P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Tento článok vznikol miernym prepracovaním príspevku, pripraveného pre konferenciu „Kresťan zdravotník v sociálnych službách“, ktorá sa uskutočnila 25. 10. 2008 v Dome sv. Antonína v Moravských Budějovicích. Konferencia mala tému: „Útechu a nádejou“. Aby som zostal dostatočne stručný, rozhodol som sa zamerať sa viac-menej iba na prvý z oboch pojmov. Som presvedčený, že s pravou útechou vždy nádej súvisí.
Nie som odborníkom ani v biblistike, ani vo znalosti života ľudí starého Orientu. Ale nad stránkami Písma mi pripadá, že v čase Starého i Nového zákona boli životné situácie oveľa viac ritualizované, než dnes. Bolest a smútok boli prežívané skrze konkrétne a nápadné vonkajšie prejavy (kajúci šat, roztrhnutie šatu, plač a nárek, rozpustenie vlasov apod.). A prejavovať takto navonok svoj smútok bolo do istej miery „povinné“, ľudia okolo to očakávali ako niečo, čo je v danej chvíli úplne na mieste. Chovať sa inak bolo vnímané ako niečo nepochopiteľné a provokatívne, pri zamlčovaní alebo utlmení náreku bolo zo strany ostatných vyžadované od trpiaceho človeka vysvetlenie.
Odpovedajúcou reakciou zo strany okolia na smútok dotknutého človeka bola útěcha, teda správanie sa voči nemu, ktoré tiež asi malo podobu určitého rituálu (konkrétnych, zažitých zvykov). To stojí za pozornosť, pretože pre nás dnes výrazy „útěcha“ a niekoho „tešiť“ majú skôr neurčitejší obsah. A poskytnúť útěchu bolo v biblickej dobe tiež považované akosi za „povinnosť“, nielen za slušnosť alebo dokonca len za nadštandardný „dobrý skutok“. Samozrejme tento záväzok súvisel s tým, aký úzky vzťah u tešiaceho s trpiacim spájal (či už manželstvo, pokrvné príbuzenské vzťahy, spolupatričnosť v rámci kmeňa a pod.).
Dnes je doba všeobecného úpadku rituálov. Niekedy sa tak deje mimovoľne – so zmenou životných okolností a s rastúcim životným tempom rituály zabúdame, inokedy cielene – sú považované za teatrálne formality a s týmto odôvodnením sú úmyselne opomínané. (Ale je to mnohokrát zložitejšie: stratili sme spontánnosť, cítime sa pri nich trápne a pod.) Stále mi v tejto súvislosti vyvstávajú slová kardinála Schönborna z jeho knižky o kresťanskom postoji k smrti: „Nie je teda náhodou, že práve prechod z tohto sveta na onen svet, z časnosti do večnosti, bol obzvlášť intenzívne ritualizovaný. Podivuhodnejšie je, že práve naša doba pred týmto rozhodujúcim okamihom premeny života stojí tak bezmocne.“1 Pripadá mi, že ona bezmoc a rozpaky na nás doliehajú nielen pri sprevádzaní umierajúcich, ale aj pri prežívaní bolesti a smútenia a pri úsilí poskytnúť druhému útěchu. Rituály, ktorými sa v takých chvíľach ľudia predtým zaštiťovali, o ktoré sa opreli, sú dnes mnohokrát zabudnuté.
Základná myšlienka – čeliť tomu, že sa trpiacemu človeku smrští svet
Podľa mojej skúsenosti často choroba a staroba dotknutej osobe zmenšia jej svet a pokrivia jeho obrysy. Trpiaci človek myslí len na svoju bolesť, na svoje smútenie. Ostatným ľuďom sa odcudzuje; aspoustá vecí, udalostí, podnetov, ktoré prežil predtým alebo ho obklopujú, zostáva teraz nepovšimnutá.
Výstižne to vidím vyjadrené vo veršoch Jiřího Wolkra, básnika, ktorý sa pri svojom mládenectve musel vyrovnávať s tuberkulózou a s tým spojenou hrozbou smrti. Báseň z jeho pozostalosti nadepsaná Nemocný obsahuje mimo iné aj verše:
Za oknami buráca zem, – vpokoji spievajú veci,
a predsa ty, choroba, – tak maličká proti všetkému,
mi zacloňuješ svet.
