Pán sa ako nový Adam nechce zapojiť do spoločenstva ľudí bez spolupôsobnosti novej Evy. Až tým, že sa činí závislým na žene, úplne ukazuje, ako bezvýhradne prevzal na seba zákony ľudstva. Človek, ktorý by nepochádzal zo ženy, ktorý by nebol na žene závislý, ktorý by nevděčil žene, ktorá je jeho matkou, nielen za svoju telesnú existenciu, ale aj za svoju výchovu, za svoje základné názory, by nebol človekom medzi ľuďmi. Tak je Pánova Matka vtiahnutá do diania, ktorým je Zjavenie. Stáva sa svojím spôsobom prameňom, z ktorého vychádza Vykupiteľ, a tým aj vykúpenie. Tým, že si Syn zvolil Matku, vložil do nej celú svoju lásku k ľuďom, aby sa mu jej dostalo zase od nej. Dáva jej, aby bola plodným prameňom, z ktorého sám vzniká, ktorému stále daruje svoju milosť, akú jej dal na začiatku, milosť, ktorá je kresťanská tým, že nielen sama dáva, ale keď ju niekto obdrží, môže ju znova darovať ďalej.
Na každé sebaodevzdanie človeka Pánu odpovedá Pán plodnosťou, na ktorej má jeho Matka podiel. Zvolil si jednu Matku, aby mal všetkých ľudí za bratov. Ale keď Matka odovzdáva svoje materstvo ďalej, stávajú sa Ježišovi bratia sami matkami. Matkino „áno“, ktoré žije ďalej, umožnilo splnenie Synovho výroku: že všetci, ktorí povedali „áno“ a plnia vôľu Otca, stanú sa nielen bratmi a sestrami, ale aj matkami Pána.
(Adrienne von Speyr /1902–1967/, Služobnica Pána; preklad Marta Pavlíková a Terezie Brichtová)
