžičky (komu a prečo). Nedostatky sa odstránia. Vizitujúci prejde celý dom, s jednotlivými bratmi priateľsky hovorí i mimo oficiálne skrutinium, navštívi nemocničku a priestory pre hostí, aby videl, že sa tu uplatňuje láska. Overí, ako sa uskutočnili závery predchádzajúcej vizitácie.

Vyšetrenie previnenia, záverečné vyznanie vín a udelenie odpustenia

I keď na to nie je priamo tázaný, je ktorýkoľvek brat viazaný vo svedomí oznámiť vizitátorovi previnenie prevora alebo iného brata, o ktorom vie a ktoré by malo byť napravené. Má mu to oznámiť iba tajne, „ako otcovi“, ak nechce, aby sa tá vec vyšetrovila. V opačnom prípade mu to môže povedať zjavne, „ako sudcovi“.²¹

Vizitátor musí to, čo mu bratia sdělí ako otci, starostlivo vyšetriť, aniž by vyzradil žalobcu či načeného. To znamená, že sa ostatných bratov pýta len všeobecne, či sa vie, že sa niekto previnil takouto vinou. Tak vizitátor spozná, je-li ono previnenie utajené, alebo či o ňom vie väčšia časť komunity a či je má vyšetriť a odsúdiť ako sudca. To, čo bratia vizitátorovi sdělí ako sudcovi, sa v komunite vyšetruje verejne. Vyšetrenie a napomenutie bratov sa teda vykoná buď verejne pred spoločenstvom alebo len pred niekoľkými bratmi. Dbá sa na to, aby previnenia jednotlivých bratov, o ktorých neviem celou spoločenstvom, sa nehovorilo pre všetkých. Je-li previnenie známe len niektorým má byť dotyčný napomenutý len v prítomnosti niektorých diskrétnych bratov. Ide-li o skutočnosť známou všetkým, ať je usvedčený a potrestaný preva všetkými. Ak sa preukáže vina načeného a on ju zapíral, ať je potrestaný prísnejšie, avšak podľa závažnosti viny. Toho, kto vizitátorovi zapíral pravdu, ať nezprošťuje tejto viny nikto iný než generál alebo provinciál (a Sv. Stolec alebo jeho delegát). Keď je usvedčený alebo sa prizná, ať je potrestaný pokáním desiatich dní o chlebe a vode.

Pretože vizitácia má získať informácie pre predstavené všeobecne, vizitátor to, čo mu bolo jednotlivými bratmi sdělí ako sudcovi, zapíše na listinu a každý z bratov svoju výpoveď podpíše, a to tak, že pritom nevidí výpovede ostatných bratov. Takto, ak v nejakej veci vznikne medzi bratmi spor, bude mať vizitátor odkud sa dobrat pravdy. Na inú listinu vizitátor zapíše, čo mu bolo povedané ako otci.

Vizitátori a sociovia ať dajú pozor, aby to, čo im bolo povedané tajne, nezverejnili niekde mimo kapitulu a nikoho nepohoršili. A všetkým ať prikážu, aby sa neodvažovali vyjeviť verejne na kapitule niečo, čím by utrpela dobrá povesť kohokoľvek, ať bratia vyjevia iba tie veci, ktoré im vizitátor prikázal, alebo o ktorých im to velí zjavný rozumný dôvod, pričom sú to chyby, ktoré môžu byť vyšetrené, ježto sú zrejmé.

Ať vizitujúci dajú pozor, aby hneď každému duchu ľahko neuvěřili²² a neodsúdili niekoho na základe výpovede jediného brata alebo čistého podozrenia. Ať bratov napomínajú, že ak niekto chce vizitátorovi niečo povedať na brata ako sudca (byť voči bratovi žalobcom), tým samým na seba vzťahuje trest odplaty.²³ Ať teda bratia radšej vizitátorovi oznamujú nedostatky druhých ako otcovi, podľa toho, čo sa aj jemu zdá v danej veci vhodné. Ak však prevor vyžaduje, aby vizitátor danú vec vyšetřil ako sudca a vyniesol o nej rozhodnutie, je vizitátor povinný to urobiť.

Prešetrovanie vin ať trvá tri, najviac šesť dní. Celá vizitácia končí konventnou kapitulou vín.²⁴ Bratia jeden po druhom (od najmladších k najstarším) vyznajú pred vizitátorom a sociom svoje viny,²⁵ prijmú uložené pokánie a vyjdú z kapituly von. Prevár vyzná svoje previnenia len pred bratmi, ktorí zastávali v konventu nejaký úrad (gremiales), títo pritom „z úcty k prevorovi“ stoja. (Pri vyznaní ostatných bratov zvyšok komunity sedí.)
Na záver sa bratia opäť zhromaždia, pokľaknú odrieknu Confiteor a prijmú od vizitátora generálnu absolúciu a požehnanie.

