Petr Hadraba
„Ako som plakal pri tvojich hymnach a piesňach, tak mocne ma dojaly líbezně znějúce hlasy tvojej spievajúcej cirkvi. Tie hlasy prenikali do mojich uší, pravda mi prenikala do srdca, tým sa rozhoříval cit zbožnosti, tiekli mi slzy a bolo mi v nich dobre.“
Svätý Augustín, Vyznania, 9,6
Rím, začiatok osemnásteho storočia...
Slávnosť Panny Márie Karmelskej, „Madonna del Carmine“, je tu vždy veľkou udalosťou. Dôležitým miestom osláv je karmelitánsky kostol Santa Maria di Montesanto na Piazza del Popolo.1 Slávenie začína už v predvečer prvými večernými chválami a vigíliou, v deň slávnosti sa koná slávna omša a večer druhé večerné chvály. Je vyzdobené aj celé okolie, v prilehlých uliciach sa stavajú svetelné slávobrány, ktorých reťazec sa vine až k Piazza di Spagna a k Piazza S. Carlo.2 Nie je to len krása pre oči, slávnosť sprevádza každoročne aj fantastická produkcia hudobnej, ktorú bývajú poverené najväčšie celebrity talianskeho hudobného života.
Na jar roku 1707 prichádza do Ríma mimoriadne nadaný mladý hudobník, takmer ešte chlapec. Vtedajší kronikár Francesco Valesio píše: „Nedávno do nášho mesta pricestoval Sas, ktorý je vynikajúcim hráčom na cembalo a hudobným skladateľom. Dnes vzbudil obrovský dojem svojou hrou na varhany v chráme svätého Jána v Lateráne, k veľkému úžasu všetkých...“ Tento dvadsaťdvaročný mladík nie je nikto iný, než Georg Friedrich Händel (1685–1759). Rýchlo sa zapája do hudobného života Ríma. Získava si priazeň mnohých dôležitých mecenášov, markíza Francesca Ruspoliho a kardinála Carla Colonnu. Markíz Ruspoli ho privádza do Accademia dell’Arcadia. Tá zhromažďuje smetánku tých najproslulejších, kto v Taliansku niečo znamenajú v literatúre, filozofii, umení a medzi aristokraciou. Bola založená pod patronátom kráľovnej Kristíny Švédskej, kontroverznej postavy, ktorá sa vzdala trónu, konvertovala na katolicizmus a strávila potom veľkú časť života v Ríme. Arkádie sa schádza v záhradách na pahorku Esquilinu. Jejmi členmi bola celá rada kardinálov, kniežat, kráľovien a vévodov a postupne aj päť pápežov. Len Händel nemôže byť prijatý, ešte mu totiž nie je požadovaných štyridsať rokov...
Kardinál Pietro Ottoboni je veľkým podporovateľom hudby a hudobníkov. Je mecenášom a osobným priateľom Arcangela Corelliho, jemuž tiež poskytuje bývanie, podporuje Alessandra Scarlattiho, Antonia Vivaldiho a Antonia Caldaru, sám píše libreta ku kantátam a oratoriám. Sídlí v Palazzo della Cancelleria. Sem sa následne sústreďuje hudobný život, keď bol v Ríme vydaný zákaz prevádzkovať operu. (Skladatelia sa teraz o to viac zameriavajú na tvorbu pre chrám.) V paláci kardinála Ottoboniho sa konajú koncerty, ale aj rôzne súťaže vo virtuozite. Pri jednej z nich je Händelovým súperom Domenico Scarlatti. Händel na celé čiare vyhráva v hre na varhany. Neskôr, kedykoľvek Scarlatti hovorí o Händelovi, prežehnáva sa znamením kríža... Händel dostáva prezývku „il Sassone famoso“, proslulý Sas, alebo „caro Sassone“, draháčik Sas.
