Čo ťa prinútilo, že si našiel cestu ku mne,
môj sladký Ježišu, s ponukou priateľstva?
Keď si často na moje dvere tiško klopal,
nechal som ťa stáť vonku v chladnej noci, v tme.
Zachoval som sa kruto a neotvoril ti,
zaslepenosťou ducha úplne ochromený,
v nevdaku, ba i s pohŕdaním v srdci svojom,
aniž som omyl prach zo svätých nôh tvojich.
Hlas anjela mnohokrát mi pripomenul:
bež k oknu, duša, je tam On a veľmi túži
ťa zahrnúť všetkou láskou svojho nitra.
Ó Krása krás, ako často som hovoril: „až zajtra“,
nedokázal som ti ísť otvoriť, môj hlas
len „zajtra, zajtra,“ opakuje zas a znova.
(Lope de Vega /1562–1635/, sonet,
preklad Josef Hrdlička)