Vizitátor ať dbá, aby po sebe zanechal v komunite pokoj. Po skončení vizitácie môže v konvente ostať, ako dlho chce, a má sa snažiť byť bratom útěchou a súkromne im pomáhať v ich duchovnom raste.

Krátke nazretie do Písma

Pripadne mi zaujímavé nahliadnuť v tejto súvislosti aj krátko (a amatérsky) do Písma svätého. V ňom má výraz „navštíviť“ na niektorých miestach silný význam. Samozrejme, že to slovo často aj v Bibli znamená jednoducho návštevu jedného človeka druhým, napr. navštíviť chorého alebo uväzneného (Mat 25,36.43), alebo navštevovanie Božieho chrámu (Ž 27,4). Pri tom už na rovine medziľudských vzťahov niekedy výraz „navštíviť“ neoznačuje nejaké len nezáväzné stretnutie, ale nabýva významu „ujmúť sa“ – napr. sirotkov a vdov (Jak 1,27). A Písmo hovorí aj o tom, že Boh navštívi človeka (alebo svoj ľud). A vtedy to slovo zvlášť nabýva na sile významu. Ten býva patrný zo súvislosti (z ďalších obratov, ktorými svätopisec vyjadruje, aký ono navštívenie bude mať dopad) a niekedy je prekladom do češtiny vyjadrené rovno (takže pôvodné slovo „navštíviť“ za českým znením už nevytušíme). „Navštíviť“ v Písme znamená:

* ujmúť sa (toho, kto je navštívený), prinesť mu dobro, záchranu, spásu; napr.

Ž 8,5:    Čo je človek, že na neho myslíš, syn človeka, že sa o neho staráš (dosl.: ho navštevuješ)?
Ez 34,11:    Tak praví Pán, Hospodin? Hľa, ja sám vyhľadám svojho stáda a ujmem sa ho!
Ž 65,10:    V milosti si navštívil zem a napojils ju, veľmi si ju obohatil.
Ž 80,15:    Hospodine, (...) shlédni z neba a pozri, pečuj o túto révu!
Ž 106,4:    Hospodine, (...) ujmi sa ma a pomôž mi (dosl.: navštív nás vo spasení svojom)!
Lk 1,68:    Pochválen buď Hospodin, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud!
Lk 1,78:    ... nás navštívil ten, ktorý vychádza z výšiny...
Lk 7,16:    ... velebili Boha a hovorili: (...) „Boh navštívil svoj ľud!“

* vyskúšať (čo do ryzosti):

Job 7,18:    Čo je človek? (...) Každého jitra ho zkoušíš, každú chvílu ho skúmaš.
Ž 17,3:    Jestliže zkoušíš moje srdce, zkoumáš mě v noci...

* a pokiaľ sa niekto byť ryzím nepreukáže, potom „navštívenie“ znamená zároveň potrestanie, ako to rovno uvádza český liturgický preklad napríklad na týchto miestach:

Ex 32,34:    Až potom príde deň môjho trestu, potrestám ich za ich hriech!
Ž 59,6:    Hospodine, (...) procitni, potrestej všetky národy...
Ž 89,33:    ... potrestám metlou ich neprávosti...
Am 3,2:    ... preto vás potrestám za všetky vaše neprávosti.

* v prorockých knihách (ale nielen v nich) sa stretneme s výrazom „čas navštívenia“ alebo „deň navštívenia“; ten nám dáva vyrozumieť, že „navštívenie“ nie je niečím, čo sa nám ponúka samozrejme a kedykoľvek; preto sa k nemu nesmieme stavať ľahostajne alebo liknavo; i v náreku Pána Ježiša nad blížiacou sa skazou mesta Jeruzaléma stoja slová:

Lk 19,44:    ... nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas, kedy ti Boh ponúkol svoju priazeň (dosl.: čas svojho navštívenia).

Pri bližšom skúmaní by sme za týmito biblickými citáciami našli pôvodný hebrejský výraz, ktorý znamená „vykonávať dozor“, čo môže nabývať významu „pomáhať“, „shlédnout na niekoho“, ale tiež „potrestať“.

Poučenie z toho všetkého pre nás dnes

Navštíviť niekoho znamená stať sa pre neho prítomným, vniesť do jeho blízkosti seba. A byť prítomný znamená (viac alebo menej) mať vplyv. Takto môže ten, kto druhého navštívi, napríklad vniesť úctu (ten, kto je navštívený, si môže s novou silou vážiť sám seba), pripomenúť ideály, dať pocítiť zodpovednosť, zdieľať radosť, ale tiež vytknúť nešvary a hlavne lži „do vlastnej kapsy“ (t.j. ktorými dotyčný obelháva sám seba).