A báseň končí veršami:
O tího choroby, – je najťažšie z tvojích rán,
že človek bolestami je k sebe pripútaný
a v potácivých dňoch, ktoré idú neznámo kam,
je sebou obklopený a v sebe strašne sám.
Preto jeden zo spôsobov, ako povzbudiť trpiaceho človeka, hľadám v úsilií prelomiť tú obmedzenosť jeho vnútorného sveta a otvoriť mu výhľad ďalej od seba samého. (Chesterton niekde hovorí: ak sa pohybujeme v bludnom kruhu, nepomôže nám, keď sa snažíme pohybovať sa ešte rýchlejšie; je potrebné z kruhu vykročiť von...)
Vyvolať vďačné zmýšľanie
Z mnohých možností, kam smerovať úvahy chorého alebo trpiaceho, sa budem zaoberať tým, ako naviesť jeho myšlienky na niečo, za čo môže pocítiť vďačnosť, prežiť vdak. I keby išlo o minulosť, teda o niečo, čo „dnes už je dávno preč“, čo (povrchne videne) „už nie je“, predsa verím, že z pekných spomienok alebo myšlienok môže každý vyťažiť povzbudenie pre súčasnosť a nádej do budúcna. Utišenie náreku.
Zvlášť chcem zdôrazniť: všimnite si, že k takémuto zmýšľaniu nie je podmienkou, aby dotyčný človek veril v Boha. Tieto myšlienky môžu byť útěchou aj neveriacemu človeku: je vďačný, pretože aj on si uvedomuje alebo intuitívne vníma, aký veľký dar je život. Len to nedomýšľa až k existencii Dárcu – Boha. Ide samozrejme iba o našu dobrú vôľu nasmerovať zmýšľanie trpiaceho človeka na to, čo je kladné a nesporné. Pre to, aby naše úsilie bolo úspešné, je rozhodujúce, ako sa podarí nemocného vtiahnuť do rozhovoru, ako je ochotný spolupracovať, prevziať nami nanesené myšlienky a privlastniť si ich, sám si ich rozvinúť. Nájsť sa v nich. Vyvolať v druhom človeku vďačné zmýšľanie sa môžeme snažiť niekoľkými cestami.
Poukázať na minulosť prežitú na vlastnej koži
Predovšetkým na minulosť peknú, pričom slovom „pekne“ rozumiem: ušľachtilú a jemu milú, nech je to čokoľvek. Je výborné, keď sa podarí, že sa trpiaci človek rozpovedá a vybavujú sa mu ďalšie a ďalšie pekné zážitky.
Nám veriacim je dobre pripomenúť, že Starý zákon často vyzýva, aby človek chválil Boha opakovaným vymenúvaním všetkého dobrého, čo od neho prijal. S veľkou pokorou vyjadruje krásne takýto vďak jedna modlitba z židovskej domácich veľkonočných liturgií:2
Za koľko dobrodení sme Hospodinovi dlžní!
Keby nás bol vyviedol z Egypta
a nevykonal nad našimi nepriateľmi spravodlivosť,
nám by to bolo stačilo.
Keby bol vykonal nad nimi spravodlivosť,
a ne nad ich božstvá,
nám by to bolo stačilo.
Keby bol vykonal spravodlivosť nad ich božstvami,
a nerozdělil kvôli nám more,
nám by to bolo stačilo.
Keby rozdelil kvôli nám more,
a nepreviedol nás skrze ne na súš,
nám by to bolo stačilo.
Keby nás bol previedol skrz ne na súš,
a nestaral sa po štyridsať rokov o naše potreby na púšti,
nám by to bolo stačilo.
Keby sa bol po štyridsať rokov staral o naše potreby na púšti,
a nezaviedol nás k hore Sinaj,
nám by to bolo stačilo.
Keby nás bol zaviedol k hore Sinaj,
a nedal nám Zákon,
nám by to bolo stačilo.
Keby nám bol dal Zákon,
a nedal nám vstúpiť do izraelskej zeme,
nám by to bolo stačilo.
Zverím sa vám: jedno z mých najobľúbenejších a možno tiež najosvedčenejších tém, skrze ktoré sa snažím vyvolať v druhom človeku pekné spomienky, je opýtať sa ho, odkiaľ pochádza: aký je kraj jeho mladosti, mesto alebo dedina, rodina, poprípadne aj farnosť, v ktorých sa narodil alebo vyrastal. Aký mocný je pre nás tento téma, zase ukážem začiatkom jednej Wolkrovej básne, pomenovanej príhodne U nás:
U nás je zem
rovná jak stôl
pokrytý svátečným zeleným ubrusem.