Kardinál Carlo Colonna i celá jeho rodina sú veľkými priateľmi Karmelu. Po dlhé roky podporujú karmelitánsky rád. To Colonna platí hudbu a hudobníkov o slávnosti Panny Márie Karmelskej a hradí aj všetky ďalšie výdaje, spojené so slávením sviatku vo Věčnom meste. Počiatkom roku 1707 sní karmelitáni o tom, že pre tento rok nechajú zhudobniť nešpory tejto slávnosti, ktoré sa v ráde obvykle spievajú na staré chorálne nápěvy. Radia sa o tom so svojím prívržencom kardinálom Colonnom. Ten im pre tento úkol navrhuje a vřele odporúča mladého Händela. Tak dochádza k tomu, že vznešeným úkolem zkomponovať hudbu pre Pannu Máriu, pre slávnosť Madonna del Carmine roku 1707, je poverený tento mladíček, cudzinec a ešte k tomu luterán.
Rím, dvadsiate roky trinásteho storočia...
Spoločenstvo pustovníkov z hory Karmel túži stále naliehavejšie, aby ich spôsob života bol uznaný Svätyňou. Krátko po tom, čo spoločenstvo na hore Karmel vzniklo, totiž štvrtý lateránsky koncil zakazuje zakladanie ďalších nových rádov, riadiacich sa vlastnou rehoľou. Svätý František to aj napriek tomu ešte stíha, jeho rehoľa je pápežom potvrdená. Svätý Dominik tiež dosahuje schválenia svojho rádu, ale nezostáva mu, než si preň vybrať niektorú z už existujúcich reholí. Spoločenstvo pustovníkov, pochádzajúce zo vzdialeného Karmelu, musí v Európe čeliť nedôvere, pretože je tu zatiaľ málo známe a pretože je podozrievané, že vzniklo napriek zmíněnému rozhodnutiu koncilu. V januári roku 1226 sa karmelitáni obracajú na pápeža Honoria III. a prosia ho o uznanie svojich rehoľných pravidiel. Ten ich potvrdzuje bulou „Ut vivendi normam“ zo 30. januára 1226.3
Legenda líči priebeh udalostí podrobne a pestro: pápež Honorius III. chce prosbe karmelitánov vyhovieť. Miluje Pannu Máriu zvláštnym spôsobom, veď sám začínal hneď po štúdiách ako kanonik v Santa Maria Maggiore a všetkým ešte znejú v ušiach jeho prekrásne homílie o Matke Božej. (Až sa raz skončí jeho pozemská púť, bude v tejto najväčšej Mariinej bazilike pochovaný.) Teraz by s radosťou karmelitánsku rehoľu uznal a schválil, len keby tu nebola tá silná opozícia, najmä istí dvaja kardináli, ktorí sú tak ostro proti. Ustaraný Honorius im už už podlieha, odkladá texty rehoľe stranou, chce ešte nejak získať čas.
Tu noc sa mu v sne zjavuje sama Panna Mária. Je vážna, vo tvári má prísny výraz, hovorí k nemu latinsky: „Mým práním se nesmí odporovat a záležitosti, které prosazuji, se nesmí nechávat ležet bez povšimnutí!“4 Prikazuje Honoriovi, aby nedbal na odpúrcov a aby pravidlá Karmelu ihneď potvrdil, pretože rád bude pre cirkev zdrojom veľkého dobra. Potom Honoriovi oznamuje, že obaja zmienení oponenti budú z tohto sveta vbrzku odvolaní. Ráno prichádza šokujúca správa: obaja kardináli tu noc naozaj náhle zomreli! Honorius si necháva ihneď priniesť text rehoľe a potvrdzuje ju bulou, ktorú sme už zmienili.
Bratia karmelitáni majú veľkú radosť. Od počiatku cítia Mariinu nežnú materskú ruku, ochranu jej plášťa a jej vedenie. Teraz Panna Mária zasahuje v ich prospech i svojim zjavovaním. Rozprávanie o týchto udalostiach sa v ráde s láskou uchováva, pripomína sa každoročne pri nočných hodinkách v deň slávnosti Panny Márie Karmelskej a neskôr sa stáva námietkou latinského textu moteta, ktoré si karmelitáni nechali zkomponovať k nešporám tejto slávnosti. Začína slovami „Saeviat tellus inter rigores“:5
Aj keď zem besnie s krutosťou,
útočí, búrí, vy, karmelitáni, sa nebojte!
Aj keď Lucifer reční prostred plameňov,
osnuje lsti, vy sa hrozbám podsvetia zasmievajte!