Navštíviť znamená mať vplyv, ktorý by na diaľku nebol. Osobné stretnutie, čiže priama prítomnosť v blízkosti druhého je veľká hodnota. Nepodceňujme to, keď sa rozhodujeme, či pozvať niekoho, koho si vážime, na návštevu alebo či sa zúčastniť nejakého organizovaného stretnutia, kde sa budeme môcť vystaviť jeho prítomnosti. (Čerstvo sme to mohli zakúsiť práve pri nedávnej pápežskej návšteve.) A práve tak vnímajme citlivo hodnotu našej vlastnej prítomnosti voči druhým, keď my sme zvaní niekoho navštíviť alebo to zvažujeme zo svojej iniciatívy. (Konkrétne sme sa s tým stretli v nedávnom článku o rodičoch sv. Terezie z Lisieux: Zélie Martinová sa pri svojej zhoršujúcej sa chorobe rozhodla navštíviť svoju, rovnako ťažko chorú, rodnú sestru vo vzdialenom kláštore – prežili spolu krásne stretnutie a bolo to na tejto zemi ich posledné.)²⁶ Práve v dobe toľkých komunikačných prostriedkov (mobilné telefóny, skype atď. atď.) majú osobné stretnutia a osobná prítomnosť nenahraditeľnú cenu.

Bez dostatočného navštevovania sa číha na nás – zvlášť v dnešnej dobe stále silnejúceho a mnohokrát už bezdečne individualizmu – nebezpečenstvo izolácie a s tým potom aj zakrnenia a samorostlosti. Osobné zdieľanie s druhými, ktorého obsahom sú témy plánované aj neplánované, výmena názorov a skúseností (niekedy trebárs i ostrejšie) nás očisťuje od našich vrtoch, poodkrýva klapky z očí. Častá komunikácia to vykoná včas, skôr ako sa vo svojom vrtochu stihneme zabývať. Vzájomná otvorenosť a taktná kritika nie sú prejavom neúcty alebo vtieravosti. Nie je predsa treba báť sa pravdivosti. A naopak: dobrota nie je dobráctvo. Snaží sa byť pravdivá, a teda aj náročná (na seba ako na druhé, úplne rovnako).

Už sme videli: vizitácie predpokladajú, že predstavenému skutočne záleží na skutočnom dobru prospechu spoločenstva a jednotlivých bratov. A prirodzene by tomu malo naozaj tak byť, že zverená zodpovednosť vedie k pravdivosti. V dejinách cirkvi je niekoľko výrazných príkladov toho, ako človek, povýšený do úradu predstaveného s nečestným zámerom (že práve tento kandidát bude neskôr povoľnou bábkou), po prijatí cirkevného úradu razne odmietol byť jakkoli poddajným a svoje poslanie plnil verne aj za cenu obetí (canterburský arcibiskup sv. Tomáš Becket, vratislavský biskup Filip Gothard Schaffgotsch v 18. storočí). V dnešnej dobe nie je jednoduché byť predstaveným, nie je samozrejmé v spoločenstve budúcich dobrých predstavených vychovať. To všetko je výzvou k poctivej modlitbe za predstavených a starostlivo si svoj vzťah k predstaveným budovať ako pravdivý a zodpovedný.

Pre komunitu samotnú predstavuje istotne dobrá vizitácia aj čas očisty, prehlbovanie vzájomného poznania sa a vzťahov medzi členmi spoločenstva, milosrdného odpustenia. Ako v kláštoroch, tak v rodinách zakúšame, že toto zblíženie a odpustenie si môže byť vyvolané nielen vizitáciou – navštívením zvonka, ale aj „domácou búrkou“ alebo iným podnetom. Ale kedykoľvek k nemu nakoniec dospejeme, uvedomujeme si, aké moc je dôležité...

Dokým neexistovali (na čo dnes už ani nepomyslíme) knihy o spiritualite rádu, predstavovali vizitácie dôležitú formu a zprostredkovanie a uchovávanie spirituality. Zatiaľ čo v bežnom živote bola komunita obklopená a ovplyvňovaná spoločenstvom veriacich (duchovných i laikov) miestnej diecézy a okrem toho ešte komunitami ostatných reholí, prostredníctvom vizitátora bola upevňovaná v tom, čo je karmelitánskou identitou, a v prežívaní Karmelu ako širokej rodiny, zahŕňajúcej komunity v ďalších kláštorech a krajinách.

... ambrožiánske heslo „omnia Christus est nobis“, „Kristus je pre nás všetkým,“ stojí pri srdci jeho pojatia kresťanského života...

dokončenie

Úryvek z článku otca biskupa Guy Gauchera Terezie a kněží

V každém z nás zůstává po celý život dieťa. Niektorí sme v tom celkom priehľadní, v iných je toto „dieťa“ ukryté hlboko...

ukončenie

Jubileum 300 rokov pútnického miesta v Kostelnom Vydří ako podnet pre náš duchovný život

Cesta viery nie je cestou filozofického poznania...

... v čase Starého i Nového zákona boli životné situácie oveľa viac ritualizované...

dokonenie