Abbému Beaubis, 22. júna 1904.
Dôstojnosti,
nezdá sa vám, že pre duše neplatí žiadna vzdialenosť, žiadne odlúčenie? To je uskutočnenie Kristovej modlitby: „Otče, ať sú jedno.“1 Pripadá mi, že duše na zemi a blažení v nebeskom svetle sú si navzájom tak blízko, veď sú všetci zjednotení s jedným a tým istým Bohom, s tým istým Otcom, ktorý sa jedným dáva vo viere a v tajomstve a druhé sýti svojou božskou žiarou..., ale je to ten istý a nosíme ho v sebe. Skláňa sa k nám s celou svojou láskou, vo dne v noci, chce sa s nami deliť, vlievať nám svoj božský život, aby z nás urobil bytosti jemu podobné, ktoré ho budú všade vyžarovať. Akú moc má nad dušami apoštol, ktorý stále zostáva pri Pramene vody živej! Môže totiž bez prestania zavlažovať svoje okolie, aniž by jeho duša kedy zostala prázdnou, pretože on prijíma od Nekonečného.
Veľmi sa za vás modlím, aby Boh zaplavil všetky mocnosti vašej duše, aby vám dal účasť na celom svojom Tajomstve, aby všetko vo vás bolo božské a označené jeho pečaťou, aby ste bol druhým Kristom, ktorý pracuje k sláve Otca.
Aj vy sa za mňa iste budete modliť. V hĺbke mojej drahej samoty Karmelu chcem byť apoštolom s vami, chcem pracovať k sláve Božej, a preto musím byť plná jeho, potom budem všemohúca. Jediný pohľad, jediná túžba sa stane neodolateľnou modlitbou, ktorá môže dosiahnuť všetkého, pretože takmer prinášame Boha Bohu...
Z francúzštiny preložila Alžbeta Graubnerová.