Aby potvrdil karmelitánsky rád,
zjaví sa Panna spiacemu Honoriovi,
jej svetlo zamihotá nocou a pribudne ho tak,
že v porovnaní s ním
mdlé je slnko, mdlá je luna.
Ó, sladká noci, jasný pokoji,
trvaj karmelitánom dlho a nepohnute!6
Ať ťa nejdú krutá Megéra,7
keď sa line láskyplné svetlo Mariino!
Verné hviezdy, vašou budiž starosťou,8
nech sú karmelitáni zachovaní svetu;9
pevný a bezpečný nech je váš pokoj,
nímž majú oblažovať10 smrteľníkov.11
Pod ochranou tak znamenité Panny,
karmelitáni, slavte víťazstvo,
bezmocný je Lucifer,
neškodné sú (jeho) strely,
karmelitáni, jašte! Aleluja!
Tento text dostal teda mladý Georg Friedrich k zhudobneniu. K tomu i texty žalmov, ktorých bolo v tom čase v ofíciu päť.
Stručný sprievodca Händelovou hudbou k slávnosti
Moteto „Saeviat tellus“ je komponované pre sólový soprán s orchestrom. Sopranový part akoby ani nebol písaný pre človeka s jeho ľudskými obmedzeniami. Zvlášť prvá ária a strhujúce záverečné Aleluja neberú žiadny ohľad na možnosti ľudského hlasu. Závratná koloratura, trioly v hroznom tempe, akoby snáď sopranistka mala na krku klávesy! Rýchle noty sa náhle zastavujú na rovnom dlhom tóne – keď už ale nie je, kde naň vziať dych! A potom tie šialené výšky, trojčárkované „c“... Zjavne to skladateľ pri komponovaní počul spievať niekým, kto nie je limitovaný naším hmotným svetom...
Stredná časť „Ó, sladká noci, jasný pokoji,“ je naopak pokojná, líbezná, útulná. V tejto hudbe už vzdialene počujeme Händelovu veľmi slávnu áriu z „Mesiáša“ o Dobrom Pastierovi: „He shall feed his flock like a shepherd,“12 plnú Ježišovej nežnosti a lásky. Tu v motete pre karmelitánov nás skrze túto hudbu naplňuje nežnosť a láska Mariina, cítime hlboký Boží pokoj, ktorým Pán karmelitánov obdarováva. Záverečné Aleluja patrí k tomu najlepšiemu, čo Händel v živote napísal. Ale nemýľme sa: autorské práva patrí Duchu Svätému! Georg Friedrich to len prepísal na čisto...
Dnes sú známe len tri Händelom zhudobnené žalmy. Ako prvý bol dokončený žalm 110 (109) „Dixit Dominus“, „Hospodin povedal môjmu Pánovi: Sedz po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnož tvojím nohám.“ Je komponovaný pre najväčšie obsadenie: dva soprány, alt, dva tenory, bas, zbor a orchester. Rukopis nesie dátum 4. apríla 1707 a je zrejme najstarším dochovaným Händelovým autografom vôbec. Hudba začína neobyčajne dramaticky a burcuje našu pozornosť k Božiemu slovu, ktoré predpovedá, že Mesiáš bude nielen synom Davidovým, ale aj Božím. Výklad tohto žalmu nám zanechal v Matúšovom evangeliu sám Pán Ježiš.13 Započúvame-li sa do tejto hudby, už nikdy nebudeme môcť slová tohto žalmu nechať „prúdiť“ ušami a mysľou len tak. Strhujúce akordy zboru a orchestru nám vrývajú Hospodinovo slovo do morku kostí. Až zdrcujúca sila pôsobí zhudobnenie textu „Hospodin prisahal a nebude toho ľutovať.“ Záverečná doxológia je korunovaná Händelovou virtuóznou polyfóniou, ktorá pri slovách „sicut erat in principio“ vyústi v brilantnú fugu, aká si nezadá s majstrovskými fugami autorovho vrcholného tvorivého obdobia.