Keď chodím po nej,
tak to vždy voní,
jak pred obedom:...
Z tých veršov vane okúzlené zanícenie pre ten kraj, ktoré je minimálne zrozumiteľné, ak nie dokonca aj trošku nákazlivé... – a pritom hanácka rovina nie je väčšinou ľudí považovaná za krajinu pohľadnú alebo zaujímavú.
Prekvapujúce je, že vyvolať v srdci človeka vďak môžu niekedy aj spomienky na minulosť ťažkú a bolestnú, ktorú prežil. Mnohdy takto stočí smer spomienok dotknutý človek sám. Hlavný dôraz pri rozprávaní o ťažkej minulosti spočíva na tom, že on to všetko podivuhodne prežil, že napriek všetkým hrôzam ho to nezahubilo. Niekedy dokonca je schopný dodatočne zhodnotiť, že aj to ťažké prinieslo nejaké cenné ovocie. A my si môžeme spomenúť, že takáto skúsenosť je viac ráz vyjadrená aj v Písme. Takto povzbudzuje Boh vyvolený národ na záver dlhého putovania Izraela púšťou (Dt 8,2-5):
„Pamätaj na celú cestu, po ktorej ťa viedol Hospodin, tvoj Boh, štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokořil, vyskúšal a poznal, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho prikázania, či nie. Pokořil ťa, dal ti pocítiť hlad a nasytil ťa manou, ktorú si nepoznal a ktorú nepoznali ani tvoji otcovia, aby ťa poučil, že človek nežije iba chlebom, ale že človek môže žiť všetkým, čo vychádza z Hospodinových úst. Po tých štyridsať rokov sa tvoj odev na tebe nerozpadol a noha ti neotekla. Uznaj teda vo svojom srdci, že ťa Hospodin, tvoj Boh vychováva, ako človek vychováva svoje dieťa.“
Poukázať na minulosť „cudziu“, ale poučnú alebo prínosnú pre každého
Pokiaľ je trpiaci človek schopný viac odhlédnuť od seba samého, nemusíme sa držať len okruhu myšlienok a spomienok, ktoré sa týkajú bezprostredne jeho samotného, ale je dobre možné poukázať aj na nejaké udalosti, ktoré sa odohrali, a predsaže sa nestali priamo jemu, majú do jeho života kladný dopad, môžu mu teraz byť útěchou a zdrojom nádeje.
Pre veriacich kresťanov sú to predovšetkým:
- utrpenie Ježiša Krista, príp. aj Panny Márie: toto téma rozvinula predovšetkým zbožnosť v stredoveku, ale je dosť živé stále (obrazy Ježišovho Srdca, Mariina Srdca, scény z pašijí, úcta k Panne Márii Bolestnej); každý, kto nejak sprevádzal väčší počet veriacich ľudí v ich chorobe alebo starobe, sa mohol presvedčiť, ako mocne účinný príklad utrpenia Pána Ježiša a Panny Márie skutočne je;
- Vzkriesenie Pána Ježiša, jeho odchod k Otcovi do neba, kde sa za nás modlí a pripravuje nám tam miesto; tu sa útěcha tesne spája s nádejou;
- v modlitbách, ktoré cirkev od stredoveku používa u lôžka umierajúcich, je zaujímavá litanie, ktorá vymenúva rôzne Božie vyslobodzujúce činy, zachytené v Biblii, a poukázaním na ne sprevádza prosbu za vyslobodenie nyní umierajúceho človeka zo smrti večnej:3
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si zachránil Noema za potopy.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si vyviedol Abraháma z chaldejského mesta Uru.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si vysvobodil Mojžíša z moci faraónovej.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si zachránil Daniela zo lví jaskyne.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si vysvobodil troch mladíkov z ohnivej pece a z rúk krutého kráľa.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si očistil Zuzanu z lživého obvinenia.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si zachránil Dávida z rúk Goliáša i kráľa Saula.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu),
ako si vysvobodil Petra a Pavla z väzenia.
Amen.
Bože, vysvoboď svojho služobníka (svoju služobnicu)
skrze nášho Spasiteľa Ježiša Krista,
ktorý za nás podstúpil hroznú smrť a získal nám život večný.
