Sv. Terezie od Dítěte Ježíše a Svaté Tváře1
(Úryvek z článku otca biskupa Guy Gauchera Terezie a kněží, česky vyšlo ve sborníku Učitelka prostoty v Karmelitánském nakladatelství Kostelní Vydří v roce 1997, str. 36–37.)
Víme, jak rozhodujúci význam malo pre Terezii jej „obratenie“ o vianoce 1886. Mali sme skoro 14 rokov, bola neustále precitlivená, „plakala preto, že predtým plakala“, a sama se pýtala, ako s takou slabosťou bude môcť jedného dňa vstúpiť na Karmel. Oné noci však zaplavila jej dušu Božia sila a Terezie začala „bežať ako obr“. Konečne vyšla sama zo seba a otvorila sa: „do môjho srdca vstúpila láska“ (AS 96).
Aféra Pranzini bola pre ňu príležitosťou angažovať sa za hriešníkov. Celkom sa vydáva, aby zachránila vraha z ulice Monraigne v Paríži, ktorý podrezal dve ženy a malé dievčatko. V okamihu, keď vystupuje na gilotinu, líba Pranzini krucifix, podaný mu kaplanom, hoci predtým odmietal akýkoľvek náboženský úkon. Pre Tereziu je toto znamenie rozhodujúce: áno, musí sa ukryť na Karmel, aby sa modlila a zachraňovala hriešníkov. Pranzini je jej „prvým dieťaťom“ (AS 98).
Keď sa viac zoznámila s Karmelom, uvedomila si, že jedným z hlavných zámerov Karmelu reformovaného Tereziou z Avily je modliť sa za kňazov. Nechápe to: modliť sa za Pranziniho – to samozrejme, avšak modliť sa za kňazov, keď sú to anjeli – k tomu predsa nie je žiadny dôvod. Keď sa díva na obraz Ukrižovaného, hovorí: „Chcela som dávať piť môjmu Miláčikovi, a sama som sa cítila stravovaná žiťou po dušiach... Nepřitahovali ma ešte duše kňazov, ale duše veľkých hriešníkov. Horela som túžbou vytrhnúť ich z večných plameňov“ (AS 97).
Čo ju prinútilo zmeniť názor? Púť do Ríma. Všetko prichádza vo svoj čas. Tento mesiac strávený na cestách bol pre ňu cennou skúsenosťou. Bola ňou veľmi silne poznačená a najmä tým, čo poznala o kňazoch. Púti sa zúčastnilo 197 pútnikov, medzi nimi 75 duchovných. V tomto prostredí prežila Terezie jeden mesiac. Cestovala s nimi vlakom a pobývala s nimi v najlepších hoteloch. Uvedomila si, že kňazi nie sú „anjeli“: vedeli sa dobre najesť, ich konverzácia na konci jedla nebola vždy povzbudzujúca, mali svoje drobné caprice. Počas púte vznikli tiež klepy, pretože osemnásťročný abbé Leconte, básnik a umelec, ani na chvíľu neopustil obidve pekné sestry Martinové, ktoré boli ostatne jeho farnicami. A to už Terezie vôbec nem.prehovorí o bezpočte talianských kňazov, s ktorými sa stretávala vo všetkých svätyniach, ktoré navštívila. V jej spomienkach nachádzame výsledok týchto stretnutí:
„Ach, v Taliansku som pochopila svoje povolanie! Nešla som zbytočne príliš ďaleko pre tak užitočné poznanie! Mesiac som žila s mnohými svätými kňazmi a videla som, že síce ich vznešená dôstojnosť povznáša nad anjelov, nie sú však preto menej slabými a krehkými... Ak svätí kňazi, ktorých Ježiš vo svojom evanjeliu nazýva „soľou zeme“, ukazujú svojim správaním, že potrebujú najvyššiu mieru modlitby, čo potom povedať o tých, ktorí sú vlažní? Nepovedal snáď Ježiš aj: „Ak soľ stratí chuť, čím bude osolená?“ Milá matko, aké krásne je povolanie, ktoré má za cieľ uchovávať soľ určenú dušiam! Toto je povolanie Karmelu, lebo jediným cieľom našich modlitieb a našich obetí je byť apoštolkou apoštolov a modliť sa za nich, zatiaľ čo oni hlásajú dušiam evanjelium svojimi slovami a najmä svojim príkladom... Musím prestať, pretože keby som ďalej hovorila o tomto námete, bralo by to konca!...“ (AS 119)