Druhý žalm 113 (112) „Laudate pueri,“ „Chváľte, Hospodinovi služobníci, chváľte meno Hospodinovo,“ bol dokončený 8. júla, čo je len týždeň pred začiatkom slávnosti. Úžasná mezzosopránová ária s hobojovým sólom. Vyvoláva sugestívnu predstavu, že takto asi spieva tento žalm v nebi sama Panna Mária, Kráľovná Karmelu. To ona vyzýva Hospodinových služobníkov, bratov karmelitánov, aby chválili meno Hospodinovo. A zbor skutočne odpovedá: bratia karmelitáni spievajú striedavo so svojou Kráľovnou...
Posledný dochovaný žalm je žalm 127 (126) „Nisi Dominus“, „Keď nestaví dom Hospodin, márne sa lopotia, kto ho stavia“, dokončený len tri dni pred slávnosťou! Händel pracuje vo veľkom spěchu, termín sotva stíha. Na kompozíciu to ale nie je nijako poznať. Nie je v nej ani jediná notička, ani jediný akord alebo pasáž, o ktorých by sme mohli zapochybovať, či by bývaly nemohli byť napísané inak. Všetko je akoby opsané zhora... Dochovali sa niektoré skice, na ktorých je patrné, ako Händel pracoval. Jeho rukopis nesie známky veľkého zhonu. Väčšinou začína zaznamenávať štvoročnosť, potom trojhlas, o kus ďalej len dvojhlas a nakoniec už len bas... Len akési záchytné body, najhrubšie obrysy, ostatné hlasy a všetky podrobnosti budú doplnené až neskôr. Odkiaľsi totiž počuje už celú hotovú skladbu vo výslednom tempe... Pri skúmaní pôvodných karmelitánskych chorálnych nápěvov k nešporám zistili muzikológovia pozoruhodnú vec: Händel vo svojom zhudobnení používa mnoho úryvkov a motívov z pôvodných chorálnych nápěvov a vkomponováva ich do svojich skladieb, aniž by tým akýmkoľvek spôsobom narušil svoj vlastný osobitý štýl. Toto ale dnešný poslucháč už nemôže postrehnúť, pretože ony chorálne melódie dnes nie sú bežne známe.
Slávnosť Madonna del Carmine bývala ukončovaná slávnostným procesím k oltáru Panny Márie za spevu „Salve Regina“. Dochovalo sa karmelitánske „Caeremoniale“ (pokyny k liturgickému vykonaniu obradu) k nešporám slávnosti Panny Márie Karmelskej z roku 1616, ktoré nám to dokladá. Händel preto dostáva k zhudobneniu aj text tejto antifóny. Urobil tak už v júni onoho roku na Ruspoliho vidieckom sídle vo Vignanello, kam bol vtedy pozvaný. Dve úvodné časti „Salve Regina“ a „Ad te clamamus“ sú veľmi niterné. Nie je to len uctivý pozdrav Kráľovnej, ale úplné otvorenie sa jej a odovzdanie aj tých najintimnejších zákutí srdca milovanej Matke. Tretia časť „Eia ergo, Advocata nostra“ začína výrazným varhanným sólom. Pri slávnosti prý hral varhanný part Händel sám a toto varhanné sólo si písal teda pre seba. Záverečná časť „O clemens, o pia, o dulcis Virgo Maria“ patrí k najniternější duchovnej hudbe, aká kedy bola napísaná. Záver je ako extáza, prechádzajúca do úplného ticha. Je úplne nemožné, aby takáto hudba mohla byť zkomponovaná bez hlbokého vzťahu k tej, ku ktorej sa modlitba obracia...
Händel zhudobnil ešte ďalšie dve antifóny: „Haec est Regina virginum“ a „Te, decus virgineum.“ I tie boli určené pre večerné chvály zmienenej slávnosti. Obe sú komponované ako sopránová a altová ária, doprevádzajú ich smyčce a basso continuo. Rozsahom sú nevelké, ale na obe možno bez zaváhania vztiahnuť výrok svätého Augustína, uvedený v úvode tohto článku. Slovami proste nie je možné ich charakterizovať, sú to dva prekrásne vybroušené diamanty, zasadené v korune Panny Márie Karmelskej... Ďalšie antifóny sa bohužiaľ nedochovali.