Amen.
Nie je ťažké vyrozumieť, že táto litanie má umierajúcim byť útěchou a dodať mu nádeje. A dokáže to, i ak on už vníma len útržkovito.
Poukázať na to, čo hezkého je v prítomnosti
I v tomto prípade je najprirodzenejšie začať od toho, čo teraz trpiaceho človeka bezprostredne obklopuje. To je to Wolkrovo:
Za oknami buráca zem, – vpokoji spievajú veci,
v citovanej básni. Jiří Wolker je básnik, ktorý má pre predmety okolo nás mimoriadny cit – spomeňme si na to, ako vo svojej slávnej básni Ťažká hodina zaprisahá veci, aby v dôležitom okamihu jeho vnútornej premeny pri ňom stáli:
Milenčin dopis, lampo, kniho kamarátova,
veci zrodené z lásky, svetla a viery,
dnes pri mne stůjte a trikrát mi vernejšie buďte...
Mnoho cennejšou a nie samozrejmou hodnotou je ale láska druhých ľudí, ktorú trpiacemu človeku v jeho chorobe, starobe alebo inej jeho rozbolavělosti preukazujú. Je dobre vytrvalo mu pomáhať, aby si jej bol vedomý, bol za ňu úprimne vďačný a doprial sebe i druhým, že svoj vďak dokáže prejaviť, ale nevyčítal si, že je „na obtiaž“. V tejto chvíli si – pre nás učeníkov Pána Ježiša – zdôraznime: najvlastnejším postojom kresťana k životu je vďačnosť. Za vykúpenie, za Vykupiteľa, ale aj za to, že s každým dňom dostávame od Boha aj „chlieb náš vezdejší“ v podobe spousty drobných vecí, ktoré k tomu patria. Túto každodennú vďačnosť „trénujeme“ celý život a v čase utrpenia a náreku by sa malo osvedčiť, že už to máme natrénované – že schopnosť takto vidieť svoju situáciu nestrácame ani v dňoch ťažkých.
I tu sa zverím: pri svojej službe spovedníka s obľubou ukladám za pokánie vykonať takúto modlitbu: vymenovať Bohu, za čo z poslednej doby mu ďakujeme (a to rovnako podrobne, ako sme spytovali svedomie). Aby sme tak znovu videli, že náš Boh nie je Boh, ktorý sa zaujíma len o naše hriechy, ale je to Boh, ktorý nás stále a stále zahrnuje svojou dobrotou! A zakúšam, že taká modlitba nás vedie k obráteniu rovnako účinne ako Božie výčitky...
Preto úmyselne používam v tomto svojom zamyslení slovo „vdak“ a nie „vděčnost“. Nechcem vyzdvihovať všeobecnú, abstrahovanú vlastnosť, ale podnecovať nás, aby sme trpiacemu človeku napomáhali prežívať konkrétne, opakované a časté úkony vďačnosti, jednotlivé vďačné zamyslenia a jednotlivé ďakujem – „vdaky“.
Poukázať na Boha samotného
Uozaj veriacemu človeku je možné poukázať na Boha samotného. Že tu predsa ešte Boh je (nielen pociťované utrpenie). To veriaceho človeka stačí k tomu, aby opustil svoj bludný kruh, do ktorého ho jeho bolesť uzatvára, a otvoril sa smerom od seba von. Ale aj tu ide o to, aby sa ponúknuté myšlienky on sám chopil a rozvinul ju. Našou starosťou bude sledovať ďalej, ako tento trpiaci človek o Bohu uvažuje a hovorí, pretože sa o neho môže pokúšať aj sklon Bohu vyčítať, vzdorovať alebo ľutovať sa.
Myslím, že cennou pomocou je v tejto súvislosti pamätať si záver knihy Jób. Jób umlká pred autoritou Božou – nie preto, že ho Boh presvedčil, t.j. všetko mu vysvetlil a on pochopil zmysel svojho utrpenia, ale umlká, pretože Boh je veľký a človek nemá právo osočovať Ho z nespravodlivosti. Úcta pred tajomstvom je veľmi dôležitý postoj, ktorý musíme byť schopní zaujímať voči Bohu samotnému i voči tým jeho zámerom, ktoré sú pre nás bolestné a ktoré nedokážeme zmeniť.
