Panna, si bez poskvrny viny,
od prvotného hriechu uchránená,
čím je ľudský rod zhoubne poranený,
ty vieš, že duša moja od mladosti nemá
opory lepšej, hoci zákerné tiene
stále ma prepadávajú. Viem, ako nehodný
som božskej priazne tvojej.
Znáš srdce hriešnika a veľkorysosť tvoja
mi odpustí a láskou pohostí,
hoci ma pritom sužuje trápenie prehoršie,
že si nezaslúžim tú milosť.
Panna, už bolestná drásavá
mi jazyk ochromuje, nedovolí mi
dopovedať, čo srdce ťaží.
Ty predsa počuješ dušu trpiacu,
ktorá neustále k tebe volá, vzhlíží…
(Fray Luis de León OSA /1527–1591/, záver básne A Nuestra Señora
v preklade Jozefa Hrdličku)