Händelove skladby pre Pannu Máriu
Snažíme sa predstaviť si slávnosť tak, ako sa asi vtedy udiala, avšak máme pri tom k dispozícii len niekoľko kusých správ a dokumentov a dôležité podrobnosti nám rovnako unikajú. Už nikdy sa nedovíme, čo presne viedlo k tomu, že bol zhudobnením nešpor poverený práve mladý Händel. Dôležitejšie je však vidieť veci z pohľadu Božej Prozreteľnosti: napísať moteto „Saeviat tellus“, zhudobniť päť slávnostných žalmov, vrátane slávneho „Dixit Dominus“, a ešte „Salve Regina“, to je veľmi závažné dielo, určené Matke Božej a rehoľnému rádu, ktorý jej patrí, ktorý je zvláštnym spôsobom jej.
Nyní, s odstupom troch storočí, vidíme, ako náš milý Pán viedol všetky tie nitky zdánlivých náhod, situácií a podivuhodných zhôd okolností tak, aby toto dielo mohol uskutočniť ten, ktorému bolo pre taký úkol dané najviac hřiven. Vieme si predstaviť, aká musela byť vtedy v Ríme tvrdá konkurencia, koľko vynikajúcich a dobre overených skladateľov tu žilo, aká tu asi panovala rivalita, závist, pletichy, intriky. Napriek tomu sa úkol dostáva bezpečne do rúk tohto dvadsaťdvaročného chlapca z druhého konca Európy, protestanta, ktorý ako skladateľ má všetko teprve pred sebou... Takisto si všimnime, že dokonca aj zákaz prevádzkovania opery je v Božom pláne: vďaka nemu nemôže byť mladý Händel zvádzaný a rozptyľovaný divadlom. A ako je možné, že texty o Panne Márii zhudobňuje luterán? Veď Pán má pre neho pripravené k zhudobneniu ešte ďalšie mariánske texty! Hřivny úžasného nadania, ktoré do neho Pán vložil, mu umožnia nahliadnúť do hudobného neba a hudbu odtiaľ doslova opsať a znesť ju k nám na zem... Přitom se mu srdce zapálí láskou k tej, pre ktorú tú hudbu píše. Ona sama mu túto lásku vyprosí!
V roku 1703 zachvátilo Taliansko ničivé zemetrasenie. V niektorých oblastiach provincie Lazio nezostal kameň na kameni. Rimania sa modlia k Panne Márii, prosia o ochranu pre Věčné mesto. Na Hromnice vidí Rimania, ako sa nad mestom klenie obrovská duha, na nej trón, na ktorom sedí sama Panna Mária. Rimania vedia, že sú vypočutí, mesto bude uchránené! Matke Božej je potrebné za to poďakovať. Každoročne sa potom na výročný deň konajú ďakovné pobožnosti. Takisto na Hromnice roku 1708 bude ďakovná pobožnosť.14 Kardinál Ottoboni preto predáva Händelovi k zhudobneniu ďalšie texty, tentokrát talianske, ktoré opisujú onú zázračnú udalosť. Pri pobožnosti sa potom hrá úplne nová kantáta „Donna, che in ciel,“ „Pane, ktorá v nebi,“ složená zvlášť len k tejto príležitosti.15 Pán to opäť zariadil, aby Jeho Matke krásnou hudbou poďakoval práve „caro Sassone“...
Hudba dlho nedostupná
Napriek veľkému skladateľovmu mladosti dosahuje Händelova hudba, skomponovaná pre slávnosť Madonna del Carmine, mimoriadneho stupňa majstrovstva, ktorý je porovnateľný s jeho najlepšími neskoršími skladbami. Ako to, že sa toto dielo nehralo aspoň tak často, ako napríklad Mesiáš? To preto, že bolo stratené. Znovu uvidelo svetlo sveta až nedávno. Novodobé vykonanie a rekonstrukciu Händelových karmelitánskych nešpor umožnil až objav niekoľkých zväzkov karmelitánskych spevov v jednom súkromnom rímskom archíve a náhodný objav dvoch antifón viažúcich sa k karmelitánskemu sviatku, zhudobnených Händelom, spolu s ďalšími materiálmi, pochádzajúcimi z autorovho pobytu v Ríme, na pôde jedného domu v Manchestri v roku 1985, t.j. v roku tristoho výročia Händelovho narodenia.16
Niektorí muzikológovia sa domnievajú, že niektoré kompozície, ktoré dnes považujeme za súčasť Händelovho zhudobnenia karmelitánských nešpor, mohli byť pôvodne komponované pre iných objednávateľov. Žalm „Dixit Dominus“ i antifóna „Salve Regina“ naozaj bývali zhudobňované veľmi často ako samostatné moteta. Ale aj keby tieto skladby boli napísané pre inú príležitosť, v tej dobe bolo úplne bežné, že aj takéto skladby skomponované už skôr sa pokojne použili aj inde. Sám Händel uplatnil záverečné Aleluja zo „Saeviat tellus“ v roku 1724 ako záver iného moteta na taliansky text „Silete Venti“ (pojednává o láske k Pánu Ježišovi) a slávne Aleluja z „Mesiáša“ v skladbe „Foundling Hospital Anthem“ (skomponované pre dobročinný koncert k získaniu prostriedkov na otvorenie sirotčinca).