Zaujímavé svedectvá (aj napomenutie)
Anne Franková, predsaže jej bolo iba 15 rokov, vo svojom denníku prenikavo kritizuje spôsob útěšovania, ktorý máme sklon používať všetci...4
(štvrtok 2. marca 1944)
Pri praní hovorila Bep s matkou a s pani van Daanovou o svojom pocite skľúčenosti. Ako jej tie dve môžu rozumieť? Naša netaktná matka predovšetkým pomáha človeku ešte hlbšie zabrdnúť do problémov. Vieš, čo našej Bep poradila? Má prý myslieť na všetkých ľudí, ktorí hynú na tomto svete! Komu pomáha myšlienka na nešťastie, keď sa sám cíti nešťastne? Čože som tiež povedala. Dostala som ovšem odpoveď, že do takých vecí nemám čo hovoriť.
Ako sú tí dospelí slabomyseľní a hlúpi!
Ako keby sme Petr, Margot, Bep a ja necítili všetci to isté! Ale tu môže pomôcť len materská láska alebo láska naozaj dobrých priateľov. Ale obe matky tu nám ani trošku nerozumejú. Pani van Daanová nás chápe možno o niečo viac než naša matka. Ach, ako rada by som tej ubohej Bep povedala niečo, o čom zo skúsenosti viem, že to pomáha! Ale do toho prišiel otec a veľmi hrubo ma vystrnadil. Sú predsa všetci tak blbí!...
...Petrovi, Bep, Margot a mne pomôže len veľká, obetavá láska, ktorej sa nám tu nedostáva...“
A my veríme, že sa nám práve takej veľkej, obetavej lásky dostalo skrze Pána Ježiša!
Podobne pozoruhodné sú slová Etty Hillesum, židovskej dievčiny, ktorá uprostred nacistickej šikany a očakávania smrti v nejakom koncentračnom tábore dozrela od mladistvej nezodpovednosti a praktického ateizmu k veľkej životnej múdrosti a obdivuhodnej viere v Boha. Táto viera jej bola zdrojom útěchy a vedomia bezpečia.
(nedelná ranná modlitba 12. 7. 1942)5
(Bože,)... až do posledného dychu musíme brániť tvoj príbytok v našom vnútri. Skutočne existujú ľudia, ktorí v poslednom okamihu schovávajú do bezpečia svoj vysávač alebo strieborné príbory, miesto aby si chránili teba, môj Bože. A sú ľudia, ktorí sa za každú cenu snažia zachrániť svoje telo, ktoré nie je Bez trhu ničím viac než schránkou tisíce obav a horkosti. A hovoria: „Mňa do spárov nedostanú.“ A zabúdajú, že človek nie je vo spároch nikoho, keď je v tvojej náruči.
Iný citát ukazuje, že snaha prežiť dobre celý svoj život (teda opäť je tu vykročenie z tesného okruhu bezprostrednej súčasnosti), môže dať človeku silu vyrovnať sa dokonca so skutočnosťou predvídanej smrti, takže nie je potrebné vyhliadku na koniec pozemského života kŕčovito zastierať.
(3. 7. 1942)6
Možnosť, že umriem, je pre mňa absolútne prítomná; môj život urobil zásadnú skúsenosť, čo to znamená hľadieť do očí smrti, záhubé – prijímam ju ako súčasť života. Nedá sa časť svojho života predčasne obetovať smrti tým, že sa jej človek bojí a bráni sa jej. Odpor a strach nám ponechávajú len žalostne scvrknutý zbytek života, skoro sa to životom ani nedá nazvať. Znie to takmer paradoxne: snaží-li sa človek vytlačiť smrť zo svojho života, nikdy nežije hodnotne, a podarí-li sa mu ju prijať do svojho života, rozšíri a obohatí jej.
S čím kto zachádza, tým taky schádza...
Podarí-li sa nám napomôcť tomu, že trpiaci pohlíží na život a na svet okolo seba s vďačnosťou, veľa sme mu pomohli. A nám pri takomto povzbudzovaní druhého môže dôjsť, ako sme na tom s vďačnosťou my sami. Zda v tejto chvíli navádzame druhého k niečomu, čo v sebe máme, alebo k niečomu, čomu sami zostávame veľa dĺžni. A tak náš úprimný kontakt s ľuďmi, ktorí trpia, pomôže nám samotným, aby sme boli viac takími, akými chceme pomôcť im, aby vo svojej ťažkej situácii boli.