Dnes nie je možné s istotou povedať, aké skladby sa presne o slávnosti v roku 1707 hrali a akým spôsobom slávnosť prebiehala. Niektorí muzikológovia majú za to, že Händel nezhudobnil všetkých päť žalmov a všetky antifóny a že teda veľká časť nešpor bola spievaná v pôvodnom chorále. Podľa tejto hypotézy sa v roku 1987 pokúsil zrekonštruovať karmelitánske nešpory britský súbor „Taverner Choir & Players“ s Andrew Parrottom. Vzniklo album dvoch CD, na ktorých sú nahrané úplne celé druhé nešpory spievané latinsky scholou na chorálne nápěvy a do nich je vsadených oných sedem častí, ktoré zhudobnil Händel.17 Iný názor má za to, že časti nešpor, ktoré Händel nezhudobnil, boli vtedy doplnené kompozíciami od iného autora (alebo autorov), čo sa v tej dobe tiež robilo. Doteraz však nebol vykonaný žiadny pokus zostaviť program vtedajšej slávnosti podľa tejto hypotézy. Považujeme preto za pravdepodobnejšie, že existovali len kompozície od Händela a že ostatné časti nešpor boli skutočne ponechané v chorále.
Od prvého novodobého vykonania a prvých nahrávok si dielo získava interpretov i poslucháčov po celom svete. Ale ani hudobníci, ani publikum dnešného sekularizovaného sveta väčšinou nemajú ponatia o duchovných súvislostiach vzniku tohto diela. Všetci ale shodně cítia onen mimoriadny duchovný náboj, ktorý z neho vyžaruje, bez ohľadu na to, či v živote vyznávajú a praktikujú vieru alebo nie. Náročnosť hlasových partov je pritom tak veľká, že sú realizovateľné len pre hrstku tých nejnadanějších. To však nebráni tomu, aby sa o ne nepokúšali aj mnohé adeptky speváckeho umenia a konzervatoristky. Príťažlivosť a popularita diela je u spevákov tak veľká, že bola dokonca vytvorená edukačná CD nahrávka týchto nešpor bez sólových partov, iba orchestr, zbor a varhany. To aby si sopranistky mohli aj doma zaspievať s doprovodom všetkých nástrojov a vytvoriť si v domácich podmienkach ilúziu koncertného vykonania.
Vezmeme-li do rukou akékoľvek dejiny európskej hudby a otvoríme-li ich na mieste pojednávajúcom o baroku prvej polovice osemnásteho storočia, budeme čítať mnoho zvučných mien skladateľov – iste vynikajúcich. Jeden každý z nich by býval mohol karmelitánom zhudobniť nešpory veľmi dobre. Ale sú tu len dve mená hudobných velikánov, ktorí prešli tým najhustším sitom dejín a ktorí genialitou výrazne prevyšujú všetkých ostatných: Johann Sebastian Bach a Georg Friedrich Händel. Ten prvý, ač tiež luterán, zkomponoval pre Matku Božiu to najkrajšie Magnificat, aké kedy bolo v histórii napísané. Toho druhého si Panna Mária vybrala, aby napísal ten najkrajší a najvzácnejší hudobný klenot pre Karmel, pre jej rád, pre tú „záležitosť, ktorú ona prosazuje“... Carmelitae, jubilate! Alleluia!
